Skúsme trochu realizmu. Každému, kto len trochu rozumie, ako slovenská politika už takmer dve desaťročia funguje, aké spôsoby, provízie a krstní otcovia sa v nej točia, sú akési čudné milióny a logo SDKÚ vlastne na smiech. Počul som ten smiech v tieto dni mnohokrát, a bol naozaj úprimný.
To, čo práve vidíme, naozaj nie je spor o čistotu straníckeho života. Je to iba pokračujúca hra dvoch kľúčových politikov s verejnosťou. Obaja predstierajú zdesenie z toho druhého, aby zachovali zdanie, že na rozdiel od toho druhého vedú politickú stranu, nie obchodnú spoločnosť. Obaja tým šikovne zakrývajú realitu.
Tie tlačovky a kontratlačovky sú absurditou v priamom prenose. Od čias Duckého prezývky „Mr. 30“ (povinné percentá z umožneného obchodu či privatizácie začiatkom 90. rokov) až po dnešok sa tu predsa menia len percentá straníckeho či personálneho zisku z každej dôležitej verejnej transakcie (a podľa tých percent tu ľahkovážne delíme politické strany na slušné a neslušné), ale nie princíp, ktorý stojí každoročne miliardy. Ten princíp sa, naopak, zdokonaľuje. Už sa nekradne priamo, už sa to volá tender, obstarávanie či eurofondy. Ale cieľ a cesta k nemu cez politické strany ostali nezmenené.
Dnes sa Fico s Dzurindom tvária, že ich trápia milióny akejsi Soul, s.r.o., karibské raje či bývalé logo. Prvý hlesne, že asi ide o pranie špinavých peňazí, druhý kajúcne prizná, že čosi nevie vysvetliť, ale potom povie, že vysvetlí vlastne všetko, len poprosí písomné otázky. Milé. Také veci občas rozhodnú voľby, občas stoja miesto predsedu strany či vlády (ako to v Česku zažil Gross s nevysvetleným miliónikom na byt). Preto ten krik.
Ale problém je hlbší.
Od najväčších privatizácií až po hospodárenie mestskej dopravy je táto krajina už takmer 20 rokov finančným eldorádom politických strán. A nejde v ňom o milióny, ale o miliardy. Desiatky miliárd. Všetci to vedia, všetci v tom žijú, a všetci držia basu. Kto sa čo len trochu vzoprie, je vytlačený na okraj s nálepkou intelektuála, fundamentalistu alebo naivky. DS sa pohltí, OKS opľuje, KDS skarikuje. A tendruje sa ďalej.
Napokon, veď prečo vôbec vzniklo Slovensko? Pre sebaurčovacie právo? Pre cyrilometodské tradície? Svätá prostota. Slovensko bolo založené pre delenie koristi. To bola pečať, ktorú vtlačili celému tomuto štátu jeho podarení otcovia zakladatelia – lenže tú pečať neodstránili ani tí, ktorí nehodných zakladateľov Slovenska oprávnene vystriedali. Kauza SDKÚ je z tohto uhla až komická. Tvári sa ako zásadná, ale nanajvýš to bude story o prichytených babrákoch. Pretože ak dnes riešime, či 20 miliónov dlhu SDKÚ prevzal ktosi garážový a či sa zaň zaručil ktosi cyperský či karibský, riešime kozmetický dôsledok, nie zásadnú príčinu. Áno, prevzal, áno zaručil. To však nie je skutočný problém tejto krajiny, iba jeho kozmetický prejav. Samozrejme, ak bolo financovanie SDKÚ choré, a ono bolo, nech ju to stojí hoci aj krk. Lenže problém je omnoho tragickejší.
Začal sa vtedy, keď Mečiar začiatkom 90. rokov ničil demokratickú opozíciu, a ona si našla zdroje na prežitie v zákutiach komunálnych rozpočtoch a budov a kšeftov, lebo inde neboli. Prešlo jej to, a keď sa stala koalíciou, už s tým neprestala, hoci mala. Prišiel odmietnutý tretí mobilný operátor, Nafta Gbely, vláčiky, Devín banka, Ruskova pôžička a celá fiktívna strana, nitrianska župa v réžii SMK, Branisko a Rača. A všetko štátne a obecné a župné. A súhlas padlej elity, pretože inak to vraj byť nemôže. Nejaká čudná kasa SDKÚ či bájny Palacka sú liečiteľné excesy. Lenže táto rakovina ide naprieč celou „slušnou“ pravicou.
Aby nedošlo k omylu – lož a krádež ako princíp štátu sem zaviedli Mečiarovi ľudia, ktorí neskôr objali Fica. Ich treba poraziť. Ale hlavným problémom nie je Fico. Problémom 2010 je lepšie Slovensko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.