Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Múr

.martin Droppa .časopis .téma

Múr alebo stena či plot? Ochrana jedných alebo diskriminácia druhých? V Ostrovanoch na Šariši sa rozhodli pravdu rozdeliť nedokončenou betónovou stenou, ktorá sa dá ľahko obísť alebo ťažšie preliezť. Výsledkom je celoslovenská aféra, ktorú si možno všimnú aj v EÚ.

Asi 150 metrov dlhá stavba, ktorú za 13-tisíc eur z obecného rozpočtu postavili v Ostrovanoch, nemá meno. Starosta obce s 1 757 obyvateľmi, z ktorých 1 184 tvorí rómska menšina – teda v tomto prípade väčšina – hovorí o oplotení, ktoré má zabrániť vykrádaniu záhrad, hospodárskych budov, dvorov najmä starších obyvateľov, ktorí žijú nad rozľahlou rómskou osadou. Kritici stavby, aktivisti, ochrancovia ľudských práv hovoria o múre, diskriminácii, rasovej segregácii. V utorok navštívil Ostrovany splnomocnenec Vlády SR pre rómske komunity Ľudovít Galbavý. Na stretnutí so starostom Cyrilom Revákom a s poslancami obecného zastupiteľstva rázne skonštatoval, že múr je nesystémové opatrenie, ktoré odsúva zásadné riešenie problému, a tým len prehlbuje nevraživosť a napätie medzi komunitami v obci. „Mám podozrenie, že výstavbou oplotenia bol porušený zákon o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Rozhodnúť však môže jedine súd,“ povedal splnomocnenec. Ďalej doplnil, že to všetko má nádych protiprávneho konania a súd môže rozhodnúť na základe podnetov dotknutých osôb – teda občanov, ktorí sa domnievajú, že bol porušený zákon. Najskôr teda na základe podnetov od samotných Rómov z osady (ak sa šance podávania podnetov na súdy nechytia aktivisti a bojovníci za ľudské práva). Rómovia sa však po súdoch vláčiť nebudú, peniaze na právnikov nemajú... „Ta to na hanbu je, to napište, to tu zrobili jak činsky alebo berlinsky mur, na šmech každemu!“ zašušle starší Róm z osady a deti okolo sa rozosmejú.
.za múrom u Rómov
Šmýkame sa dolu svahom, v blate vyše členkov, úzkym chodníkom popod múr, dookola bodliačie, žihľava, v kriakoch hŕby odpadkov. Na kraji osady nás víta bojazlivý psík. Mrholí, je zima. Za chrbtom svieti sivobiely múr, nad ním v stráni osirelé záhrady, obohnané hrdzavými plotmi s ostnatým drôtom. Východoslovenská dedina 21. tisícročia.
Na kraji osady neomietnutý domček z pórobetónových tvárnic, plastové okná, záclonky, okolo blato, za novostavbou vyčistený a pokosený trávnik, pár drevených kôlní na náradie a drevo. Jaroslava Duždová má 26 rokov, manžela a štyri deti. Dve chodia do školy v Šarišských Michaľanoch, dve do škôlky v Ostrovanoch. Plot či múr jej neprekáža. „Dospelí na záhrady nechodili, to deti oberali jabĺčka, pokradli, čo sa dalo zjesť. Ako deti... Veď aj bieli kradnú, a nie jabĺčka, ale veľké podvody robia, okrádajú sa navzájom a nikto im ploty nestavia. Starosta a poslanci mali za tie peniaze radšej cesty a chodníky v osade porobiť, aby sme po blate nechodili. Malé deti na chrbtoch ráno do škôlky a na autobus do Michalian nosíme, aby sa nezablatili!. Do Michalian ich odvezie autobus, naspäť chodia peši. Tri kilometre, v zime, blate, v daždi, snehu, popri hlavnej ceste. Malé deti, to je bezpečné?“ pýta sa. Blatom sa brodí poštárka – „Nefoťte ma! Mala by som nepríjemnosti, že som tu!“ povie, stočí sa chrbtom, pani Duždová podpisuje doručenku. Okolo sa tmolí zablatené šteniatko. Pani Duždová s manželom poberajú sociálne dávky, peniaze za aktivačné práce, prídavky na deti – ale vyžiť štvorčlennej rodine z ani nie 330 eur na mesiac je zaťažko. Viac ako betónový múr ju trápi strach z toho, aby im starosta nezbúral murovaný dom, postavený nelegálne. „Mali radšej pozemky vysporiadať, poskupovať a postaviť nám bytovky alebo dať pozemky, aby sme legálne stavali,“ povie.
Všetci v osade nad múrom mávnu rukou a dodajú, že je to hlúposť, že dospelí toho veľa nepokradli, že na záhrady chodili najmä malé deti, a že výtržnosti po dedine robí pár výrastkov. „Myslia si o nás, že keď sme Cigáni, tak prežijeme všetko, že môžeme žiť v špine, blate, bez vody, kanalizácie, elektriky, z prídavkov a podpory, že na aktivačných zarábame koľko treba!“ povie mladý chlap. „Ta to ne pravda, my nekradneme!“ rozhorčuje sa ktorási zo žien. Vraj, keď niečo potrebujú, nakúpia si v obchode, po poliach kradnúť nechodia, nemusia: „Ideme do Medzian na brigády, zbierame zemiaky, za to dostaneme od farmára zemiakov alebo peniaze. Drevo si kúpime, odrezky na kúrenie, za stodvadsať eur. Ale peňeži mne nikto zadarmo neda! Myslite sebe, že naši ludze nevedia robiť? Ta vedia, ale kde, keď je ta kriza a ani gadžovia robotu nemajú! Teraz sme populárni, ale keby nebolo toho múru, o valale by sa nikto nezaujímal!“
Keď v lete prišla prietrž a krupobitie, väčšinu striech na chyžiach a domoch v osade ľadovec rozmlátil. Do izieb zatekalo. Dušan Dužda založil na murovaný dom novú krytinu Ondulne za vyše štyristo eur, jeho sused Laco Husár dal za nový vlnitý plech a spojovací materiál ešte viac. Peniaze si zarobili, požičali, našetrili. Nik im ani neporadil ani nepomohol, podobne ako bielym Ostrovančanom. Živel narobil škodu ploty – neploty, Rómovia – Nerómovia.
.za múrom u bielych
Namiesto vyše dvojmetrového betónového múru, ktorý prirodzene aj neprirodzene ostentatívne rozdeľuje to, čo nikdy nebolo pokope, býval kedysi starý hrdzavý plot konča záhrad, pod ktorými kedysi dávno nebola žiadna rozľahlá osada, ale mlyn na neveľkej rieke. Za dedinou už vtedy žili Cigáni, nikomu neprekážali, ba – dokonca! – ako spomínajú starousadlíci, boli každému, ako mohli a vedeli, na osoh. Záhrady, ktoré bývali terčom nájazdov rómskych detí a drzej mládeže, presýtenej lacným alkoholom a fetom, sú dávno popredeľované pletivovými plotmi s ostnatým drôtom, ani jeden z nich nie je porušený, prestrihaný, v tráve okolo niet stopy po votrelcoch. Úzke políčka a záhradky za plotmi sú zorané, na jablonkách kde-tu svieti neskoré jesenné jabĺčko. Staré neplodné stromy sú vyrúbané. Kôlne, drevárne a hospodárske budovy zamknuté, v búdach číhajú psy na reťaziach. Svet bielych Ostrovančanov na konci obce. Ulica pomedzi domy je rozbitá, vo vymlátenom asfalte kaluže, chodníky zarastené. Na dvore domu s popisným číslom 123 stojí muž, zvončeka na bráničke niet, je odomknuté, stláčam kľučku. Chcem sa pozrieť do záhrad, porozprávať sa o probléme, ktorý zviditeľnil obec za ďaleké horizonty krajiny. Nad hlavou vreští oznam obecného rozhlasu – poľský podnikateľ ponúka v strede dediny lacné kuracie trupy a jablká. „Vypadnite odtiaľto! Zmiznite! To vy, novinári, môžete za všetko!“ skríkne chlap a skryje sa za roh. Kráčam prázdnou ulicou, za záclonami sa mihajú tiene zvedavých tvárí. Nikde ani duše. Posledný dom vľavo, dvere otvorí rázna štyridsiatnička, nepraje si ani menovať, ani fotografovať. Obzeráme si záhradku, múr aj osada za pozemkom ako na dlani. Pani rozpráva, ako jej neraz pokradli nielen úrodu, ale aj elektrické káble od cirkulárky, po dedine pobrali kusy plotov. „Čo nie je pod zámkom alebo zabetónované, všetko ukradnú, aj plot poniže záhrad rozobrali do zberu. Pozemky oplotené musia byť, keď chcete mať majetok poistený, treba ho zabezpečiť,“ hovorí. V kuchyni je teplo, popíjame kávu. Priateľka – susedka domácej, vyše šesťdesiatročná Margita Dulíková – sa netají, že jej je ľúto malých rómskych detí, ktoré kradnú pre hlad: „Ale koho trestať? Rodičov, ktorí nemajú peniaze, lebo ich prepijú? Dať všetkých do basy a deti do polepšovne? To by zasa len štát z našich peňazí platil. Nech še všitci chovaju ako normalni ludze, nech im daju robotu aby sebe zarobili dosť peňeži a budze pokoj!“ Potom si v trojici zaspomíname na „staré zlaté časy komunizmu“, keď mali všetci prácu, z Michalian aj z Ostrovian denne aj štyri autobusy vozili Cigánov do roboty vo fabrikách v Prešove a po okolí. „Keď som mala zo desať rokov, Cigáni nám chodili pomáhať na gazdovstvo, vykopali zemiaky, pokosili, drevo rúbali, to všetko za jedlo: slaninu, polievku, chleba. Nič sa nemuselo zamykať, nikto nemal z nikoho strach. Teraz keď mám, aj zadarmo im zemiakov dám, aby deti nehladovali, ale niektorých veru ani k plotu neradno pustiť, takí sú drzí a zlí.“ Terčom kritiky je fetujúca a pijúca mládež. Nie všetci – len daktorí, ktorí nemajú ani pätnásť rokov, ale už sú otcami, matkami, peňažné dávky a podpory prepijú, alkoholom zakalené mozgy nemyslia na nič dobré, aj zabiť by človeka boli schopní. „Susedovi psa ukradli, deti posielajú kradnúť, a čo keby sme to dali na súd a škodu vysúdili? Kto z nich a z čoho to zaplatí? Kto a ako tieto problémy vyrieši?“ pýta sa pani Dulíková. 
.mlčiaci múr
Odpovedať nevie nik – ani ona, susedia, starosta, poslanci, splnomocnenec vlády, policajti, aktivisti, ochrancovia ľudských práv, stavitelia múrov... Ani novinári, ktorí „za všetko môžu“. A už vôbec nie zbabelá anonymná internetová diskusná masa, ktorá by „...vedela ako na to: strieľať degošov z vrtuľníkov, oplotiť ich elektrikou, poslať do plynu, vyhlušiť...“ Na druhý deň sa vraciam do osady. Sedíme na lavičke na dvore pred murovaným domom Kalejovcov, popíjame kávu. Babka Kalejová pohojdáva v kočíku spiace vnúča. Spomeniem si na slová Jaroslavy Duždovej z minulého rána. Rozprávala o strachu z „pospolitých“ neonacistov a skinov, ktorí sa v lete zišli v Šarišských Michaľanoch. „Zobrali sme deti na plecia, do náručí, utiekli sme sa skryť do lesa, po osadách v Jarovniciach, Kapušanoch. Bála som sa, že nás pozabíjajú, vypália nám chyže.“ 
Múr? Stena či plot? Segregácia či ochrana? Jedno aj druhé – podľa toho, z ktorej strany a kto sa na stavbu pozerá. Múr mlčí, len stojí a rozdeľuje: tu sme my, tam sú oni. A čo je na druhej strane sa nás netýka. Šarišské problémy sú ďaleko, na konci zablatených chodníkov, medzi kalužami a „oplotenou“ biednou väčšinou, zamaskovanou za segregovanú, utláčanú menšinu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite