Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlatá vrstvička

.časopis .veda

V roku 1841 bol mladý dôstojník delostrelectva Werner Siemens odsúdený za účasť v súboji (v úlohe sekundanta) na domáce väzenie v Magdeburských kasárňach. Čas si krátil pokusmi na prepašovanej aparatúre a objavil pri tom galvanickú metódu pozlacovania, ktorú si dal neskôr patentovať. Bol to jeho prvý patent.

K veciam, ktoré sú na povrchu iné ako vnútri, prechovávame istú prirodzenú nedôveru. Pozlátené predmety sa nielenže netešia takej úcte ako predmety zlaté, ale dokonca v nás často vyvolávajú akési podvedomé pohŕdanie. Ak prijmeme definíciu gýča ako niečoho, „čo sa tvári, ale nie je“, potom pozlátené veci sú gýčom takpovediac automaticky. To však nie je celkom výstižné. V niektorých prípadoch nie sú pozlátené veci gýčom, ale podvodom. A v niektorých iných prípadoch sú umením.
.elixír
Začnime príkladom podvodu, a to rovno podrobným návodom na taký podvod, ktorý pochádza z gréckeho papyrusu, známeho ako Leiden X. Tento papyrus, starý zhruba 2 300 rokov, obsahuje 111 metalurgických a chemických receptov. Recept číslo 38 znie nasledovne:
„Ako dodať medenému predmetu vzhľad zlata. A ani otieranie o skúšobný kameň to neodhalí. Hodí sa najmä na výrobu prsteňov. Robí sa to takto: Zlato a olovo sa rozomelú na prášok jemný ako múka, dva diely olova na jeden diel zlata. Potom sa zmiešajú a pridajú do živice. Tou zmesou sa prsteň potrie, a potom sa zahrieva. Opakuje sa niekoľkokrát, až kým predmet nezíska farbu. Ťažko sa to odhalí, pretože otieranie dáva značku zlatého predmetu a teplom sa spotrebúva olovo, nie zlato.“
Potiaľ citát. Aby sme mu celkom porozumeli, treba si asi povedať, čo je skúšobný kameň. Nuž, to je biedny slovenský ekvivalent českého výrazu „prubířský kámen“ respektíve anglického slova „touchstone“. A čo je „prubířský kámen“? Je to doska z tmavej kremičitej horniny nazývanej buližník. Používa sa tak, že skúmaný predmet sa o ňu otrie, čím vytvorí viditeľnú stopu.  Okrem toho máme k dispozícii súpravu ihiel, vyrobených z rôznych zliatin zlata s inými kovmi v presne definovaných pomeroch. Ihly sa tiež otierajú o skúšobný kameň a hľadá sa tá, ktorá vytvorí na ňom stopu rovnakej farby ako vytvoril skúmaný predmet. Záver skúmania je už potom jednoduchý: Zloženie povrchovej vrstvy skúmaného predmetu je približne také isté ako zloženie tej ihly.  (Metóda sa používa dodnes, pričom okrem porovnania farieb sa robí na vytvorených stopách aj skúška kyselinou.)
Uvedený recept je pravdepodobne zdrojom jedného zo základných alchymistických pojmov. Podstatou receptu je prášok, po grécky xerion. V neskorších arabských prekladoch dostalo toto grécke slovo vo fonetickom prepise formu al-iksír a do latinčiny prešlo ešte o niečo neskôr ako elixír. Lenže zatiaľ čo pôvodný xerion vytváral len zlatú vrstvu na povrchu medi, elixír už podľa alchymistov menil na zlato ľubovoľný kov, a to v celom objeme. 
.amalgám
Alchýmia má povesť pseudovedy. To je však nespravodlivé, pretože v mnohých prípadoch vykazovala všetky podstatné znaky poctivej vedy. Pravdou však je aj to, že sa často niesla vo výrazne mystickom a sektárskom duchu a nechýbali ani špinavé triky. Na ilustráciu znova jeden citát:
„Neraz sa prihodilo, že sa v tégliku namiesto ortuti amalgám zlata alebo striebra nachádzal. Potom, čo bola ortuť odparená, zostalo na dne zlato alebo striebro, a to sa obvykle nazvalo transmutáciou.“
Amalgámy sú kvapalné alebo tuhé zliatiny ortuti a iného kovu. Amalgám zlata sa pripravuje tak, že sa zlaté lístky jednoducho rozpustia v ortuti (nasypeme, pomiešame). Transmutácia kovov, t.j. premena jedného kovu na iný (v ideálnom prípade na zlato) bola základným cieľom a predmetom výskumu alchýmie. Premena amalgámu zlata (ktorý vyzerá ako čistá ortuť) na zlato odparením ortuti a vydávanie tohto procesu za premenu ortuti na zlato je teda evidentným balamutením dôverčivého klienta.
Uvedený citát však neilustruje len túto temnú stránku alchýmie, ale aj jej snahu o poctivé hľadanie skutočných zákonitostí vzájomných premien látok a jasné dištancovanie sa od viac či menej rafinovaných podvodov. Citát totiž pochádza z alchymistického traktátu Examen fucorum pseudo-chymicorum vydaného v roku 1617 Michaelom Maierom, jedným z alchymistov na pražskom dvore Rudolfa II, ktorý v tom diele celkom otvorene kritizoval nečestné maniere pseudoalchymistov.
Odparovanie ortuti z amalgámu zlata sa však nepoužívalo len ako hnusný trik, ale aj ako účinná metóda pozlacovania. Takým spôsobom sa pozlacovali napríklad gombíky vojenských uniforiem alebo kupoly chrámov. Jeden gram zlata vystačil pri takej metóde na pozlátenie stoviek gombíkov, na kupolu Isakijevského chrámu v Sankt Peterburgu sa spotrebovalo sto kilogramov zlata. 
Masívne využívanie odparovania ortuti však malo jeden háčik. Pary ortuti sú jedovaté, takže napríklad kopula Isakijevského chrámu si ešte začiatkom 19. storočia vyžiadala desiatky ľudských životov. Keď Siemens, a nezávisle od neho aj iní vynálezcovia, objavili galvanické pozlacovanie, nahradila táto nová metóda pomerne rýchlo použitie amalgámov. Moskovský chrám Krista Spasiteľa, postaveného z vďaky za víťazstvo nad Napoleonom, mal už touto metódou pozlátené  kopuly v roku 1854. Spotrebovalo sa na to takmer 500 kilogramov zlata. Ako elektrolyt sa používal kyanidový roztok, ktorý tiež nie je práve najzdravší, ale bezpečnosť pri práci bola neporovnateľne vyššia.
Mimochodom, dnešné kopuly tohto najväčšieho pravoslávneho chrámu na svete nie sú pôvodné. Celý chrám je totiž len kópiou originálu, ktorý dal Jozef Visarionovič Stalin v roku 1931 vyhodiť do vzduchu. Na jeho mieste mal stáť Palác Sovietov, nakoniec tam však desaťročia bola len zaplavená základová jama, ktorú dal Nikita Sergejevič Chruščov prebudovať na obrovské verejné kúpalisko. Nový chrám sa začal budovať v polovici 90. rokov, dokončený a vysvätený bol v roku 2000.
.kladivo
Najstarším a dodnes používaným nástrojom na pozlacovanie však nie je ani elixír, ani amalgám, ale kladivo. Zlato sa kulo na tenké plátky a plátky na fólie, ktorými sa obaľovali pozlacované predmety. V Mezopotámii rozklepávali zlato uložené medzi dvoma vrstvami kože, v Egypte medzi dvoma kameňmi (pravdepodobne hematitovými kladivkami na žulovej či mramorovej podložke). Fólia sa na podklad často ani nijako nelepila a držala na ňom len vďaka mechanickému uchyteniu. V zbierkach Britského múzea sa nachádza niekoľko strieborných klincov s hlavičkou obalenou zlatou fóliou. Sú staré zhruba päťtisíc rokov. 
Ak je zlato dostatočne čisté, dá sa z neho vytepať čosi ešte tenšie ako zlatá fólia. Hovorí sa tomu lístkové zlato a používa sa podobne, ako fólia, ale musí sa nejakým spôsobom prilepiť, pretože inak by ho odniesol aj celkom ľahučký vánok. Takým zlatom sa zdobili a dodnes zdobia rámy obrazov, písmená na kožených knižných väzbách a mnoho iných vecí. Lepidlá organického pôvodu však časom degradujú, a preto takto pozlátené veci časom strácajú svoj zlatý vzhľad. 
V skutočnosti sa dá zlato rozklepať až do takého stavu, že sa stane takmer priehľadným. Okuliare so sklami pokrytými takou vrstvou by boli hádam ešte lepšie ako ružové okuliare. Bežne sa však také okuliare nepoužívajú, ľudia si ich nechávajú na výnimočnejšie príležitosti, akou je napríklad prechádzka po Mesiaci. Tam to síce neboli okuliare, ale priezor astronautickej prilby, a zlatá vrstvička na ňom bola vytvorená inou technikou než trpezlivým tepaním, faktom však zostáva, že astronauti sa pozerali na Mesiac aj cez zlato (ktorého úlohou bolo chrániť zrak pred škodlivými zložkami intenzívneho slnečného žiarenia).
A aké z toho celého plynie ponaučenie? Nuž asi také, že aj keď nie je zlato všetko, čo sa blyští, pozlacovanie ešte nemusí byť podvodom alebo gýčom. Dobre pozlátiť nejakú vec, to je často úplná veda a skoro vždy umenie.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite