Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vivat samosprávy?

.jozef Majchrák .martin Hanus .časopis .téma

Ešte pred desiatimi rokmi sa písalo, že decentralizácia Slovenska zmení charakter štátu. Konečne vznikne samosprávna demokracia, ktorá priblíži moc ľuďom – vtedy si od tejto budúcnosti novinári aj proreformne ladená verejnosť sľubovali veľa. Samosprávne kraje už existujú osem rokov, a tak sú načase otázky: osvedčili sa naše VÚC-ky? A nepodľahli sme vtedy ilúziám?

.je pravda, že reformný projekt Viktora Nižňanského, ktorý rátal s vytvorením prirodzených regionóv, sa napokon počas prvej Dzurindovej vlády nepresadil. Migašova SDĽ robila, čo mohla, aby decentralizáciu zdržovala, a napokon, slovenským záujmom bolo, aby Maďari nezískali žiadnu „svoju“ župu. Kým Nižňanský sníval v pôvodných koncepciách o 16 krajoch, koncom roka 2001 volili Slováci svojich prvých županov a poslancov do ôsmich samosprávnych krajov. Ale prípadná námietka, že decentralizácia bola politicky celkom spotvorená, a preto dnešnú realitu nemožno porovnávať s vtedajšími očakávaniami, neobstojí. Jaroslav Pilát, ktorý v tom čase pracoval v Nižňanského tíme, dnes hovorí: „Prerozdelenie kompetencií medzi štát, kraje a obce bolo v podstate podľa našich predstáv“. Napriek tomu VÚC-ky, ktoré priblížili moc smerom k ľuďom, stoja dnes takmer mimo verejnej pozornosti. Medzi obecnou a štátnou úrovňou tak vznikla nová regionálna politická trieda, ktorá je pred očami voličov skrytá. Aj nadštardandne dobre informovaní ľudia sotva poznajú meno čo i jediného poslanca vo svojom VÚC. Na Slovensku je ich dokopy vyše 400. Poznáte mená ako Pavol Sedláček a Milan Belica? Ten prvý je trenčianskym županom, ten druhý riadi už osem rokov z Nitry oblasť s vyše 700-tisíc obyvateľmi. Napriek tomu títo ani ďalší župani nemajú vo vysokej politike ani strednú váhu. Na rozdiel od mnohých českých hajtmanov (viac v článku Tomáša Němečka). Keď sme sa dobre informovaných ľudí pýtali, či pokladajú svojho župana za dobrého, krčili plecami. Je to problém župana alebo našej ľahostajnosti? Alebo: nie je to v skutočnosti problém iba našich niekdajších očakávaní?

.prečo je to tak?

Na otázku, prečo sú VÚC na okraji verejného záujmu, existuje niekoľko odpovedí. Už pri príprave reformy boli konštruované tak, aby s nimi ľudia prišli čo najmenej do kontaktu. Podstatou decentralizácie bolo dospieť do stavu, aby občania čo najviac záležitostí dokázali vybaviť priamo v obci. Krajom teda ostali skôr právomoci nadobecného charakteru, najmä v oblasti plánovania rozvoja regiónu a niektoré koordinačné kompetencie. „Keď ľudia hovoria, že ich nepoznajú, tak je to do istej miery prirodzené. Nie sú nadradené obciam, nebežia tam odvolacie konania. Napríklad stavebné konanie prebieha na úrovni obce a ak sa občan odvolá, tak to rieši krajský stavebný úrad, čo je už štátny orgán,“ hovorí Pilát.
Ďalším dôvodom je, že ľudia nedokážu rozlíšiť, čo presne spadá do kompetencie obce, kraja, alebo štátu. Jednoducho úrad ako úrad.
Za nízky verejný záujem o kraje môžu sčasti aj regionálne médiá. S výnimkou východoslovenského Korzára sa v nich príliš nepestuje kritické písanie o regionálnych špičkách. Koľko závažných káuz sa dostalo ich pričinením na svetlo? Najmä mnohé lokálne televízie s miestnymi lídrami vzhľadom na vlastnícke väzby doslova príjemne spolunažívajú...  
Je tu ešte jedna slovenská zvláštnosť: hoci politici dobre vedia, že voľby do krajov testujú podporu pre jednotlivé bloky, opozícia neponíma voľby do VÚC ako protivládne referendum. Aký to rozdiel oproti minuloročným krajským voľbám v Česku, v ktorých opozičná ČSSD takmer vymazala ODS z krajskej scény pri rekordnej, vyše 40-percentnej volebnej účasti. Niežeby sme Čechom ich centrálnu volebnú propagandu, ktorú preniesli do krajov, závideli. Ale prečo u nás krajské voľby vyvolávajú len tak málo politických vášní? Jedným z vysvetlení je, že dnešná opozícia má v časoch hyperpopulárneho Fica reálnu nádej na zisk župana iba v dvoch-troch krajoch. Živším politickým stretom bráni aj väčšinový volebný systém. Kým v Česku má isté miesta v zastupiteľstve každá strana, ktorá získa viac než päť percent, u nás berie všetko víťazná koalícia (viacerých, občas aj umelo pospájaných) strán. Keby sme mali aj u nás pomerný systém, meranie síl medzi Smerom a SDKÚ by bolo priame a strany by viac motivovalo. Možno.
Ale je tu ešte jeden významný rozdiel: kým v Česku môžeme na regionálnej úrovni nájsť aj politické ťažké váhy (príklad za všetky: hajtman David Rath z ČSSD), u nás sa županmi stávajú často ľudia, ktorí sú za hranicami župy celkom neznámi. A aj po tom, čo prevezmú riadenie kraja, ostávajú len sivými županmi, ktorí nijako výrazne nestúpajú po politickom rebríčku.

.ach, tie peniaze

Prečo sa do županských funkcií netlačia húfy ambicióznych politikov? Ak to v slovenskej politike často vyzerá tak, že peniaze sú až na prvom mieste, niet sa čomu čudovať. Rozpočtovo najväčšia nitrianska VÚC minie v tomto roku okolo 164 miliónov eur (asi 5 miliárd korún). Najmenej rozdelia v Banskej Bystrici, a to približne 140 miliónov eur (vyše štyroch miliárd korún). Rozpočet jedného kraja sa tak dá porovnať s rozpočtom ministerstva zahraničných vecí, respektíve so sumou, ktorú vydáva ministerstvo spravodlivosti na mzdy a platy v rezorte.
Na atraktivite krajskej politike uberá aj fakt, že drvivá väčšina výdavkov sú takzvané mandatórne, teda také, ktorých plnenie vyplýva priamo zo zákonov. Napríklad v košickej VÚC je takých výdavkov až  97 percent. Len o zvyšných 3 percentách sa v aktuálnom roku môžu pobiť miestni politici. Iste, ani to nie je nezaujímavá suma, keďže stále ide asi o 200 miliónov korún. Ale škandály ako 3,6-miliardový nástenkový tender z ministerstva výstavby sa na úrovni VÚC nemajú šancu udiať, ani keby bol žilinským županom rovno Ján Slota.

.kauzičky
Je pravda, že slovenskou politikou zatiaľ neotriasli žiadne veľké kauzy, ktoré by mali korene na krajskej úrovni. Jedinou výnimkou boli nevýhodné prenájmy domovov sociálnych služieb, ktoré v Nitrianskom kraji režírovala SMK. Aj tie sa však kauzou celoslovenského významu stali najmä vďaka faktoru SMK. Znamená to, že krajská politika je čistejšia ako tá celoslovenská? Sotva. Priama zákazka na stavbu sídla Trenčianskeho samosprávneho kraja či pokusy o predaj liečebne Borová hora vo Zvolene pod cenu sú dôkazmi, že aj v krajskej politike sa dejú podozrivé veci. Ale verejnosť a médiá tak netrápia. Pritom dôvody na znepokojenie sú – kraje síce  podliehajú špeciálnej kontrole, ale tá nie je dostatočná. Dlho sa vzpierali kontrole Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ), ale pritom ani tá zďaleka nestačí. NKÚ zatiaľ nemá podľa odborníkov dostatočné ľudské kapacity ani skúsenosti s kontrolou samosprávy.
Existuje aj takzvaná vnútorná kontrola, ktorú vykonávajú hlavní krajskí kontrolóri. Aj tí by mali odhaľovať pochybné nakladanie s rozpočtovými prostriedkami. Lenže kontrolórov volia  poslanci, ktorí tak vlastne kontrolujú samých seba. Hlavný kontrolór košickej VÚC Vojtech Farkaš však tvrdí, že napriek tomu sa dá funkcia vykonávať nezávisle. Ale dodáva: „Lepšie by však bolo, keby bol hlavný kontrolór volený občanmi ako nezávislý človek, bez akejkoľvek straníckej príslušnosti a mal by pozíciu štatutára.“ Farkaš sa podľa vlastných slov zatiaľ nestretol s tlakom na svoju kontrolnú činnosť. „V ojedinelých prípadoch je však skôr problém s reakciou po vykonanej kontrole a s tým som sa stretol.“

.decentralizácia nepomohla

Ako si VÚC vykonávajú svoje kompetencie? Ako ich hodnotia ľudia, ktorí ich činnosť vnímajú najbližšie – teda riaditelia tých škôl a nemocníc, ktoré VÚC najviac ovplyvňujú?
Augustín Šutta pôsobil 18 rokov ako riaditeľ na Gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave. Môže teda porovnať skúsenosť s fungovaním štátnej školskej správy a následne samosprávneho kraja. „Pokiaľ ide o komunikáciu s VÚC za županov Ľ. Romana a V. Bajana, bola vždy dosť mizerná. Pri nástupe každého nového župana sme si vypočuli vzletné slová o tom, aká dobrá bude spolupráca. Ale veľa z toho nebolo. Mne sa proste nepotvrdilo, že ľudia vo VÚC by  školám rozumeli lepšie než predtým úradníci zo školských správ. Tí boli odborne zdatnejší a takisto nám vedeli lepšie vysvetliť, prečo v rámci prerozdeľovania peňazí dostala tá-ktorá škola toľko, koľko dostala. Dnes to také transparentné nie je,“ uzatvára Šutta.
V Žilinskom kraji majú podobný pohľad. Jozef Škorupa, riaditeľ Gymnázia M.M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, hovorí: „Takmer všetci riaditelia vám povedia, že lepším modelom fungovania bol model školských krajov, kde robili väčší odborníci.“ Podľa Škorupu je síce blízkosť VÚC k škole o čosi väčšia. „Ale v zásade by som nepovedal, že VÚC majú k vlastníctvu osobnejší vzťah než mala predtým štátna správa. Mám dojem, že zo samosprávneho kraja sa stal jeden obrovský úrad, vytvorili sa vnútorné štruktúry, no tie sú ťažkopádne. Úrad nemá ambíciu zlepšovať podmienky na výučbu na školách, ale zbierať štatistiky a vyhodnocovať dáta, ktoré potrebuje len on sám,“ hovorí Škorupa.
Riaditeľov škôl trápia aj ďalšie veci: keďže v školstve bolo ponechané dvojité riadenie, keď popri sebe fungujú naďalej štátne aj samosprávne krajské úrady, musia školy často robiť duplicitné činnosti a obom úradom vykazovať rôzne štatistiky. Slovom, ak chcete nájsť prívržencov fungovania VÚC, treba hľadať inde než v školstve.

 .decentralizácia pomohla

Samosprávne kraje sú aj vlastníkmi viacerých regionálnych zdravotníckych zariadení. Napriek tomu sú však podľa Petra Pažitného z inštitútu HPI kraje z pohľadu vynaložených prostriedkov skôr mušou váhou. V roku 2009 dali totiž na bežných a kapitálových výdavkoch do zdravotníctva približne tristo miliónov korún (asi 10 miliónov eur). No celkové množstvo peňazí vynaložených v tomto roku na zdravotníctvo sa pohybovalo okolo sumy sto miliárd korún (viac ako 3 miliardy eur)...
Nemocnice sa u nás kedysi delili na tri typy. Menšie, prvého typu, prešli od 1. januára 2003 na obce, väčšie, druhého typu, na samosprávne kraje a veľké nemocnice tretieho typu ostali v rukách štátu. Kraje s nemocnicami naložili rôzne. Niektoré si nemocnice ponechali vo vlastníctve, ale prenajali ich súkromným spoločnostiam, ktoré ich prevádzkujú. Taký model funguje v Nitrianskom, Banskobystrickom a Bratislavskom kraji. V Košickom a Trnavskom kraji boli nemocnice transformované na akciové spoločnosti, ktoré zatiaľ prevádzkujú samotné kraje, ale v budúcnosti do nich môže vstúpiť strategický investor. V Žilinskom a Trenčianskom kraji sú nemocnice príspevkovými organizáciami kraja. „Najlepším modelom je transformácia na akciovky. Keď to už kraje nebudú môcť sami ťahať ďalej, budú hľadať investora. Prenájom je zveľaďovaním cudzieho majetku a prevádzkovatelia čelia riziku komplikácii po každej zmene regionálnych vlád,“ hovorí Pažitný. Hoci tvrdí, že zdravotnícke zariadenia by mali byť v čo najväčšom počte v súkromných rukách, decentralizácia podľa neho zdravotníctvu pomohla. Zmenšil sa nárast dlhu a ukázalo sa, že organizácia zdravotnej starostlivosti sa dá robiť viacerými spôsobmi. „Niektoré kraje našli lepší, niektoré horší model. Modely však môžu medzi sebou súťažiť a zlé rozhodnutie jedného kraja neovplyvní nemocnice v iných krajoch, ako to bolo, keď ministerstvo zdravotníctva riadilo celé Slovensko,“ hovorí Pažitný.
Prenos zdravotníckych kompetencii na kraje pozitívne hodnotí aj riaditeľ Kysuckej nemocnice v Čadci Jozef Kanaba. Jeho nemocnica je príspevkovou organizáciou Žilinského kraja a je jednou z najväčších nemocníc v pôsobnosti samosprávnych krajov. „Kraj je bližšie, reaguje pružnejšie, aj prefinancovanie je rýchlejšie, ako keď zriaďovateľom bolo ministerstvo zdravotníctva. Vtedy to bolo oveľa zdĺhavejšie. S krajom sa tiež oveľa lepšie komunikuje,“ tvrdí Kanaba. Riaditeľ čadčianskej nemocnice, ktorý je aj krajským poslancom za Smer, si však vie predstaviť transformáciu štyroch nemocníc a dvoch polikliník, ktoré patria pod Žilinský kraj, na jeden holding, ktorý by spoločne nakupoval lieky a zdravotnícke prístroje. „Vidím v tom úspory, ale nemocnice by mali ostať pod krajom. Fungovanie nezáleží od vlastníka, ale od toho, ako sa správa manažment,“ hovorí Kanaba.

.nedokončená reforma
Ako teda obstáli VÚC po ôsmich rokoch? Ako sme ukázali vyššie, panujú zmiešané pocity. Jedno je však isté: vzhľadom na neveľké rozpočty a tiež dosť obmedzené právomoci VÚC-iek pôsobí asi 400 krajských poslancov ako úplný luxus. Navyše, vytvorili sme si samosprávne kraje, ktoré majú riešiť regionálne problémy, ale na Slovensku sú doslova premnožené maličké obce, ktoré strovia väčšinu výdavkov na vlastnú réžiu.
Dušan Sloboda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika tvrdí, že Slovensko potrebuje novú komunálnu reformu. Na Slovensku dnes vyše dvoch tretín z takmer troch tisícok samospráv predstavujú obce s menej než tisíc obyvateľmi. Daňoví poplatníci tak musia živiť aparát troch tisícov starostov a primátorov, viac ako 21-tisíc komunálnych poslancov a desaťtisíce úradníkov pôsobiacich na samosprávnych úradoch. Sloboda navrhuje zlúčenie miest a obcí približne do  300 municipalít – združení obcí bez toho, aby jednotlivé obce prišli o svoju identitu. Tých tristo celkov by sa potom rozdelilo do približne šestnástich žúp v rámci prirodzených regiónov ako sú Šariš, Spiš, Zemplín. „Župné voľby by sme pokojne mohli zrušiť – našimi zástupcami v župných zastupiteľstvách by sa mohli stať starostovia a primátori budúcich municipalít. Pri počte približne tristo samospráv a šestnásť žúp by na jednu župu priemerne pripadlo devätnásť samospráv, teda devätnásť starostov a primátorov zvolených občanmi v komunálnych voľbách, ktorí by sa z titulu tejto funkcie stali automaticky členmi župného zastupiteľstva. A pokojne by sme im mohli prenechať i voľbu župana, ktorým by sa mohol stať jeden z nich,“ vysvetľuje Sloboda.
Riešenie tohto typu by si za istých okolnosti vedel predstaviť aj spoluautor Nižnanského reformy Jaroslav Pilát. „V takom prípade by sa mohli niektoré kompetencie preniesť z VÚC na tieto municipality. Župy by boli zborom zástupcov týchto municipalít, riešili by menej vecí a nepotrebovali by taký aparát ako dnes. Len to predpokladá politickú vôľu,“ hovorí Pilát. Takú politickú vôľu v dnešných stranách určite nenájdete – veď čo by im na to povedali ich vlastní župní funkcionári? Ale nebolo by zlé, keby novinári po novembrových voľbách začali politikov otravovať s otázkou, či by aspoň pre tretinu svojich poslancov a úradníkov v komunáli a krajoch nevedeli nájsť aj inú prácu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite