Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neviňme len súkromné školy

.eva Čobejová .martin Hanus .jaroslav Daniška .časopis .téma

Keď za Dzurindových vlád vznikali prvé súkromné vysoké školy, mal to byť pre vzdelanosť na Slovensku prísľub lepších časov. Otvorenejší trh zvýšil dostupnosť vzdelania, čo bol jeden z hlavných cieľov. Ale kvalita upadala. Kde sa stala chyba?

V roku 1998, keď odchádzal Vladimír Mečiar, to v slovenskom vysokom školstve vyzeralo biedne. Nefungovala tu žiadna súkromná vysoká škola, ale na zelenej lúke pribudli v roku 1997 dve nové univerzity v Trenčíne a Trnave a v Banskej Bystrici vznikla Akadémia umení. O úrovni nových univerzít vládli všeobecné pochybnosti, preto sa minister Milan Ftáčnik rozhodol požiadať Akreditačnú komisiu o reakreditáciu týchto škôl, z ktorej mohlo vyplynúť aj zrušenie niektorých odborov, fakúlt či spojenie škôl. Vtedy bola šanca, že vývoj slovenského vysokého školstva pôjde dobrým smerom a že sa zvráti nepriaznivý trend nových univerzít, ktorý priniesla Mečiarova vláda.
Od roku 1999 bol podpredsedom a neskôr predsedom Akreditačnej komisie prof. Pavol Návrat, ktorý mal kritický názor na zakladanie univerzít na zelenej lúke aj na fakt, že na nových školách majú učiť „lietajúci docenti“ z iných škôl. „Tým sa predsa devalvovali normálne hodnoty. Normálnou hodnotou je, že keď ma pozve iná vysoká škola, aby som prednášal, tak je to pocta, ocenenie, ale my sme to devalvovali na účelovú vec, aby vznikli regionálne vysoké školy. To bola katastrofa. V tom čase sa prelomili tradície a stáročné hodnoty univerzity,“ tvrdí prof. Návrat. 
Akreditačná komisia pod Návratovým vedením prišla po reakreditácii nových škôl s konkrétnym návrhom: spojiť Trnavskú univerzitu s Univerzitou Cyrila a Metoda, zrušiť banskobystrickú Akadémiu umení, prípadne z nej urobiť Fakultu umení Univerzity Mateja Bela, a odporúčala odobrať Trenčianskej univerzite štatút univerzity, zlúčiť dve fakulty – a zrušiť jej Fakultu sociálno-ekonomických vzťahov (presne tú, ktorá má dnes problémy pre podozrivé vydávanie diplomov). 
Lenže návrh Akreditačnej komisie neprešiel ani cez ministerstvo školstva, a vláda teda o ňom ani nerozhodovala. Milan Ftáčnik sa zrejme zľakol silných regionálnych vplyvov a do osieho hniezda viac nepichal. 
Vtedy prevládlo optimistické presvedčenie, že keď na vzdelávací trh vstúpia súkromné vysoké školy, zvýši sa konkurencia verejným školám, platiaci študenti si budú žiadať patričnú kvalitu a nekvalita zanikne pre nezáujem študentov. Optimizmus vzbudzovalo aj prijatie zákona o vzniku prvej súkromnej vysokej školy, ktorou sa v roku 1999 stala Vysoká škola manažmentu v Trenčíne. Táto vzdelávacia ustanovizeň vznikla ešte v roku 1991 ako pobočka City University of Seattle, ale najprv nemala štatút vysokej školy. Na Slovensko priniesla overené know-how, aj učiteľov zo svojej materskej alma mater. Takže cesta pre ďalšie vysoké školy bola vydláždená.
.desať + 2
Akreditačnú komisiu zaplavili začiatkom nového milénia ďalšie desiatky žiadostí o založenie súkromnej vysokej školy. Mnohé z nich boli obskúrne a nespĺňali ani základné podmienky. Netlačili sa sem rešpektované západné univerzity, takže vyberať veľmi ani nebolo z čoho. „Ak zakladateľ nedovezie pri vzniku vysokej školy nových profesorov, tak je to len preskupovanie ľudí“, hovorí prof. Návrat, keď spomína na to, ako rozhodovali o nových školách. „A k nám neprišiel ani Oxford, ani iné známe univerzity a neprišiel ani silný investor. Ono to malo niečo do seba, keď univerzitu zakladal Karel IV. alebo Mária Terézia. To bol strategický investor a škola mala jasne identifikovaného vlastníka.“ 
Napriek tomu dala Akreditačná komisia niektorým projektom šancu, hoci bola podľa Návratových slov pri udeľovaní súhlasu omnoho zdržanlivejšia ako jej kolegyne v Poľsku, Maďarsku či Rumunsku. Vznikla Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislavská vysoká škola práva, vysoké školy v Sládkovičove, Skalici, Dubnici, v Bratislave, v Prešove aj v Košiciach. Dnes ich funguje desať a dve nové už majú súhlas Akreditačnej komisie (hudobná akadémia v Banskej Štiavnici a fakulta cestovného ruchu v Piešťanoch).
Zaujímavosťou je, že súkromné školy vznikli nielen v prirodzených intelektuálnych centrách, ako sú Bratislava, Trenčín, Prešov či Košice, ale aj v malých mestečkách, ako je Skalica, Dubnica či Sládkovičovo. Ak by ambíciou menších súkromných vysokých škôl bolo najmä poskytovanie bakalárskej formy štúdia, teda že by išlo o akési vyššie školy poskytujúce zručnosti a praktické vedomosti pre konkrétne profesie, prípadne by rozvíjali najmä model špičkovej odbornej vysokej školy, tak by súkromné školy boli veľkým prínosom a prispeli by výrazne k diverzifikácii vysokého školstva. Lenže na Slovensku nie je titul bakalára veľmi zaužívaný a väčšina študentov chce magisterský či inžiniersky titul, hoci v skutočnosti nemá záujem o náročnejší výskumný typ štúdia. 
Čo sa teda stalo? „Súkromné školy, paradoxne, posilnili zvrátené očakávanie a zvrátený pohľad hlboko zakorenený v našej spoločnosti, že študujem pre titul a neštudujem pre vzdelanie,“ tvrdí profesor Návrat, ktorý pred pár rokmi otváral súkromným školám cestu na trh. „Neplatí tu, že keď si platím, tak môžem požadovať kvalitu, ale platí tu: Platím a preto musím prejsť.“
Súkromné školy sa teda prispôsobujú tomuto dopytu a usilujú sa o akreditáciu všetkých stupňov štúdia, hoci  pre krátku existenciu často nemajú na náročnejšie metódy vzdelávania ani financie, ani skúsenosti či odborné zázemie. A tak napríklad na košickej Vysokej škole bezpečnostného manažérstva, ktorá by mohla byť klasickou odbornou vysokou školou, sa dá absolvovať nielen bakalárske, ale aj magisterské a doktorandské štúdium. V Sládkovičove sa dá vyštudovať za bakalára, magistra, a dokonca získať aj titul PhD. 
.ambiciózni
Medzi súkromné školy,  ktoré majú vysoké ambície a možno ich časom aj naplnia, môžeme zaradiť len niektoré z nich. Zaujímavé – a určite nie náhodné je, že sa tie školy spájajú aj s menami dôveryhodných či charizmatických ľudí, ako Vladimír Krčméry, Egon Gál a Samuel Abrahám, Branislav Lichardus a Jozef Hvorecký. 
O štatút univerzity sa usiluje Vysoká škola sv. Alžbety a aj Bratislavská vysoká škola práva. Za kvalitnú vzdelávajúcu ustanovizeň sa dá považovať aj Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, na čele ktorej stojí Egon Gál. Medzi tie školy, ktoré majú záujem poskytovať kvalitné vzdelávanie, treba zaradiť aj Vysokú školu manažmentu v Trenčíne, ktorá nemala problémy ani pri komplexnej akreditácii na Slovensku, a zároveň sa dobrovoľne podrobila aj hodnoteniu, ktoré na slovenských verejných školách robila Asociácia európskych univerzít. Jej výhodou je aj devätnásťročné pôsobenie ako vzdelávacej inštitúcie na Slovensku. Niektorí študenti, ktorí o tejto škole diskutovali na internete, však poznamenali, že vyššiu úroveň mala škola, paradoxne, v začiatkoch, keď sa takmer všetky predmety vyučovali v angličtine. Ako si postupne škola vychovávala vlastných učiteľov a mohla prejsť aj na výučbu v slovenčine, úroveň je podľa niektorých názorov nižšia.
V špecifickej situácii je Vysoká škola ošetrovateľstva a sociálnej práce sv. Alžbety. Jej zakladateľom bol charizmatický lekár a humanitárny pracovník Vladimír Krčméry. Svoju školu jasne nasmeroval, dal jej aj istý morálny étos aj víziu výskumnej práce. Akurát mu na rozbehnutie ambiciózneho projektu chýbal dostatok kapitálu. Aj preto nedostatok financií škola rieši vysokým počtom externých študentov. Zakladateľ školy a donedávna aj jej rektor to nedávno v rozhovore pre Trend aj priznal: „Tým, že z rozpočtu nedostávame žiadne peniaze a chceme robiť aj vedu a výskum, kúpiť si priestory, zariadenie do učební, musíme si na to zarobiť. A keďže sme začínali od nuly, robíme to tak, že prijmeme viac externých študentov. Máme pritom najnižšie školné na Slovensku – 230 eur na semester. Keď máte takéto nízke školné, musíte mať viac študentov.“
Študentka tejto fakulty, s ktorou sme sa rozprávali, tiež kritizovala vysoký počet študentov. To spôsobuje aj problémy s priestormi na výučbu, či veľkú preťaženosť učiteľov, ktorí nemajú čas dôkladnejšie sa študentov venovať. 
Mierne absurdným dojmom pôsobí Vysoká škola v Sládkovičove, ktorá má dve fakulty. Právnická fakulta poskytuje aj doktorandské štúdium, získanie titulu PhD či rigorózne skúšky pre JUDr. Učia tu súčasní aj bývalí politici, ako poslanec Smeru Mojmír Mamojka (je aj dekanom fakulty), Vladimír Čečot, štátny tajomník za SNS či Ján Cuper (kedysi poslanec HZDS). 
Učiť v Sládkovičove je pre profesorov a docentov atraktívne z finančného dôvodu, ale z prestížnych dôvodov mnohí profesori a docenti naďalej učia aj na Právnickej fakulte UK. Študent tejto školy, s ktorým sme hovorili, pripúšťal zvláštny pocit zo školy v mestečku, ktoré pripomína skôr dedinu a kde sa študenti ani veľmi neulievajú z prednášok,  lebo nemajú kam ísť. Skúša sa zväčša formou testov, kde sa dajú používať ťaháky, ale stane sa, že občas aj niekto vyletí zo skúšky. Študenti majú tiež mierne obavy, či ich diplom zo Sládkovičova budú pri hľadaní práce brať vážne. 
.problém: slovenské právo
Najambicióznejší uchádzači o štúdium práva sa však už dlhšie nerozhliadajú na Slovensku, ale zamieria rovno do susedného Česka, do Prahy na Univerzitu Karlovu, alebo do Brna na Masarykovu univerzitu. Jedným z nich bol Peter Bianchi, ktorý bol v roku 2002 prijatý do Brna, ale aj na UK v Bratislave. „Absolvoval som vtedy zaujímavý rozhovor s nemenovaným vedúcim jednej katedry na UK, ktorý mi odporučil Brno, za čo som mu dodnes vďačný. Brnianska fakulta mala už vtedy bezkonkurenčne najsilnejšiu katedru obchodného práva v Česku a na Slovensku, troch popredných českých profesorov občianskeho práva, na katedrách pôsobili aj výborní právni historici, sudcovia Ústavného súdu či sudca Európskeho súdneho dvora. Za najväčšie plus považujem fakt, že žiadna z katedier kvalitatívne nezaostáva, každá má aspoň jednu výraznú pedagogickú osobnosť. Fakulta tak dokáže poskytnúť vyvážené akademické zázemie akejkoľvek špecializácii. Toto nie je na slovenských fakultách pravidlom.“ Bianchi sa vrátil po štúdiu späť na Slovensko, a z viacerých ponúk si vybral prácu právnika a „Compliance Officer“ vo Volkswagene. Bianchi hovorí, že takmer všetci jeho slovenskí spolužiaci z Brna sa zamestnali vo veľkých advokátskych kanceláriách alebo nadnárodných korporáciách, pričom asi polovica z nich ostala v Česku...
Na problém úniku mozgov upozorňuje z iného uhla pohľadu Michal Považan, riaditeľ ARRA (Akademická rankingová a ratingová agentúra): „Na jednej strane je výborné, že najlepší chodia študovať do zahraničia, na druhej strane to málo z tých, ktorí sa rozhodnú napríklad pre akademickú dráhu, ostáva v zahraničí, napríklad v Česku. Tento výpadok kvalitných ľudí raz môžeme na našich vysokých školách veľmi pocítiť.“
Aj z tohto dôvodu bolo treba uvítať vznik Bratislavskej vysokej školy práva, ktorej mnohí nepovedia inak než Čarnogurského škola (expremiér a exminister je jedným zo zakladateľov BVŠP). Táto škola je síce súkromnou školou, ktorá sa momentálne neuchádza o status univerzity, ale jednoznačne má univerzitné ambície. Stačí si pozrieť mená zahraničných rakúskych či českých docentov a profesorov, ktorí sem chodia prednášať – žiadna právnická fakulta ostatných univerzít v tom nemôže BVŠP konkurovať. Aj Peter Bianchi potvrdzuje, že keby sa dnes mal rozhodovať, kde študovať právo na Slovensku, volil by BVŠP: „Pôsobia tu špičkoví pedagógovia z Česka, Slovenska či Rakúska. Táto škola tak dáva študentom možnosť kvalitného štúdia, záleží však v prvom rade na študentovi a jeho prístupe k štúdiu, či túto možnosť dostatočne využije“. 
Ak však pod vysokou školou či univerzitou rozumieme spoločenstvo profesorov a študentov, BVŠP napriek skvelému materiálnemu aj personálnemu vybaveniu upadá do priemeru. Viacerí pedagógovia, ktorí tu učili alebo učia, nám mimo diktafónu potvrdili, že úroveň platiacich študentov je na tejto škole o triedu horšia než na na Právnickej fakulte v Bratislave či v Trnave. Priemerného študenta BVŠP, ktorý dnes zaplatí ročne za štúdium okolo 2-tisíc eur, ani tak nezaujíma kvalita vzdelania, ktorú mu škola ponúka, ale najmä doklad o diplome. Nie je to problém veľkej väčšiny nových škôl?
Jozef Hvorecký, prorektor Vysokej školy manažmentu, však odmieta naše skúsenosti zovšeobecňovať. „Externisti z verejných vysokých škôl, ktorí na VŠM pôsobia, sú prekvapení tlakom,  ktorý na nich vyvíjajú študenti – napríklad, každá odpadnutá vyučovacia hodina musí byť nahradená. Na konci každého predmetu študenti hodnotia učiteľov. Z dotazníkov vidieť, že im záleží na tom, aby dostali kvalitné vzdelávanie.“ 
.nechceme Harvard. Aspoň Brno
Slovensko má jeden vážny problém: na jednej strane je jasné, že tu nikdy nevybudujeme verejný ani súkromný Harvard, ani to nie je potrebné. Takisto nemusíme zúfať nad tým, že v šanghajských rebríčkoch kvality sa v prvej päťstovke tak skoro neumiestni žiadna naša univerzita. Lenže pokiaľ štúdium ekonómie, práva, humanitných či spoločenskovedných smerov nebude na rozdiel od niektorých technických či umeleckých odborov schopné konkurovať univerzitám v okolitých krajinách, budeme síce krajinou, kde bude každý druhý občan mávať vysokoškolským diplomom, ale skutočné vzdelanie bude na poslednej priečke hodnôt. Fakt, že zaostávame, zreteľne preukazujú aj niektoré ukazovatele: kým v polovici 90. rokov vznikalo u nás v porovnaní s Českom vzhľadom na pomer obyvateľov približne rovnaké množstvo vedeckých prác, a na tvorivého pracovníka pripadal približne rovnaký počet citácií, dnes už jasne zaostávame nielen za Čechmi či Maďarmi, ale aj za Poliakmi, ktorých sme, minimálne v týchto ukazovateľoch, ešte pred desiatimi rokmi jasne predstihovali. 
Michal Považan z ARRA odôvodňuje naše zaostávanie nasledovne: „Žiaľ, mnohí kvalitní ľudia, ktorí by mali dnes 40 až 50 rokov, odišli v 90. rokoch do iných sektorov. Práve teraz by sa stávali docentmi a profesormi, a boli by najproduktívnejší. Ale stredná generácia nám jednoducho odišla. Z našich analýz navyše vyplýva, že tí, ktorí v školstve ostali a sú dnes na vrchole svojich kariér ako profesori s definitívou a mali by mať viac času než v minulosti na vedu, zväčša nepublikujú. Najmä v spoločenských a humanitných vedách je to očividné.“
Kým vedecká produkcia na Slovensku rastie, ale tak pomaly, že za okolím zaostávame čoraz viac, úroveň vzdelávania za posledných desať rokov poklesla. Ale mohlo to byť inak, keď celý vysokoškolský systém bol nastavený na prijímanie čo najväčšieho počtu študentov? Na porovnanie: v roku 2000 študovalo na našich vysokých školách vyše 120-tisíc denných aj externých študentov. Minulý rok ich bolo – napriek tomu, že populačné ročníky sú slabšie – vyše 220-tisíc. Keby väčšine z tejto študentskej masy stačil bakalársky titul, mal by diplom magistra ešte akú-takú hodnotu. Lenže mladí Slováci chcú byť magistrami, želanie, ktorému absolútne vyhovela politika, ako aj samotné univerzity. Súkromné vysoké školy na tento neblahý trend iba naskočili a pokiaľ vzdelanie nebude u nás vysokou hodnotou, aj naďalej sa na nich budú tituly vo veľkom kupovať. Kým na verejných školách sa dajú získať aj zadarmo... 
.dôležité voľby
Čo tu môže pomôcť? Spoliehanie sa na ministra, ktorý zhora pretlačí zrušenie či zlúčenie niektorých univerzít a nepovolí status univerzity viac než štyrom-piatim vzdelávacím inštitúciám? Alebo počkáme na ambiciózneho rektora, ktorý svoju univerzitu postaví proti trendom?
Michal Vašečka, ktorý pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne, opisuje, čo stojí za úspechom tejto školy: „Profesor Ivo Možný, ktorý si pamätal sociológiu na MU spred roku 1948, keď tamojšia katedra komunikovala so svetom, stanovil plán: chceme založiť dobrú školu a byť dobrí nielen doma, ale aj vo svetovom porovnaní. Na začiatku stálo rozhodnutie,“ hovorí Vašečka a pokračuje: „Mám pocit, že aj UK by sa mohla vydať podobným smerom. V 90. rokoch mala na to omnoho väčšie predpoklady ako MU, len sa preto nikto nerozhodol.“ Ako sa to podarilo Možnému? „On jednoducho vytvoril a inšpiroval okruh mladých ľudí, často svojich absolventov a tí začali učiť, založili katedry a hoci sa im mnohí smiali, pretože tie mená ešte vtedy neboli známe, mali spoločný cieľ. O pár rokov sa stali úspešnými, citovanými, známymi. Možný vytvoril korektné, férové prostredie, hoci bez veľkých peňazí na platy. Kládol sa veľký dôraz na akademický profil, elitnosť školy, kládli sa takisto vysoké nároky na vyučujúcich (stála kvalifikácia, publikovanie), budovala sa veľká knižnica, ktorá je dnes na úrovni Stredoeurópskej univerzity, s dostatkom všetkých odborných kníh aj časopisov. Samozrejme, univerzita má aj vonkajšie výhody, prítomnosť sídla českého Ústavného súdu, blízkosť Slovenska, a preto ju navštevujú študenti z bratislavskej akademickej elity,“ uzatvára Vašečka.
Aj preto netreba zabúdať, že v tomto roku nebudú len parlamentné či komunálne voľby, ale ešte jedny, o ktorých by denníky mali informovať na titulných stranách: voľby rektora UK. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite