Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dlhá cesta pred nami

.jozef Haľko .časopis .náboženstvo

Mal som štyri roky, keď sme jedného dňa s rodičmi pozerali z okna na bratislavské Palisády. Zaplnil ich nedozerný rad sovietskych tankov. Počas streľby sme sa museli ukryť v predsieni, jedinej miestnosti bez okien.

O dvadsať rokov znovu tanky, lebo na vojenčine som do nich musel naskakovať v nestihnuteľných limitoch, školený na veliteľa tankového družstva pre prípadný útok na pomyselného imperialistického nepriateľa. Povolávací rozkaz som dostal v mimoriadnom termíne ako odpoveď komunistov na prihlášku do Bohosloveckého seminára. Na vojenčine, keďže veriaceho vojaka treba odizolovať, ma prevelili za chatára na dôstojnícke rekreačné zariadenie v Krkonošiach. Práve tam som prežil november roku 1989. Nikdy nezabudnem na jednu skupinu komunistických dôstojníkov, ako bezradne v  spoločenskej miestnosti civeli na obrazovku, keď na Letenskej pláni práve demontovali socializmus a modlili sa Otčenáš. Na karnevale sa potom ich deti obliekli aj za kardinála Tomáška a čerstvo kanonizovanú Anežku Českú. „Aj ja som bol sobášený v kostole a nebál som sa,“ – potreboval sa zrazu  hrdinsky zdôveriť jeden mladý politruk. Cez opušťáky som, samozrejme, tiež išiel zvoniť kľúčmi medzi euforizované masy. Ani sme netušili, aké symbolické sú tie štrngajúce kľúče – budúcnosť ukázala, aké ťažké bude otvárať niektoré zámky, hoci sme si „sľúbili lásku“.
Vojenčinu nám skrátili o dva mesiace. Po páde komunizmu už s prijatím na bohoslovie nebol problém. Za komunizmu by sa to nebolo podarilo, pretože − našiel som ten dôverný dokument − bratislavský súdruh cirkevný tajomník vykádroval, že dotyčný má „podľa našich informácií“ kontakty s laickým apoštolátom a tajnou cirkvou a nemá byť prijatý. Chvíľu som ešte pokračoval v práci ako vodárenský robotník, ako odčítač vodomerov. Zverili mi rajón pod Slavínom, aby som prvýkrát zmeral spotrebu vody aj v domoch prominentov. Vasiľ Biľak osobne  − aj Alexander Dubček osobne – ma odprevadili k vodomernej šachte a ukázali, kde majú vodomer. U Dubčeka sme − robotník a predseda federálneho parlamentu − spolu museli prerezávať linoleum, lebo dovtedy mu v rámci jeho izolácie vodné-stočné len úradne odhadovali. Vskutku zvláštna konštelácia, možno taká typicky porevolučná: kedysi neprijatý kandidát bohoslovia sa stane vodárenským robotníkom a práve z titulu tejto svojej funkcie zavíta k dvom čelným komunistom: k predstaviteľovi vopred prehratej utópie o socializme s ľudskou tvárou a k hlavnému protagonistovi sovietofilnej normalitácie. Ale tak zoči-voči  to boli normálni starnúci páni. Až by človek neveril, čo všetko už majú začiatkom deväťdesiatych rokov za sebou. I pred sebou.
Nasledoval vytúžený seminár. Ticho kaplnky, intenzívne štúdium, návšteva pápeža Jána Pavla, možnosť slobodne písať a hovoriť, zvonka hluk politických turbulencií. A prvé dotyky s odtajnenými komunistickými archívmi. Všetok ten nazbieraný hnis ich protikatolíckeho komplotu sa napokon raz nemohol nevyvaliť na povrch. Vrátane informácií o kňazoch-kolaborantoch, vlastne morálnych obetiach manipulatívnych súdruhov. Oni, dodnes nepoznaní, zostávajú v tieni anonymity, hoci sú ich mená zverejnené. Pri následnom historickom výskume nechýbali tlaky a protitlaky vidieť a prezentovať ho čierno-bielo, podľa nových ideologických zjednodušení. Lenže pravda je vždy zložitá, mnohovrstevná, viacfarebná. Prvé, čo potrebuje historik, ak má byť pravdivý, je pokora. Pokora pred pravdou, pravdou a len pravdou.
A pokore učí Biblia. Tiež každodenné spočinutia pred večným svetlom v chráme. Veď napokon, bez ticha meditácie ťažko rozumieť hluku spoločenských poryvov. Len vstrebávaním večných právd sa nadobúda odstup a nadhľad, bez ktorého človeka pohltí široký, bahnitý, neprehľadný, pohodlne vlažný prúd. Postupne som precital k presvedčeniu, že práve v Knihe kníh je kľúč k pochopeniu súčasnosti a budúcnosti. Že tam Stvoriteľ a Udržiavateľ dejín zakódoval uzavretý súhrn modelových situácií, ktoré sa v dejinách  sústavne opakujú. Menia sa kulisy, kostýmy i protagonisti, no scenár zostáva rovnaký. Koľko surových Herodesov, alibistických Pilátov, zradných Judášov, váhavých Petrov, verných Jánov, láskavých Veroník, aktívnych Márt, odbrzdených bohovrahov či úskočných zákonníkov sa už vystriedalo a ešte vystrieda na scéne ľudských dejín, a to rovnako v drobnokresbe medziľudských vzťahov ako na postoch s celospoločenským dosahom? Výzva pre človeka je od vekov rovnaká: slúžiť kultúre života, alebo kultúre smrti. V čase ponovembrového vývoja sa najaktuálnejšou modelovou biblickou situáciou javilo reptanie oslobodených Židov na púšti, túžiacich vrátiť sa k mastným hrncom aj za cenu nového otroctva. To je aj dnes jeden z vedľajších produktov ideologického materializmu: presvedčenie o materiálnej istote ako o základnom kritériu kvality života − bez ohľadu na mieru duchovného ujarmenia. Hmatateľná istota za cenu duchovnej neslobody. Hoci sme opustili vonkajšiu klietku z ostnatého drôtu, mentálne akoby nás zvierala naďalej. Padol Berlínsky múr, no múr v nás a medzi nami akoby chcel naďalej pevne stáť. Iste nie náhodou Boh nezaviedol vyvolený národ z Egypta rovno do Kanaánu: žiadalo sa štyridsaťročné očisťovanie, doba výmeny generácií, doba kríz, reptania, očistnej polarizácie postojov. Sme uprostred, nie na konci. Vždy sme vlastne uprostred, nikdy nie na konci. A keď sa zdá, že sa blíži zavŕšenie, vždy sa otvorí nový horizont, nové výzvy.
Veď k dvadsaťročnici pádu komunistickej totality nám nové euroštruktúry venovali podivný darček: v mene ľudských práv zákaz krížov na školách. Vyznávači sprisahaneckých konšpirácií ponúkajú vysvetlenie, že je to prvý signál do veľkého útoku proti kresťanstvu a kresťanom. Možno áno, možno nie. No nevdojak človeku napadne, že keď Ježiš na tom inkriminovanom kríži zomieral, v chráme sa roztrhla opona, alebo slovami biblického Listu Efezanom, Ježiš zbúral „múr rozdelenia − nepriateľstvo“. Kto teda odstraňuje kríže a s nimi aj ich posolstvo, zaťahuje oponu a znovu stavia múry nepriateľstva.
Nie sme na konci, sme niekde uprostred. Na dlhej ceste dozrievania. Autor je rímskokatolícky kňaz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite