Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V zemi Levieho kráľa

.radovan Vanta .časopis .cestovanie

Šalamún a Matata, moji sprievodcovia z kmeňa Masaj, kráčajú vpredu. Sú štyri hodiny ráno, na západe sa črtajú hory Východoafrickej priekopovej prepadliny. Mám devätnásť, som sám, šesťtisíc kilometrov od domova, jediný beloch široko-ďaleko. Prežívam svoj tanzánsky sen.

Skoro ráno pred východom slnka pristávam pri metropole Kene. Letisko zíva prázdnotou, až na pár turistov a pochybných černochov, ktorí sa pri východe ako kliešte chytajú každého bieleho, aby mu poskytli všetky možné služby od suvenírov cez taxík, ubytovanie až po safari výlety. Beloch v subsaharskej Afrike znamená peniaze a turisti zo západu sú vždy ovešaní dotieravými predavačmi a podvodníkmi.
Ja som backpacker, nemám peňazí nazvyš, a tak idem miestnou dopravou. No hneď v autobuse zapochybujem o správnosti svojho rozhodnutia. V polorozpadnutej plechovke sa za ranného šera krčí zopár miestnych a nedôverčivo na mňa hľadia. Lámanou angličtinou potvrdia, že linka smeruje do centra. Cestou pribúdajú ďalší a ako prechádzame cez slumy, začínam si všímať, že všetky oči visia na mne. Bieli turisti asi nezvyknú často cestovať miestnou dopravou.
Vynárajú sa výškové budovy a dostávame sa do srdca Nairobi, neslávne známeho ako jedno z najnebezpečnejších miest na našej planéte. Aj vďaka tomu si vyslúžilo prezývku "Nairobbery". Pre mňa sa však v prvom rade stáva symbolom kontrastov. Kým v biednych slumoch na periférii ľudia bojujú s chorobami a hladom o život, v modernom centre rastú top hotely, konferenčné centrá a jeho ulicami z času na čas prejde kolóna limuzín s príslušníkom parlamentu.
Ubytujem sa v lacnom hosteli, kde stretávam Nóra Jona a Slovinca Váňu. Spolu s nimi objavujem najbližších pár dní hlavné mesto. Na ulici nás obklopuje ruch: autá, dodávky, nákladiaky, bicykle, drevené vozíky, chodci, kopa prachu, smog a typická africká hudba z rádia v miestnych obchodíkoch. To všetko sa mieša a dotvára jedinečnú atmosféru. V centre sú kiná, kaviarne, fastfoody, reštaurácie a malé predajne. Z výkladov z času na čas zasvieti tvár Baracka Obamu na tričku. Obama je tu hrdinom a spasiteľom, jeho meno sa stáva námetom sprejerov.
Po troch aklimatizačných dňoch mám však veľkomesta dosť a je čas ísť za snom: do Tanzánie, do divočiny.

.môj kmeň Masajov
Z autobusu vystupujem v Engaruke s davom pestrofarebne oblečených černochov a som v skutočnej Afrike. Dedinu tvoria chatrče boma z hliny a konárov, so strechami pokrytými banánovníkovým lístím. Pomedzi ne pobehujú zvedavé deti v šatách špinavých od prachu. Ten človeku o chvíľu zafarbí všetko, čo má na sebe, a dostane sa mu do nosa, do uší, do úst. Naokolo je totiž nekonečná savana porastená akáciami a občasnými baobabmi. Pár kilometrov od dediny sa týčia hory národného parku Ngorongoro s kráterom, kde je najväčšia koncentrácia levov na svete.
Najúžasnejší sú však ľudia - kmeň Masajov. Ako jeden z mála tanzánskych kmeňov dodnes žijú tradičným spôsobom života. Predovšetkým chovajú kravy a kozy, s ktorými muži musia v nehostinných podmienkach denne prejsť desiatky kilometrov, aby sa zvieratá nasýtili občasnými trsmi vyschnutej trávy. Ženy sa starajú o domácnosť a deti predávajú na trhu ovocie a zeleninu.
Život v kmeni má svoje štádiá. Po dosiahnutí určitého veku sa muž stáva bojovníkom a ochrancom dediny, neskôr má za úlohu založiť si rodinu, a napokon sa zaradí medzi starších, ktorí prijímajú dôležité rozhodnutia. Tradícia kedysi velila, že keď sa chcel muž oženiť, musel zabiť leva. V niektorých oblastiach sa tento zvyk napriek zákazu vlády stále dodržiava. A tak mi môj masajský priateľ a sprievodca Šalamún rozpráva, ako zabil dvoch levov. Napokon dodáva, že lev je malina, ale skutočné umenie je poradiť si s leopardom, ktorý je oveľa bystrejší a svižnejší.
Čoskoro si overím, že tieto lovecké príbehy nie sú prázdne slová. So Šalamúnom a Matatom, ďalším Masajom, sa vyberieme na neďalekú horu. Cesta trvá od štvrtej ráno a vrátime sa až neskoro večer. Keď kráčame pomedzi vyschnuté korytá riek, zrazu sa vynoria dvaja mladí bojovníci. Poľujú na divú sviňu. Matata berie kopiju na plece, asi desať minút sviňu naháňajú. Čoskoro v diaľke počuť kvílenie. Dostal ju.
Masajovia vynikajú aj vytrvalosťou a dokonalým prispôsobením svojmu prostrediu. Po pár dňoch začínam chápať, prečo olympijské maratóny vždy vyhrávajú vychudnutí bežci z východnej Afriky. Ja si na celodenný výlet nabalím kopu jedla a tri litre vody. V polovici cesty miniem zásoby a ku koncu sa už len tackám vyprahnutou savanou zúfalo snívajúc o fľaške koly. Šalamún a Matata si vzali asi pol litra vody zmiešanej s múkou. Celou cestou sa veselo zhovárajú, a keď ich na smrť vyčerpaný prosím o prestávku, len zívajú od nudy, zatiaľ čo ja lapám po vzduchu.
Posledný deň môjho pobytu v Engaruke sa večer vyberieme na miestnu špecialitu - banánové pivo. Šalamún mi predstavuje priateľov a napokon dodáva, že teraz som už členom ich rodiny. Ak sa ma budú v Tanzánii pýtať, aký je môj kmeň, mám vždy povedať Masaj. A tak s trochou nostalgie ráno odchádzam zo svojho kmeňa. Priateľskí obyvatelia Engaruky mi budú chýbať, ale teším sa, že čoskoro uvidím zázrak čierneho kontinentu, nad ktorým žasol aj Ernest Hemingway.

.pod strechou Afriky
Okolo obeda dorazím do Moshi a na stanici ma už čaká priateľ Ben, ktorého som našiel cez internet. Poobedie strávime v jeho dome na periférii v živom rozhovore. Ben je turistický sprievodca. U nás je to ojedinelé zamestnanie, v Tanzánii sen všetkých detí. Sprievodcovia totiž pracujú v cestovnom ruchu, ktorý je pre chudobnú krajinu s množstvom prekrásnych hôr a safari parkov ako Serengeti a Ngorongoro kľúčovým zdrojom príjmu. Navyše sú v kontakte s bohatými turistami a tí vedia byť po dni strávenom na džípe v kruhu levov, žiráf a nosorožcov veľmi štedrí. Ben rozpráva o svojich projektoch, o vlastnej safari spoločnosti, ktorú zakladá, a o živote v krajine. Chvíľu pred západom slnka vyjdeme von. Oblaky sa konečne rozplynuli a on ukazuje na sever. Pomaly sa otočím, a keď "ho" zazriem, zatajím dych a už nemôžem odtrhnúť zrak. Pred nami sa týči pýcha Afriky, večná legenda a klenot Tanzánie - Kilimandžáro. Jeho snehy sa pod poslednými lúčmi slnka sfarbujú dooranžova a tvoria korunu mohutného vulkánu. Po stáročia priťahoval pozornosť miestnych kmeňov, neskôr dobrodruhov a misionárov, až sa napokon dnes stal jedným z najväčších lákadiel východnej Afriky.
V jednej z dedín ma na noc prichýlia v luteránskej škôlke. Pastor Lót najprv hľadí nedôverčivo, keď si však preštuduje môj pas, pozve ma dnu. Dvor je plný detí, ktoré ma hneď začnú zdraviť: "Good morning, teacher!" Škôlka je v úbohom stave - špinavé ošarpané steny, zopár stoličiek, stôl a malé postieľky. Napriek tomu všade cítiť rodinnú atmosféru. Na večeru mi jedna z učiteliek donesie misku plnú varenej ryže s fazuľou a vraví: "My v Tanzánii sme chudobní, ale s cudzincami sa vždy podelíme." Dojatý jej slovami pozerám na západ slnka pod Kilimandžárom a čoskoro sa pridám k deťom. V malom televízore v kúte jedálne pozerajú Toma a Jerryho. Keď sa program skončí, všetci sa postavíme a deti anjelským hlasom prednesú modlitbu pred spaním: "Our Father, who art in heaven..."
O pár dní sa vraciam do Moshi, lúčim sa s Benom. Vravím si, že sa sem raz určite vrátim, aby som pokoril strechu Afriky.

.trocha exotiky
Cesta trvá osem hodín. Ako sa kľukatí pomedzi hory a jazerá, podnebie je čoraz teplejšie, až napokon popoludní vystúpim na autobusovej stanici v Dar Es Salaame -v "Nebesiach pokoja". Najväčšie mesto Tanzánie leží na pobreží Indického oceána. Je to dôležitý prístav a zároveň centrum hospodárstva krajiny. Pár dní bývam u priateľa Abeidnega, ktorý pracoval ako recepčný v luxusnom hoteli, a teraz sa chystá odísť študovať do Ameriky. Najbližšie dni sa túlame po trhoch, miestnych zaujímavostiach a navštevujeme Abeidnegových príbuzných. Ako beloch budím pozornosť a od pouličných predavačov často počujem: "Jambo, mzungu!" alebo "Hakuna matata, rafiki!" ("Ahoj, beloch! Žiadny problém priateľu!" Odkedy sa dostal do kín Leví kráľ, pár swahilských slov preniklo do všeobecného povedomia, a tak miestni stavajú svoj obchod na ich sláve.
Keď poznám už polovicu Abeidnegovej rodiny vrátane jeho poloruských nevlastných sestier, rozhodneme sa vybrať na exotický ostrov Zanzibar, ktorý v roku 1964 vytvoril úniu s provinciou Tanganika, čím vznikla Tanzánia. Po trojhodinovej plavbe belasým oceánom sa vylodíme v historickom centre Stone Town hlavného mesta Zanzibar City. A zrazu sme v inom svete, kde sa snúbi africký ruch a tajomný orient. Ostrov bol kedysi sídlom mocných sultánov, keďže ležal na dôležitej námornej ceste. Obchodovalo sa tu so zlatom, slonovinou, korením aj s otrokmi z čierneho kontinentu. Sultáni dávno vymreli, všetko však stále dýcha jedinečnou atmosférou. Honosné paláce a domy s arabskými črtami sa pýšia v každom zákutí starého mesta. Človek sa ľahko stratí v jeho úzkych uličkách, z ktorých každá skrýva nový, jedinečný obraz.

.navždy Afrika

Prešlo päť týždňov a moja cesta sa chýli ku koncu. Nastupujem do lietadla, posledný raz vdýchnem sladkú vôňu savany. A keď sa odlepíme od zeme, pocítim, že odteraz budem navždy spojený s touto krajinou. Kúsok zo mňa zostal totiž v Afrike a kúsok Afriky vo mne.

Autor je študent
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite