Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Darwinovo svedomie

.martin Hanus .časopis .téma

Tento rok si celý svet pripomenul 150. výročie vzniku evolučnej teórie. Darwinova geniálna myšlienka sa netýkala iba vývoja druhov, ale aj ľudskej morálky a toho, čo nazývame svedomím. Naozaj vzniklo naše svedomie zo zvieracích inštinktov? A ak áno, čo to spraví s kresťanstvom, ktoré vyformovalo západnú civilizáciu?

Spisovateľ a literárny kritik C. S. Lewis, ktorý sa stal, mimochodom, kresťanom pod vplyvom ďalšieho velikána J. R. R. Tolkiena, v jednej zo svojich kníh vysvetľuje podstatu svedomia na nasledovnom príklade: „Predpokladajme, že začujete niekoho volať po pomoc. Zmocnia sa vás pravdepodobne dve túžby – túžba pomôcť (daná vaším pudom stádovým) a túžba vyhnúť sa nebezpečenstvu (daná pudom sebazáchovy). Navyše k týmto dvom pudom však v sebe objavíte ešte niečo tretie, čo vám hovorí, že by ste mali ísť za hlasom, ktorý vás nabáda pomôcť a pudenie na útek potlačiť.“ 
Tento tretí hlas, ako ho nazval Lewis, možno chápať práve ako svedomie, ktoré nás vyčleňuje zo zvieracej ríše. Otázkou však je, či ten tretí hlas nie je iba zosilneným prvým hlasom. Alebo ide naozaj o niečo, čo sa v ríši zvierat jednoducho nenachádza a evolučná teória to možno nikdy nedokáže vysvetliť?  
C. S. Lewis sa odpoveďou na túto otázku nezaoberal optikou evolučného biológa, vychádzal len z toho, že v prípade tretieho hlasu musí ísť o celkom novú kvalitu. „Toto tretie, ktoré medzi oboma pudmi rozhoduje, ktoré rozhoduje, že si máte dodať odvahy, nemôže byť súčasťou žiadneho zo zmienených pudov. Rovnako by ste mohli povedať, že notový part, ktorý vám hovorí, že máte na klavír v daný moment zahrať práve tú notu a žiadnou inú, je totožný s jednou z kláves na klaviatúre. Mravný zákon nám hovorí, akú máme hrať melódiu: naše pudy sú len klávesami“.
A čo si o tom celom myslel Charles Darwin?
.o pôvode svedomia
Otázke svedomia a jeho súvisu s evolučnou teóriou venoval Darwin celú štvrtú kapitolu svojej knihy O pôvode človeka. O tom, akú vážnosť tej otázke prisudzoval, svedčí hneď prvá veta tejto kapitoly: „Plne podpisujem závery autorov zastávajúcich názor, že spomedzi všetkých rozdielov medzi človekom a nižšími živočíchmi sú morálne cítenie a svedomie ďaleko najdôležitejšie.“
A už o niekoľko viet ďalej sa môžeme dočítať celkom jasne vyslovený názor: „Zdá sa mi veľmi pravdepodobné, že ľubovoľné zviera obdarené výraznými sociálnymi inštinktmi, medzi ktoré treba zaradiť aj rodičovskú a príbuzenskú náklonnosť, získa nevyhnutne morálne cítenie a svedomie, len čo sa jeho intelektuálne schopnosti vyvinú do tej miery, alebo aspoň približne do tej miery ako u človeka.“
O tom, že v živočíšnej ríši existuje obrovské množstvo druhov s veľmi rozvinutým sociálnym správaním, niet ani najmenších pochýb. Darwin uvádza ako príklady koordinovaný spôsob lovu svorky vlkov, opice, ktoré spoločne prevracajú veľké kamene, a potom sa delia o nájdený hmyz, alebo americké bizóny, ktorých samce v prípade ohrozenia utvoria obranný kruh okolo samíc a mláďat.
Od Darwinových čias až dodnes má časť ľudí tendenciu interpretovať toto správanie ako dôsledok slepých inštinktov, pod čím rozumejú niečo v podstate nevedomé, mechanické, skoro až strojové. Skúsme konfrontovať tento názor len s jedným príkladom obetavého správania zvierat, ktoré Darwin opisuje na základe svedectva Alfreda Brehma. 
Išlo o skupinu paviánov prechádzajúcich cez akési údolie. Časť skupiny sa už dostala na protiľahlý svah, keď tých pomalších napadla svorka psov. Dospelé samce paviánov sa vrátili zo skál a ohlušujúcim revom s vycerenými zubami psy na chvíľu zahnali. Táto chvíľa stačila na to, aby sa aj ostatné paviány dostali do bezpečia. Všetky, až na jedno mláďa. Toto mláďa sa dokázalo vyšplhať v údolí na neveľkú skalu, ktorú psy obkľúčili, a zúfalo volalo o pomoc. Vtedy sa jeden z najväčších samcov – skutočný hrdina, ako píše Darwin – opäť vrátil do údolia, pomalým krokom prešiel k mláďaťu a odviedol ho preč spomedzi psov, ktoré boli natoľko prekvapené, že sa nezmohli na útok.
Isteže, bola by chyba interpretovať správanie tohto paviána v termínoch vypožičaných z ľudskej psychológie, ale ešte oveľa hlúpejšie by bolo tvrdiť, že išlo vlastne len o akési reflexy, div nie na úrovni Pavlovových slintajúcich psov.
Ako posledný príklad spomeňme pelikány, ktoré si pri love rýb navzájom pomáhajú. Darwin spomína prípad mladého pelikána strhnutého silným prúdom vody nad ktorým lietalo pol tucta dospelých pelikánov a „povzbudzovalo“ ho pri jeho pokusoch dostať sa na breh. Ešte pozoruhodnejší je prípad starého, veľmi tlstého a slepého pelikána, ktorého ostatné dlhodobo kŕmili. Darwin tvrdí, že podobné správanie síce môžeme nazvať inštinktívnym, ale že v skutočnosti ide o prípady príliš zriedkavé na to, aby bol pre ne vyvinutý nejaký špecifický inštinkt.
Tieto zvieratá však nepochybne majú akýsi sociálny inštinkt či pud (to je ten prvý hlas C. S. Lewisa), ktorý je v mnohých prípadoch silnejší ako iné pudy vrátane pudu sebazáchovy (druhý Lewisov hlas). Odkiaľ sa ten sociálny inštinkt berie? Podľa všetkého ide o rozšírený materinský pud, ktorý mohol celkom prirodzene vzniknúť na základe prírodného výberu. Darwin síce priznáva, že nevieme presne, akým konkrétnym mechanizmom materinský pud vznikol, konštatuje však, že ten pud majú aj niektoré relatívne nízke živočíchy, ako napríklad morské hviezdice alebo pavúky.
Existencia sociálneho inštinktu však ešte nevysvetľuje jeho silu. Prečo je prvý Lewisov hlas schopný prehlušiť aj u mnohých zvierat sebazáchovný druhý hlas? Podľa Darwina to má dve príčiny. Prvou je neustála prítomnosť sociálneho inštinktu a druhou pamäť. 
Ak sa dva inštinkty dostanú do konfliktu, zvíťazí ten z nich, ktorý je silnejší. Príjemný pocit z uspokojenia jedného inštinktu preváži nepríjemný pocit z neuspokojenie druhého inštinktu. Mnohé pudy však prakticky hneď po svojom ukojení stratia veľmi prudko na intenzite a dokonca ani človek, nehovoriac už o zvieratách, si nedokáže v pamäti dostatočne jasne vybaviť presný pocit hladu či strachu. Ale sociálny inštinkt funguje inak. Ten je prítomný veľmi intenzívne stále, dokonca aj keď je daný jedinec oddelený od svojich súkmeňovcov (spomeňme si napríklad na to, ako intenzívne dokážu psy smútiť). Nepríjemné pocity z neuposlúchnutia tohto inštinktu sú preto dlhotrvajúce a v konečnom dôsledku prevýšia nad príjemnými pocitmi plynúcimi z úteku pred nebezpečenstvom alebo z ukojenia hladu či sexuálneho pudu. Taký je podľa Darwina pôvod sily prvého Lewisovho hlasu
U človeka, ktorý nielenže si je schopný pamätať, ale je dokonca neschopný pred svojimi spomienkami utiecť, musí ten mechanizmus fungovať obzvlášť silno. Nepríjemné pocity plynúce z neuposlúchnutia sociálneho inštinktu, mnohonásobne umocnené spoločenskou a kultúrnou evolúciou, môžu byť mimoriadne intenzívne. Prežívame ich ako výčitky svedomia. Podľa Darwina však nejde o novú kvalitu, o zásadne iný, tretí Lewisov hlas. Pre Darwina sa výčitky svedomia majú k ľútosti nad vykonaným alebo nevykonaným činom rovnako, ako sa má zúrivosť k zlosti alebo agónia k bolesti.
Z existencie výčitiek svedomia nevyplýva podľa Darwina existencia svedomia ako akejsi entity, ktorá nám tie výčitky spôsobuje (podobne ako z pocitu hladu nevyplýva existencia entity zvanej hlad, ktorá by bola príčinou týchto pocitov). Prvý aj druhý Lewisov hlas sú pre Darwina výsledkom prirodzeného výberu a tretí hlas je len nesmierne rozvinutým prvým hlasom.
.čo vieme dnes?
Ako sa od Darwinových čias vyvinul pohľad evolučných biológov a psychológov na morálku a svedomie?  Môžeme napríklad podľa dnešných poznatkov hovoriť o náznakoch akéhosi „protosvedomia“ u zvierat?
Podľa profesora Tomášku z Prírodovedeckej fakulty UK je to stále otvorená otázka. „Zoberme si, napríklad, psa, ktorý má niečo zakázané a keď ho jeho majiteľ pristihne pri nedovolenom konaní, pes sa tvári, ako keby sa hanbil. Pes teda ex post s prítomnosťou svojho majiteľa asociuje, že spravil niečo zlé. Sú to náznaky svedomia? Jasnú odpoveď nemáme. Skeptici tvrdia, že nejde o svedomie, ale o asociáciu nedovoleného aktu s prítomnosťou majiteľa a nasledujúcou sankciou.“ 
Podstatný rozdiel medzi človekom primátmi je v tom, že človek je hypersociálny a hyperemocionálny živočích. „To, znamená, že u ľudí je oveľa výraznejšia tendencia konfrontovať svoj sebecký záujem s tým, čo sa od nich očakáva. Pre človeka je často až fyzicky nepríjemné, keď sa jeho konanie dostane do konfliktu so skupinou ľudí, s ktorou sa identifikuje. Hypertrofia ľudskej emocionality bola okrem toho sprevádzaná dramatickou expanziou kultúry, ktorej zložitosť je s jej náznakmi u primátov neporovnateľná.“
Iný profesor biológie, Ladislav Kováč, tvrdí, že vedci stále nedokážu presvedčivo vysvetliť, ako sa zo zvieracích inštinktov mohlo vyvinúť ľudský altruizmus. „To, že človek je schopný veľkých skutkov obetovania proti vlastným záujmom, bola záhada už pre samého Darwina. Samozrejme, mnohé sa dá vysvetliť na základe príbuzenského altruizmu. Teda jedinec sa obetuje, lebo hoci on sám stratí svoju výhodu, jeho gén v malej skupine pretrvá. Príbuzenský altruizmus vidíme aj u zvierat. Lenže problém, pred ktorým stojíme, je vysvetliť, ako je možný altruizmus, ktorý presahuje rodovú príbuznosť.“ 
Podľa Kováča nie je ten problém uspokojivo vyriešený, myslí si však, že v tomto storočí sa ľudia jasného vedeckého dôkazu dočkajú. „Ak sa to vyrieši, bude to najväčší objav tohto storočia,“ uzatvára Kováč.
Psychiater Alojz Rakús si myslí, že s dôkazom to také jednoduché nebude, pretože o ľudskom mozgu, ktorý obsahuje minimálne 100 miliárd neurónov, máme stále len fragmentárne poznanie. „Za základnú funkčnú jednotku mozgu sa dnes nepokladá ani tak neurón, ale synapsa, teda tá časť neurónov, ktorá zabezpečuje spojenie medzi nimi. Jednotlivé neuróny majú stovky, tisícky až státisíce synáps s inými neurónmi. Uvážme teda tú obrovskú kombinatorickú zložitosť celého problému. Aj preto ktosi povedal, že mozog je zložitejší ako celý vesmír bez mozgov. Mnohí ľudia, dokonca aj niektorí odborníci, však majú veľmi zjednodušenú predstavu, podľa ktorej v mozgu fungujú určité centrá pre zložité funkcie, a že je teda možné lokalizovať zodpovedajúce oblasti, napríklad centrum pre pamäť, emotivitu či morálku. Ale to platí len vo veľmi obmedzenej miere. Mozog vo väčšine funguje ako celok.“ hovorí Rakús. 
Je preto možné, že nikdy presne nezistíme, ako sa ľudské svedomie mohlo vyvinúť zo zvieracích inštinktov alebo zvieracích náznakov svedomia. Rakús poukazuje na dôležité práce systémológov, ktorí tvrdia, že existuje istý prah zložitosti, po prekročení ktorého sa presný opis a analýza systému stávajú zložitejšími, než je samotný systém.“
Zdá sa teda, že v otázke svedomia a jeho evolučnej či inej podstaty sme sa za posledných 150 rokov príliš neposunuli. Evolučná teória poskytuje uspokojivý rámec na vysvetlenie svedomia ako čisto prírodného fenoménu živočíšneho pôvodu, detaily však stále nie sú ani zďaleka jasné. Znamená to, že sa toho od Darwina príliš veľa nezmenilo? Nuž, niečo sa zmenilo a iné ani veľmi nie.
.spor o darwina
Základy najdôležitejšej zmeny položil ešte v 19. storočí Gregor Mendel objavom genetiky. V minulom storočí sa evolučná teória začala čoraz viac sústreďovať na skúmanie génov. Výsledkom bola takzvaná génocentrická evolučná teória, ktorej najvýrečnejším populizátorom sa stal Richard Dawkins s bestsellerom Sebecký gén.
Pri Dawkinsovi sa oplatí na chvíľu zastaviť. Je to človek, ktorý o sebe hovorí, že sa vďaka evolučnej teórii stal „intelektuálne naplneným ateistom“. To je pomerne výstižné pomenovanie a celkom dobre vystihuje jednu z významných vlastností evolučnej teórie – vďaka Darwinovi sa ateizmus skutočne stal intelektuálne uspokojivým obrazom sveta. Dawkins však nie je len intelektuálne naplnený ateista, je miestami agresívny, skoro až militantný ateista. Tak sa to aspoň javí z jeho iného bestselleru s názvom Boží blud. 
Dawkins stavia vedu a náboženstvo ostro proti sebe a tvrdí, že sú pravdepodobne celkom nezlučiteľné. Tým sa, paradoxne, dostáva do podobnej pozície, akú zastávajú jeho najväčší odporcovia. A reprezentuje jeden pól zbytočného a nezmyselného sporu, ktorý dnes vyzerá takmer rovnako ako pred 150 rokmi.
Už vtedy sa totiž nemálo kresťanov natoľko zľaklo svetonázorovej interpretácie Darwinovej teórie, že pre istotu odmietli aj samu teóriu. V roku 1926 v americkom štáte Tennessee prišlo k zákazu vyučovania evolučnej teórie, „ktorá popiera príbeh božského stvorenia, ako ho učí Biblia“. Podobné snahy o popretie evolúcie neutíchli ani dodnes v niektorých štátoch USA ako Georgia, Ohio, Kansas. Dnes vedú celosvetový zápas proti Darwinovi najmä propagátori takzvanej teórie inteligentného dizajnu. Aj oni, podobne ako Dawkins, považujú vieru v Boha za v podstate nezlučiteľnú s evolučnou teóriou.
V tejto súvislosti nebude bez zaujímavosti pripomenúť, že Vatikán zrejme nikdy nepociťoval potrebu odmietnuť evolučnú teóriu a, samozrejme, ani tak nikdy neurobil. Tomáš Akvinský, jeden z najväčších kresťanských filozofov, tvrdil už v 13. storočí, že pravda vedy nemôže protirečiť pravde viery a rozlišoval medzi stvorením a zmenou. Pre kresťana je podľa Akvinského kľúčový fakt stvorenia, nie spôsob, ako sa udial. Ako Akvinský píše, „spôsob a poriadok, na základe ktorého sa stvorenie uskutočňovalo, sa dotýka viery iba mimochodom“. 
Stvorené veci teda podľa Akvinského od Boha prijali existenciu, ale súčasne aj možnosť byť príčinami iných vecí. Tomista Thomas Jackson preto nedávno v britskom denníku Guardian glosoval, že „Akvinský by miloval Darwina rovnako, ako miloval Aristotela“. 


.darwinova viera
Keď sme si u Alojza Rakúsa prezerali jeho knižnicu, nemohli sme si nevšimnúť, že v nej má asi všetky diela Darwina, Dawkinsa a knihy od desiatok ďalších evolucionistov. Na konci rozhovoru sme sa ho opýtali, či ho ako kresťana čítanie Darwina ani raz nevyrušilo. „Vôbec nie, ja som evolucionista. Je iracionálne odmietať evolučnú paradigmu. Nazdávam sa dokonca, že chápanie stvorenia v evolučnom kontexte je oveľa elegantnejšie ako podľa predstavy tých, ktorí Bibliu chápu ako doslovný opis, ale neprihliadajú k jej literárnej a niekedy i metaforickej forme, a nedokážu z nej vyextrahovať hlbší obsah a odkaz.“
A čo si o tom všetkom myslel Darwin? Je pravda, že počas života svoju vieru stratil. V tradičnej viere vychovávaný Darwin sa postupne stal agnostikom. Nie je však jasné, či to priamo súviselo s evolučnou  teóriu. Vo svojej autobiografii, ktorá bola určená jeho rodine, napríklad píše, že kresťanské učenie o večnom zatratení pokladá za zavrhnutiahodné. Jeho dôvody teda mohli byť skôr filozofické ako vedecké.
A čo ak boli vedecké? Bol by to argument pre tvrdenie, že evolučná teória je nezlučiteľná s existenciou Boha? Nie, nebol. Ak Darwin naozaj stratil svoju vieru v súvislosti s evolučnou teóriou, znamená to zrejme len toľko, že tento fenomenálny vedec nebol príliš dobrý teológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite