.slovenská politická scéna sa od volieb v roku 2006 dosť výrazne zmenila. Pomer dvoch základných táborov síce ostáva viac menej stabilný, mení sa však stranícka scéna, najmä v opozícii. Víťazný Smer, ktorý získal vo voľbách 29 percent, svoju dominanciu v prieskumoch verejnej mienky za uplynulé roky ešte posilnil a v prieskumoch bežne osciluje na hranici 40 percent. SNS, ktorá získala vo voľbách takmer 12 a HZDS takmer 9 percent, boli ako na hojdačke. Chvíľu preferencie rástli, chvíľu padali. Niekoľkokrát sa dokonca špekulovalo, či sa jedna alebo druhá strana ešte dostane do parlamentu. Obidve strany mali veľký počet škandálov ako vystrihnutých z 90. rokov, voliči obidvoch koaličných strán však reagujú najmä na údery Roberta Fica. Občas sa zdá, že keby chcel, mohol by pokojne HZDS aj SNS dostať pod 5 percent. O to mu však teraz zjavne nejde.
.zmeny v opozícii
Najväčšie zmeny sú v opozícii. SDKÚ vo voľbách pred štyrmi rokmi získalo historicky najviac hlasov a svoj najlepší výsledok vyše 18 percent. V prieskumoch pred aj po voľbách to však nie je vidieť a strana dlhodobo osciluje na úrovni 10 – 12 percent. SMK síce získalo v roku 2006 v absolútnych počtoch menej hlasov ako v roku 2002, ale slušných takmer 12 percent. A po voľbách sa vtedy ešte Bugárova strana ponúkala Robertovi Ficovi do vlády „len aby zabránila SNS“. KDH s niečo vyše 8 percentami v posledných parlamentných voľbách prepadlo, stratilo takmer 40-tisíc hlasov a v percentách ostalo na úrovni roku 2002. Všetky tri opozičné strany následne čelili tlaku na zmenu vedenia. Pavla Hrušovského najskôr v roku 2007 neúspešne vyzval Vladimír Palko, ale Hrušovský v roku 2009 za svojho nástupcu označil Jána Figeľa. Na pohľad stabilné SMK zažilo v roku 2007 zemetrasenie a Béla Bugár prehral súboj s Pálom Csákym. Jedinou stranou, kde sa nemenil predseda, ostalo SDKÚ. SMK a KDH sa následne štiepili a Béla Bugár aj Vladimír Palko si založili vlastné strany. Z Poslaneckého klubu SDKÚ síce odišli traja poslanci, k významnejšiemu štiepeniu strany však nedošlo.
.nástup nových strán
Najdôležitejším fenoménom parlamentnej opozície, ktorý ovplyvní nadchádzajúce voľby v júni 2010, je však nástup nových strán. Bugárov Most aj Sulíkova SaS síce neuspeli v župných voľbách, v prieskumoch verejnej mienky do parlamentných volieb sa však pohybujú na hranici 5 percent. Zareagoval na to aj Mikuláš Dzurinda, ktorý pôvodne SaS ignoroval a Most kritizoval. Pred Vianocami otočil a s obidvoma stranami sa snaží o alianciu (spoločný povolebný postup), v prípade SaS dokonca o predvolebnú koalíciu. Túto možnosť však Sulík podmienkou, že jej lídrom by nemohol byť súčasný predseda SDKÚ, nateraz pochoval.
Za týmto Dzurindovým obratom v postoji k SaS, ale aj ďalším menším stranám sú dve zrozumiteľné a pragmatické úvahy. Z prieskumov agentúry Focus v mesiacoch september až december 2009 vyplýva, že SaS a SDKÚ sa voličsky prekrývajú len minimálne. Keď sa bližšie pozrieme na štruktúru podporovateľov Sulíkovej strany v prieskumoch, tretina jej sympatizantov sú bývalí voliči Smeru, štvrtina bývalí nevoliči alebo prvovoliči a „len“ pätina voliči SDKÚ z roku 2006. Dzurinda aj mnohí ďalší predtým celkom oprávnene vychádzali z predpokladu, že Sulík berie hlasy najmä SDKÚ. Preto zvažoval, ako tieto percentá získať späť. Lenže teraz je jasné, že SDKÚ musí svoj potenciál hľadať inde a Sulíkova strana nie je v tomto zmysle jeho priamym rivalom. Dzurinda teda navrhol Sulíkovi predvolebnú koalíciu: získal by tak niekoľko percent Sulíkových voličov, ktorí by pravdepodobne žiadnu inú opozičnú stranu nevolili. Snahou o vytvorenie predvolebnej koalície niektorých opozičných strán chce Dzurinda zároveň frustrovaným opozičným voličom ponúknuť nádej, že ešte je o čo hrať, že pravica môže Fica odstaviť od vlády. To sa dá len v prípade, ak vo voľbách neprepadne významné percento pravicových hlasov. A samozrejme, Dzurinda potrebuje popri v prieskumoch silnejúcom KDH jasne deklarovať svoje opozičné líderstvo.
Trochu inak je to v prípade strany Most. Až dve tretiny podporovateľov Bugárovej strany volilo podľa agentúry Focus v minulých voľbách SMK. Bývalí voliči Smeru, SDKÚ, nevoliči alebo prvovoliči dosahujú v Moste menej ako 10-percentné podiely. Národnostné zloženie tak tvoria z dvoch tretín Maďari, tretinu Slováci. Hoci mnoho voličov Mostu volila v posledných voľbách SMK, dnes by už Csákyho stranu voliť nechceli a skôr ako SMK by volili SDKÚ. A práve to, spolu s otáznym dopadom prípadnej koalície SDKÚ a Mostu na severe a východe krajiny, kde má SDKÚ národnejšie orientovaných voličov, je dôvodom, prečo sa Dzurinda k Mostu správa inak ako k SaS. Druhým dôvodom je aj sám Bugár. Ten totiž na rozdiel od Sulíka dlho odmietal vylúčiť povolebnú koalíciu so Smerom, čo je Dzurindov strategický cieľ. Hoci Bugár po vianočnom stretnutí opozičných Dávidov celkom jasne vylúčil Smer, v prostredí SDKÚ to nevymazalo pochybnosti.
.kto s čím príde?
Karty sú teda rozdané. Krajina, ako ukázali naposledy prezidentské voľby, je pomerne stabilne rozdelená do dvoch blokov v pomere 55:45. Predvolebná kampaň sa teda môže začať. S čím do kampane vstupujú jednotlivé strany?
Pozícia SDKÚ je jasná. Politicky sa bude snažiť, aby neprepadli žiadne opozičné hlasy. To znamená vytvoriť koalíciu so SaS, teoreticky možno aj s Mostom. Ten sa totiž po aprílových maďarských voľbách, v ktorých bude triumfovať Orbán, ocitne v mimoriadne zložitej situácii. V kampani proti Smeru však budú dôležité najmä témy. Dzurindova strana bude od rána do večera hovoriť o kríze, nezamestnanosti, dlhoch a korupcii. Je celkom dobre predstaviteľné, že sa kvôli zápasu o mestských voličov Smeru (respektíve niektorých voličov Ivety Radičovej) posunie doľava. Modrý štvorec bude ružovieť a strana bude sociálnejšia ako si dnes vedia predstaviť aj mnohí jej členovia. Voličsky výhodným by mohol byť pre Dzurindovu stranu „nemecký scenár“, a síce, že SDKÚ by sa podobne ako CDU tlačila čo najviac doľava a uvoľnila by priestor pre SaS (v Nemecku to bola FDP) na pravici. Slabiny SDKÚ sú tiež známe: minulosť a nízka popularita Dzurindu (čo využíva aj Sulík) a možná neschopnosť eliminovať maďarskú kartu.
KDH už svoju hru predstavilo. Nepôjde mu o žiadne koalície, ani o žiadne veľké témy (hoci kritika korupcie znie z úst Figeľa či Lipšica predsa len dôveryhodnejšie než od SDKÚ), a nepôjde ani veľmi o nové tváre podpredsedov – kádehácky ekonóm Anton Marcinčin je zatiaľ takmer neviditeľný. V KDH sa najviac spoliehajú na „spasiteľský“ efekt svojho nového predsedu. Figeľ sa síce vyhýba jednoznačnej odpovedi na koalíciu so Smerom, ani neotvára nové témy, pôsobí však pokojne – a strana je spokojná. Napokon, preferencie sa v posledných prieskumoch držia nad desiatimi percentami.
V zložitej situácii budú Maďari. Zatiaľ sa zdá, že obidve strany sú schopné dostať sa do parlamentu, no po zvolení Viktora Orbána vzrastú šance Csákyho a klesnú Bugárove. Spor medzi Mostom a SMK nebol a ani nebude o témach, je o osobách a možné sú v zásade všetky scenáre. Od spoločnej koalície (ktorú by asi musel navrhnúť Orbán), až po koalíciu Mostu so SaS alebo čisto teoreticky s SDKÚ.
.čakanie na Orbána
Smer bude v predvolebnom finiši v celkom komfortnej situácii. Zhoršenú ekonomickú situáciu a prepad životnej úrovne časti ľudí bude tak ako doteraz pripisovať na vrub hospodárskej kríze, ktorú spôsobili USA a jeho voliči tomu budú veriť. No a samozrejme, počká si na aprílový výsledok maďarských parlamentných volieb a vysoké víťazstvo Orbánovho Fideszu. Maďarská karta bude krátko pred voľbami veľmi zvodná a bol by zázrak, keby ju Fico (o čosi kultivovanejšie než SNS) v kampani nevytiahol. Tým väčšmi, že táto karta im –aj za pomoci Markízy – tak dobre vyšla v prezidentských voľbách.
Zároveň sa bude Fico spoliehať, že sa do parlamentu dostane čo najmenej politických strán: čím menej strán prekĺzne, tým lepšie pre neho, keďže potenciál prepadnúť majú v týchto voľbách najmä pravicové hlasy. Fico by mohol ešte pritvrdiť rétoriku voči svojim koaličným partnerom zo SNS a HZDS. Medzi voličmi týchto strán platí za autoritu, a tak by zničujúca kritika mohla jeho dva prílepky výrazne oslabiť a priviesť ich podporovateľov do košiara Smeru. Celkom určite to však s kritikou nebude preháňať. Už koalície pred regionálnymi voľbami ukázali, že Smer s HZDS ráta ako so strategickým partnerom a SNS v parlamente je preň tiež menším rizikom ako mimo neho. Ak by sa totiž HZDS alebo SNS nedostali do parlamentu, mohol by sa Fico po voľbách ocitnúť v nepríjemnej situácii – v tesnej menšine. Stávka na volebný výsledok, pri ktorom mu na vládu vystačí jeden koaličný partner, mu totiž môže ale nemusí vyjsť.
.o osud Dzurindu
Hoci to tak teraz ešte nevyzerá, výsledok týchto volieb zásadne ovplyvní politický osud Roberta Fica, ale najmä Mikuláša Dzurindu. Ten prvý sa v prípadnej koalícii so SNS môže stať premiérom definitívne zodpovedným za historické zhoršenie slovensko-maďarských vzťahoch. Vláda na čele so silným Orbánom bude pre neho úplne iným partnerom ako zlomení socialisti. Na druhej strane môže Fico vytvorením širšej pravo-ľavej koalície s KDH, alebo s niektorou z maďarských strán zmeniť zabehané domáce politické modely.
Mikuláš Dzurinda hrá v týchto voľbách o svoje politické prežitie. Ak strana ostane v opozícii, prípadne nedosiahne vzhľadom na preferencie opäť prekvapivo dobrý výsledok, tlak na Dzurindov odchod z čela strany bude príliš veľký na to, aby ho ustál. Na rozdiel od Fica však Dzurinda nemá vlastný osud úplne vo svojich rukách.
.zmeny v opozícii
Najväčšie zmeny sú v opozícii. SDKÚ vo voľbách pred štyrmi rokmi získalo historicky najviac hlasov a svoj najlepší výsledok vyše 18 percent. V prieskumoch pred aj po voľbách to však nie je vidieť a strana dlhodobo osciluje na úrovni 10 – 12 percent. SMK síce získalo v roku 2006 v absolútnych počtoch menej hlasov ako v roku 2002, ale slušných takmer 12 percent. A po voľbách sa vtedy ešte Bugárova strana ponúkala Robertovi Ficovi do vlády „len aby zabránila SNS“. KDH s niečo vyše 8 percentami v posledných parlamentných voľbách prepadlo, stratilo takmer 40-tisíc hlasov a v percentách ostalo na úrovni roku 2002. Všetky tri opozičné strany následne čelili tlaku na zmenu vedenia. Pavla Hrušovského najskôr v roku 2007 neúspešne vyzval Vladimír Palko, ale Hrušovský v roku 2009 za svojho nástupcu označil Jána Figeľa. Na pohľad stabilné SMK zažilo v roku 2007 zemetrasenie a Béla Bugár prehral súboj s Pálom Csákym. Jedinou stranou, kde sa nemenil predseda, ostalo SDKÚ. SMK a KDH sa následne štiepili a Béla Bugár aj Vladimír Palko si založili vlastné strany. Z Poslaneckého klubu SDKÚ síce odišli traja poslanci, k významnejšiemu štiepeniu strany však nedošlo.
.nástup nových strán
Najdôležitejším fenoménom parlamentnej opozície, ktorý ovplyvní nadchádzajúce voľby v júni 2010, je však nástup nových strán. Bugárov Most aj Sulíkova SaS síce neuspeli v župných voľbách, v prieskumoch verejnej mienky do parlamentných volieb sa však pohybujú na hranici 5 percent. Zareagoval na to aj Mikuláš Dzurinda, ktorý pôvodne SaS ignoroval a Most kritizoval. Pred Vianocami otočil a s obidvoma stranami sa snaží o alianciu (spoločný povolebný postup), v prípade SaS dokonca o predvolebnú koalíciu. Túto možnosť však Sulík podmienkou, že jej lídrom by nemohol byť súčasný predseda SDKÚ, nateraz pochoval.
Za týmto Dzurindovým obratom v postoji k SaS, ale aj ďalším menším stranám sú dve zrozumiteľné a pragmatické úvahy. Z prieskumov agentúry Focus v mesiacoch september až december 2009 vyplýva, že SaS a SDKÚ sa voličsky prekrývajú len minimálne. Keď sa bližšie pozrieme na štruktúru podporovateľov Sulíkovej strany v prieskumoch, tretina jej sympatizantov sú bývalí voliči Smeru, štvrtina bývalí nevoliči alebo prvovoliči a „len“ pätina voliči SDKÚ z roku 2006. Dzurinda aj mnohí ďalší predtým celkom oprávnene vychádzali z predpokladu, že Sulík berie hlasy najmä SDKÚ. Preto zvažoval, ako tieto percentá získať späť. Lenže teraz je jasné, že SDKÚ musí svoj potenciál hľadať inde a Sulíkova strana nie je v tomto zmysle jeho priamym rivalom. Dzurinda teda navrhol Sulíkovi predvolebnú koalíciu: získal by tak niekoľko percent Sulíkových voličov, ktorí by pravdepodobne žiadnu inú opozičnú stranu nevolili. Snahou o vytvorenie predvolebnej koalície niektorých opozičných strán chce Dzurinda zároveň frustrovaným opozičným voličom ponúknuť nádej, že ešte je o čo hrať, že pravica môže Fica odstaviť od vlády. To sa dá len v prípade, ak vo voľbách neprepadne významné percento pravicových hlasov. A samozrejme, Dzurinda potrebuje popri v prieskumoch silnejúcom KDH jasne deklarovať svoje opozičné líderstvo.
Trochu inak je to v prípade strany Most. Až dve tretiny podporovateľov Bugárovej strany volilo podľa agentúry Focus v minulých voľbách SMK. Bývalí voliči Smeru, SDKÚ, nevoliči alebo prvovoliči dosahujú v Moste menej ako 10-percentné podiely. Národnostné zloženie tak tvoria z dvoch tretín Maďari, tretinu Slováci. Hoci mnoho voličov Mostu volila v posledných voľbách SMK, dnes by už Csákyho stranu voliť nechceli a skôr ako SMK by volili SDKÚ. A práve to, spolu s otáznym dopadom prípadnej koalície SDKÚ a Mostu na severe a východe krajiny, kde má SDKÚ národnejšie orientovaných voličov, je dôvodom, prečo sa Dzurinda k Mostu správa inak ako k SaS. Druhým dôvodom je aj sám Bugár. Ten totiž na rozdiel od Sulíka dlho odmietal vylúčiť povolebnú koalíciu so Smerom, čo je Dzurindov strategický cieľ. Hoci Bugár po vianočnom stretnutí opozičných Dávidov celkom jasne vylúčil Smer, v prostredí SDKÚ to nevymazalo pochybnosti.
.kto s čím príde?
Karty sú teda rozdané. Krajina, ako ukázali naposledy prezidentské voľby, je pomerne stabilne rozdelená do dvoch blokov v pomere 55:45. Predvolebná kampaň sa teda môže začať. S čím do kampane vstupujú jednotlivé strany?
Pozícia SDKÚ je jasná. Politicky sa bude snažiť, aby neprepadli žiadne opozičné hlasy. To znamená vytvoriť koalíciu so SaS, teoreticky možno aj s Mostom. Ten sa totiž po aprílových maďarských voľbách, v ktorých bude triumfovať Orbán, ocitne v mimoriadne zložitej situácii. V kampani proti Smeru však budú dôležité najmä témy. Dzurindova strana bude od rána do večera hovoriť o kríze, nezamestnanosti, dlhoch a korupcii. Je celkom dobre predstaviteľné, že sa kvôli zápasu o mestských voličov Smeru (respektíve niektorých voličov Ivety Radičovej) posunie doľava. Modrý štvorec bude ružovieť a strana bude sociálnejšia ako si dnes vedia predstaviť aj mnohí jej členovia. Voličsky výhodným by mohol byť pre Dzurindovu stranu „nemecký scenár“, a síce, že SDKÚ by sa podobne ako CDU tlačila čo najviac doľava a uvoľnila by priestor pre SaS (v Nemecku to bola FDP) na pravici. Slabiny SDKÚ sú tiež známe: minulosť a nízka popularita Dzurindu (čo využíva aj Sulík) a možná neschopnosť eliminovať maďarskú kartu.
KDH už svoju hru predstavilo. Nepôjde mu o žiadne koalície, ani o žiadne veľké témy (hoci kritika korupcie znie z úst Figeľa či Lipšica predsa len dôveryhodnejšie než od SDKÚ), a nepôjde ani veľmi o nové tváre podpredsedov – kádehácky ekonóm Anton Marcinčin je zatiaľ takmer neviditeľný. V KDH sa najviac spoliehajú na „spasiteľský“ efekt svojho nového predsedu. Figeľ sa síce vyhýba jednoznačnej odpovedi na koalíciu so Smerom, ani neotvára nové témy, pôsobí však pokojne – a strana je spokojná. Napokon, preferencie sa v posledných prieskumoch držia nad desiatimi percentami.
V zložitej situácii budú Maďari. Zatiaľ sa zdá, že obidve strany sú schopné dostať sa do parlamentu, no po zvolení Viktora Orbána vzrastú šance Csákyho a klesnú Bugárove. Spor medzi Mostom a SMK nebol a ani nebude o témach, je o osobách a možné sú v zásade všetky scenáre. Od spoločnej koalície (ktorú by asi musel navrhnúť Orbán), až po koalíciu Mostu so SaS alebo čisto teoreticky s SDKÚ.
.čakanie na Orbána
Smer bude v predvolebnom finiši v celkom komfortnej situácii. Zhoršenú ekonomickú situáciu a prepad životnej úrovne časti ľudí bude tak ako doteraz pripisovať na vrub hospodárskej kríze, ktorú spôsobili USA a jeho voliči tomu budú veriť. No a samozrejme, počká si na aprílový výsledok maďarských parlamentných volieb a vysoké víťazstvo Orbánovho Fideszu. Maďarská karta bude krátko pred voľbami veľmi zvodná a bol by zázrak, keby ju Fico (o čosi kultivovanejšie než SNS) v kampani nevytiahol. Tým väčšmi, že táto karta im –aj za pomoci Markízy – tak dobre vyšla v prezidentských voľbách.
Zároveň sa bude Fico spoliehať, že sa do parlamentu dostane čo najmenej politických strán: čím menej strán prekĺzne, tým lepšie pre neho, keďže potenciál prepadnúť majú v týchto voľbách najmä pravicové hlasy. Fico by mohol ešte pritvrdiť rétoriku voči svojim koaličným partnerom zo SNS a HZDS. Medzi voličmi týchto strán platí za autoritu, a tak by zničujúca kritika mohla jeho dva prílepky výrazne oslabiť a priviesť ich podporovateľov do košiara Smeru. Celkom určite to však s kritikou nebude preháňať. Už koalície pred regionálnymi voľbami ukázali, že Smer s HZDS ráta ako so strategickým partnerom a SNS v parlamente je preň tiež menším rizikom ako mimo neho. Ak by sa totiž HZDS alebo SNS nedostali do parlamentu, mohol by sa Fico po voľbách ocitnúť v nepríjemnej situácii – v tesnej menšine. Stávka na volebný výsledok, pri ktorom mu na vládu vystačí jeden koaličný partner, mu totiž môže ale nemusí vyjsť.
.o osud Dzurindu
Hoci to tak teraz ešte nevyzerá, výsledok týchto volieb zásadne ovplyvní politický osud Roberta Fica, ale najmä Mikuláša Dzurindu. Ten prvý sa v prípadnej koalícii so SNS môže stať premiérom definitívne zodpovedným za historické zhoršenie slovensko-maďarských vzťahoch. Vláda na čele so silným Orbánom bude pre neho úplne iným partnerom ako zlomení socialisti. Na druhej strane môže Fico vytvorením širšej pravo-ľavej koalície s KDH, alebo s niektorou z maďarských strán zmeniť zabehané domáce politické modely.
Mikuláš Dzurinda hrá v týchto voľbách o svoje politické prežitie. Ak strana ostane v opozícii, prípadne nedosiahne vzhľadom na preferencie opäť prekvapivo dobrý výsledok, tlak na Dzurindov odchod z čela strany bude príliš veľký na to, aby ho ustál. Na rozdiel od Fica však Dzurinda nemá vlastný osud úplne vo svojich rukách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.