Začína sa zimná olympiáda. Šport vo Vancouveri bude krásny ako na každej olympiáde, ale pre Slovensko bude smutnokrásny – lúčime sa s hviezdnou generáciou hokejistov, na ktorú už nemá kto nadviazať. Peter Šťastný a Peter Bondra odišli už dávnejšie, teraz sa s olympiádou lúči Žigo Pálffy, Miro Šatan, Pavol Demitra, Jozef Stumpel. A asi aj Mišo Handzuš, Zdeno Chára a Ľubo Višňovský. Všetko hráči, ktorí sa talentom a svojím úsilím presadili medzi najlepšími na svete. Ale nielen to – oni prostredníctvom hokeja robili miliónom fanúšikov radosť, a sami sa pritom stali inými ľuďmi. Títo naši páni hokejisti úplne rozbúrali hlúpe mýty o športovcoch prostáčikoch. Viackrát, keď sme hovorili so Šatanom, Handzušom, Chárom, ale aj Pálffym, nebol to rozhovor s „kockatou hlavou“, ale s vnútorne zaujímavou osobnosťou.
Bude to superturnaj, na ktorom má Slovensko poslednýkrát šancu dotknúť sa absolútnej kvality. Najmä preto sme sa rozhodli byť pri tom. Spolu s Martinom Mojžišom budeme priamo v hale GM Place v centre Vancouveru sedieť na zápasoch našej reprezentácie nielen pre radosť z hry a pre písanie o nej, ale aj preto, aby sme sa znovu uistili, že rovnako u nás, v provincii, môže vzniknúť svetová kvalita. Lebo toto vedomie je pre nás dôležité. Nielen v športe. A máme ešte jeden dôvod – jedna slávna etapa nášho hokeja sa vo Vancouveri končí, ale nebolo by dobre, keby bola úplne posledná. V .týždni sme sa rozhodli popri futbale venovať systematicky aj budúcnosti nášho hokeja.
Ďalší začiatok tohto mesiaca je vnútroredakčný, a je výlučne pozitívny – práve teraz u nás začína pracovať Peter Bálik. Dlhoročný hudobný redaktor, autor hudby a gitarista Živých kvetov. Ahoj, Peter.
Novým začiatkom, tentoraz pre Slovensko, je aj spolupráca Bugárovho Mostu so Zajacovou OKS. Vítame ich dohodu o spoločnej kandidátke do volieb. Spolupráca Maďarov a Slovákov je jedna z najrozumnejších ideí, aké dnes domáca politika ponúka. Navyše, viacerí z nás budú mať koho voliť. Niektorým nám tam chýba KDS, vrátane Františka Mikloška, pioniera slovensko-maďarského porozumenia, ale všetko, napríklad veľkorysosť, asi nemožno od Bugára chcieť.
A tým sme rovno pri jednom dôležitom februárovom konci – tento mesiac sa rozhodlo o tom, že Vladimír Palko, František Mikloško a ďalší ľudia KDS končia po voľbách v politike. Nebolo by to až tak zaujímavé, politici vždy začínajú a potom končia, navyše, práve ľudia z KDS ťahali bremeno boja s komunizmom a jeho pozostatkami najdlhšie, a ich koniec preto nie je prejavom neúspechu, ako keď končil Rusko či opätovne Martináková, ale akéhosi zavŕšenia.
Ale toto je zaujímavejší koniec. V slovenskej politike práve končia ľudia, ktorí hovorili áno, áno, nie, nie, ich majetok sa nijako nezmenil, a boli pri všetkých dôležitých zlomoch uplynulých 20 rokov na správnej strane, často ich dokonca reprezentovali. Tak prečo končia? Vysvetlenia sú len dve – buď už nevedia robiť dobrú politiku, alebo ju nevedia robiť tak účelovo, ako ju dnes robia tí úspešnejší. Odchod Palka a Mikloška asi mnohých poteší, ale je to diagnóza. Mať v politike názor, a stáť si za ním, sa stále pokutuje. Píšte teda všetci modrým perom.
A napokon jeden dobrý koniec – z Haiti sa pred pár dňami vrátil v poriadku náš kolega Andrej Bán, a priniesol svoj pohľad na krajinu, ktorou prešla smrť. Po Afganistane a Pakistane je to ďalšia jeho reportáž, pri ktorej sa občas tají dych. Andrej, zastav sa už na chvíľu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.