Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Občiansky November

.martin Droppa .vladislav Gális .časopis .téma

Ako vyzerali oslavy 20. výročia od pádu komunizmu v Banskej Bystrici, v Liptovskom Mikuláši, Levoči a v bratislavskom PKO? Začíname v strede Slovenska.

Tohoročný 17. november 2009 bol v Banskej Bystrici sychravý, sivý, ničím pozoruhodný deň. Ani na Námestí SNP počas dňa nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pripomínať či nebodaj oslavovať. Len jedna reštaurácia mala v rámci svojich „tematických menu“ už tradične vyvesený červený transparent s nápisom „Týždeň boja proti komunizmu“.
Nie každý však červené transparenty vešia z milej recesie - deň predtým miestni komunisti zvolávali do susedného Zvolena na protestné zhromaždenie „sklamaných, oklamaných, okradnutých, nespokojných a znechutených občanov... ktorým zmena spoločenského systému urobila zo života peklo“.
Oveľa sympatickejšie znelo pozvanie na večerný Koncert pre slušných ľudí, jedinú väčšiu akciu, ktorou si Banská Bystrica pripomenula 17. november 1989. Všetko prebehlo bez veľkej slávy a bez veľkých rečí. Vystúpili folkoví pesničkári Peťo Janků a Martin Geišberg, temperamentná Družina, ktorá hrá slovenský folklór v modernom podaní a dve zaslúžilé bystrické rockové kapely Schody a VZNCH (Voľné združenie nezáväzného charakteru).
Práve bubeník skupiny VZNCH Peter Gogola (a zároveň člen občianskeho združenia Rock&rolla) bol organizátorom celej akcie. Finančne prispelo aj mesto – ale na rozdiel od mnohých iných podujatí sa divákom neprišiel prihovoriť nijaký miestny funkcionár. A tak to bolo najlepšie: veď predstava, že by na pódium vyšiel momentálny primátor a bývalý odborársky bos Ivan Saktor a prípadne niečo prehodil o „revolučných tradíciách“, sa nachádza v ríši absurdity. Rečníci neboli žiadni – muzikanti zahrali, niekoľkými vetami pripomenuli November. V publiku bolo pár sivovlasých pamätníkov, ktorí možno prišli skôr kvôli Novembru než muzike, a najviac mladých ľudí. Ani sa bujaro neoslavovalo, ani sa sentimentálne nedojímalo. Bolo to neoficiózne, nenútené, v tom dobrom slova zmysle „občianske“ - a vďaka tomu dôstojné.
„Nie je tu až tak veľa ľudí,“ hovorím svojmu známemu sociológovi. „Ani rozumne voliť u nás nechodí veľa ľudí,“ odpovedá sociológ a spomína, ako bol pred pár dňami v miestnom Klube 77 na koncerte The Plastic People Of The Universe. V klube, ktorý je pomenovaný aj na počesť Charty 77.
Bola sychravá noc a domov odchádzali ľudia, ktorí sú možno tiež so všeličím nespokojní a zo všeličoho znechutení, ale napriek tomu si uvedomujú, akú cenu má sloboda.
.tabuľová vojna
O mierne zamotanej „zamatovej“ situácii s odhaľovaním dvoch tabulí k výročiu novembra 1989 v Liptovskom Mikuláši sme informovali minulý týždeň. Dopadlo to podľa očakávaní: po dvoch „slávnostiach“ visia od utorka 17. novembra v meste dve tabule s podobným textom, ale „nežná tabuľová“ v meste pokračuje.
Mikulášania tak chodia okolo dvoch tabulí, a možno chodia bez toho, aby si ich všimli. Veď ktože by sa cielene pristavoval na chodníku kdesi za rohom bývalého župného domu. A ktože sa bude zastavovať pár desiatok metrov obďaleč pred predajňou optiky, kde pred dvadsiatimi rokmi sídlilo okresné centrum Verejnosti proti násiliu? 
„Deň pred“, v pondelok šestnásteho, pozval primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč (Smer) svojho predchodcu Alexandra Slafkovského (poslanca za SDKÚ-DS), aby sa zúčastnil na slávnosti odhaľovania tabule, ktorú pripravilo mesto. Slafkovský pozvanie prijal, a tak na druhý deň odhaľovali obaja. Pán primátor odcitoval niekoľko slov „najvyššej morálnej autority“, Václava Havla, o potrebe pestovania v tejto dobe takých potrebných vlastností: nadhľadu, odstupu od veci, slušnosti a spravodlivosti. Pripomenul, že „slobodu a demokraciu nemožno nastoliť, pretože sú to ideály, o ktoré treba zápasiť a treba na nich trvať“. Ešte predtým sa niekoľkým desiatkam zhromaždených prihovoril poslanec Slafkovský, pozval všetkých na odhaľovanie druhej tabule o dve hodinky neskôr. Primátor Blcháč prečítal pozdravný list od Františka Mikloška, evanjelický farár Vladimír Pavlík predniesol modlitbu. 
Bolo to dôstojné, aj keď priveľmi formálne. Kto čakal, že si obaja muži aspoň na symbolických sedemnásť sekúnd podajú ruky, usmejú sa, nedočkal sa. Rozpačitý dojem prehlušil koncert miestneho dychového orchestra a slávnosti bol koniec.
Ľudia okolo Slafkovského „svoju“ tabuľu odhalili o sedemnástej hodine na priečelí neďalekej optiky. Zotmelo sa, mnohým v rukách žiarili horiace sviece, zaznelo „Sľúbili sme si lásku“ a v rukách viacerých zaštrngali zväzky kľúčov. Hovorilo sa o slobode, o nádeji, ktorá nezomiera, vzbĺkol apel i varovane pred privlastňovaním si novembrových ideálov a odkazov súčasnou politickou garnitúrou na všetkých úrovniach. Hovorilo sa o tom, kto má a kto nemá morálne právo oslavovať či pripomínať si udalosti spred dvadsiatich rokov. Bolo to milé, ale zároveň smutné zhromaždenie, ktoré sa po odhalení tabule presunulo do neďalekej reštaurácie na koncert miestneho rockového dua Švepes a kapely Hex. Primátor Ján Blcháč sa na odhaľovaní tejto tabule nezúčastnil, ospravedlnil sa.
O deň nato vydalo tlačové oddelenie magistrátu správu, podľa ktorej bola táto tabuľa odhalená nelegálne – bez príslušných povolení samosprávy. 
.revolučne nežná Levoča
November 1898 si pripomenuli aj v Levoči, už 15. novembra. Slávnosťou, ako sa patrí. „Muži Novembra“ František Mikloško, Fedor Gál, Milan Hort, Peter Zajac, český disident, teológ a filozof David Bartoň, kňazi Marián Zajíček a Svatopluk Karásek, disident s gitarou Londýn a na záver koncert The Plastik Peole Of The Unverse. Do posledného miesta nabité mestské divadlo, kto sa nezmestil tam, sedel v kaviarni na prízemí, kde dianie v divadle sledoval z prenosu na veľkom plátne. Do Levoče sa poschádzali ľudia z dvoch tretín Slovenska, od Žiliny po Košice.
Aj v Levoči sa hovorilo o slobode, o potrebe brániť ju v sebe i navonok, v týchto politicky rozpoltených časoch, keď jedni oslavujú a druhí nemajú čo oslavovať, lebo pred dvadsiatimi rokmi si nič nevšimli. V Levoči vládol skvelý novembrový duch, spájajúci atmosféru divadla s atmosférou kaviarne, kde sa pri káve a čaji fajčilo a diskutovalo. Nedeľné Levočské fórum pripravila štvorica „akčných a aktívnych“ Levočanov. Zbyněk Prokop, Gabriel Lukáč, Štefan Kamenický a Peter Jeseňák a ich združenie Open Four vracajú mestu a blízkemu regiónu ducha otvorenosti, svoje podujatia zakladajú na nadčasovosti a kultúrnosti. Za levočské hradby pozývajú ľudí zo Slovenska aj z Česka s vysokým morálnym kreditom, hovoria s nimi o hodnotách úcty, slušnosti, zásadovosti a slobody, pravdy. 
.pohodička
Kým politici organizovali politické mítingy a intelektuáli viedli hĺbavé debaty, slobodní ľudia oslavovali. Napríklad na Koncerte pre všímavých čiže na „malej Pohode” v bratislavskom PKO.
Oslava to bola, ako sa patrí. Art Music Orchestra z Červeníka (mladí ľudia z miestnej hudobnej školy a ich učitelia) vítal prichádzajúcich ľudí už vo vestibule muzikálovými a popovými šlágrami, prv než sa človek presunul do jednej z dvoch veľkých sál, nemohol sa nezastaviť pri výtvarníkoch, tvoriacich umenie v priamom prenose, pri mladých mamičkách z materských centier, pri ľuďoch pomáhajúcim bezdomovcom či priateľom s fyzickým či mentálnym postihnutím. Tí, ktorí prišli načas (koncert sa začal presne o 17. hodine a 11. minúte), uvideli Plastic People of the Universe a pripomenuli si, že sloboda neprišla v novembri 89, ale v životoch statočných ľudí existovala dávno predtým. Tí, čo prišli neskôr, nevideli síce koncert Plastikov, ale sklamaní z PKO neodišli. Koncerty v dvoch sálach a v divadielku, slovenská, maďarská, rómska a vďaka Thierymu Ebanovi aj africká ľudová hudba vo vestibule, divadlo z Prahy, debaty v literárnej kaviarni, premiéra filmu Dobré ráno, Slovensko!, dídžejské sety Tibora Holodu a Ink Midgeta s Pjónim, Biele vrany odovzdané statočným sudcom, Romanovi Kvasnicovi, Jozefovi Haštovi a lesníkom z Národného parku Nízke Tatry, stretnutia s priateľmi, silná káva, dobré víno, voňavé wafličky...
Nezaznel ani jeden politický prejav, Koncert pre všímavých nemal politických ani komerčných sponzorov. Onen postupne (a neprávom) zovšednievajúci „odkaz Novembra” bol v PKO intenzívne prítomný: sloboda, ktorú tu máme už 20 rokov, je krásna a to je dôvod na radosť; sloboda a spravodlivosť nie sú ani dnes samozrejmé, a preto treba diskutovať o chorom súdnictve a statočným občanom udeľovať Biele vrany.
Sedemnásteho novembra bola v PKO Pohodička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite