Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stopa múru

.štefan Hríb .časopis .fenomén

Vedel som, čo ma čaká, ale keď som tú stopu našiel, vyrušila ma. Stúpil som na základovú tehličku múru, úzku ako topánka, a chcel som tam chvíľu len tak postáť. Ale vedľa nej bola ďalšia, a ďalšia, potom ešte tisíce ďalších, plece pri pleci, celá línia, režúca jeden Berlín vo dva.

Nedalo sa im odolať. Boli už zbavené dôležitosti, takmer úplne ustúpili nudnému povrchu novej dlažby, ale čímsi boli silnejšie než všetko naokolo. Takže keď ma zdrapli, už ma nepustili.
Začal som si s nimi na Potsdamer Platz. Úplne nové meganámestie na mieste, kde sa Východ odstrihol od Západu. Hypermoderná štvrť, vraj pýcha svetových architektov. Mne však prišla tá obrovská plocha takmer rovnako, ako keď tam stál neľudský múr. Priestor, zbavený ľudského rozmeru. Vysoké budovy, akoby mrakodrapy, presné, usporiadané, čisté línie. Ale nič iné než chlad matematiky, fyziky a ekonomiky som necítil. Hľadal som to kúsok ďalej, potom ešte ďalej, tehličky múru ma pritom viedli takmer za ruku, ale našiel som iba zvláštne ulice, príliš široké na to, aby sa po nich dalo príjemne prechádzať. Architekti sú možno spokojní, ale myslel niekto na ľudí? 
Po chvili som to vzdal a vybral sa po chrbte múru rovno k Charliemu.
Bol to asi najznámejší checkpoint na svete. Najužšia frontová línia Studenej vojny je dnes atrakciou pre turistov. Zisťujem, že obrovská fotka ruského vojaka v strede ulice vo mne ešte stále vyvoláva odpor a rovnaká fotka Američana z druhej strany úľavu. Asi som príliš konzervatívny.
Všetci sa tam fotia. Pri múre, pred ním, za ním, dokonca aj pri fotke, na ktorej je zastrelený Berlínčan, čo chcel skúsiť chuť Západu. Premkne ma silný pocit, že sa to nemá. Že komunistický teror nie je atrakcia, ale memento. Že všetko sa nemá fotiť, že niekam patrí len ticho. Že takto, hlučne a turisticky, zabudneme na to podstatné, a z tyranie sa stane milý úsek histórie v našich peknučkých albumoch.
Radšej odchádzam. Múr ma vedie k priľahlým obchodíkom. Čudný pocit pokračuje. Pochopím až vnútri. Predávajú sa ruské uniformy, helmy, hviezdy. Predstavujem si na chvíľu, že by sa predávali hákové kríže. Predávajú sa aj kusy kameňa. Niektoré bez certifikátu, niektoré s ním. Zaručený kúsok steny, čo rozsekla Berlín, za šesť eur, vedľa menší, nezaručený, za tri. Trh je fajn, ale občas trhá dušu.
Potom sa línia stráca. Ustupuje galériám, inokedy krčmám, firmám, korporáciám, aby sa znovu vynorila a znovu stratila. Napokon stopu úplne miniem.
Múr je preč. Čo ho nahradilo? Cítim sa trochu neisto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite