Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čas začiatkov, čas koncov

.štefan Hríb .časopis .editorial

Február 2010 bude mesiacom nádejných začiatkov a smutných koncov. Začína sa napríklad olympiáda s našou hokejovou nádejou, končí sa napríklad hrdý príbeh niektorých ľudí z Novembra. Ale nielen to.

Začína sa zimná olympiáda. Šport vo Vancouveri bude krásny ako na každej olympiáde, ale pre Slovensko bude smutnokrásny – lúčime sa s hviezdnou generáciou hokejistov, na ktorú už nemá kto nadviazať. Peter Šťastný a Peter Bondra odišli už dávnejšie, teraz sa s olympiádou lúči Žigo Pálffy, Miro Šatan, Pavol Demitra, Jozef Stumpel. A asi aj Mišo Handzuš, Zdeno Chára a Ľubo Višňovský. Všetko hráči, ktorí sa talentom a svojím úsilím presadili medzi najlepšími na svete. Ale nielen to – oni prostredníctvom hokeja robili miliónom fanúšikov radosť, a sami sa pritom stali inými ľuďmi. Títo naši páni hokejisti úplne rozbúrali hlúpe mýty o športovcoch prostáčikoch. Viackrát, keď sme hovorili so Šatanom, Handzušom, Chárom, ale aj Pálffym, nebol to rozhovor s „kockatou hlavou“, ale s vnútorne zaujímavou osobnosťou.
Bude to superturnaj, na ktorom má Slovensko poslednýkrát šancu dotknúť sa absolútnej kvality. Najmä preto sme sa rozhodli byť pri tom. Spolu s Martinom Mojžišom budeme priamo v hale GM Place v centre Vancouveru sedieť na zápasoch našej reprezentácie nielen pre radosť z hry a pre písanie o nej, ale aj preto, aby sme sa znovu uistili, že rovnako u nás, v provincii, môže vzniknúť svetová kvalita. Lebo toto vedomie je pre nás dôležité. Nielen v športe. A máme ešte jeden dôvod – jedna slávna etapa nášho hokeja sa vo Vancouveri končí, ale nebolo by dobre, keby bola úplne posledná. V .týždni sme sa rozhodli popri futbale venovať systematicky aj budúcnosti nášho hokeja.
Ďalší začiatok tohto mesiaca je vnútroredakčný, a je výlučne pozitívny – práve teraz u nás začína pracovať Peter Bálik. Dlhoročný hudobný redaktor, autor hudby a gitarista Živých kvetov. Ahoj, Peter.
Novým začiatkom, tentoraz pre Slovensko, je aj spolupráca Bugárovho Mostu so Zajacovou OKS. Vítame ich dohodu o spoločnej kandidátke do volieb. Spolupráca Maďarov a Slovákov je jedna z najrozumnejších ideí, aké dnes domáca politika ponúka. Navyše, viacerí z nás budú mať koho voliť. Niektorým nám tam chýba KDS, vrátane Františka Mikloška, pioniera slovensko-maďarského porozumenia, ale všetko, napríklad veľkorysosť, asi nemožno od Bugára chcieť.
A tým sme rovno pri jednom dôležitom februárovom konci – tento mesiac sa rozhodlo o tom, že Vladimír Palko, František Mikloško a ďalší ľudia KDS končia po voľbách v politike. Nebolo by to až tak zaujímavé, politici vždy začínajú a potom končia, navyše, práve ľudia z KDS ťahali bremeno boja s komunizmom a jeho pozostatkami najdlhšie, a ich koniec preto nie je prejavom neúspechu, ako keď končil Rusko či opätovne Martináková, ale akéhosi zavŕšenia.
Ale toto je zaujímavejší koniec. V slovenskej politike práve končia ľudia, ktorí hovorili áno, áno, nie, nie, ich majetok sa nijako nezmenil, a boli pri všetkých dôležitých zlomoch uplynulých 20 rokov na správnej strane, často ich dokonca reprezentovali. Tak prečo končia? Vysvetlenia sú len dve – buď už nevedia robiť dobrú politiku, alebo ju nevedia robiť tak účelovo, ako ju dnes robia tí úspešnejší. Odchod Palka a Mikloška asi mnohých poteší, ale je to diagnóza. Mať v politike názor, a stáť si za ním, sa stále pokutuje. Píšte teda všetci modrým perom.
A napokon jeden dobrý koniec – z Haiti sa pred pár dňami vrátil v poriadku náš kolega Andrej Bán, a priniesol svoj pohľad na krajinu, ktorou prešla smrť. Po Afganistane a Pakistane je to ďalšia jeho reportáž, pri ktorej sa občas tají dych.  Andrej, zastav sa už na chvíľu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite