Najprv som sa pokúsil o estetické porovnanie. Pre slávne umenie ranosovietskej plagátovej propagandy som v EÚ nenašiel žiadny ekvivalent. Niečo som objavil až na sovietskych plagátoch zo šesťdesiatych rokov, keď sa komunistické impérium rozpínalo na úkor mladých štátov tretieho sveta. Nevinný multikulti štýl tej doby náramne pripomína nespočetné internetové stránky Európskej komisie. Z výtvorov oboch systémov sa na nás často usmievajú deti, biele dieťa s plavými vlasmi, biele dieťa s tmavými vlasmi a tiež africké dieťa a ázijské dieťa. A každé vždy žiari.
V júni zvolili do Európskeho parlamentu muža, ktorý bol členom politbyra KSSZ. Tá správa ma nadchla, starého pána som stoj čo stoj musel spoznať. Kto, ak nie on by mohol porovnať oba systémy z dôverne známej perspektívy? Navštívil som ho na jeho novom pracovisku.
Už jeho asistent sa líšil od zástupov mladých dynamických asistentov, ktorí určujú chod Európskeho parlamentu. Dalo by sa povedať, že Anatolij bol prinajmenšom zrelý muž, oblečený v staromódnom obleku a mal brucho. Samotný poslanec, vek 74, ma očakával sediac vo svojej kancelárii, vzpriamený ako svieca. Nič v tejto, takmer prázdnej miestnosti nepoukazovalo na tohto Alfreda Rubiksa z Lotyšska. Pekný úzky diván prebral od predošlej talianskej nájomníčky. Vraj si na ten diván nikdy nelíha, povedal.
„Radšej by som pôsobil v Lotyšsku,“ pripustil. No v Lotyšsku má zakázané vykonávať politické funkcie. V rokoch 1991 až 1997 sedel dokonca vo väzbe, obvinený z prevratu proti samostatnému lotyšskému štátu. Daroval mi svoju po rusky napísanú knihu, v ktorej žiada uznanie svojej neviny. Či bol, alebo nebol vinný? Len podľa pocitu som to nevedel odhadnúť.
Pustili sme sa do našej úlohy, porovnávali sme „Sovetskij Sojuz” a “Evropejskyj Sojuz“. Moje estetické postrehy komentoval slovami, že na sovietskych plagátoch je „viac humanizmu“. Porovnanie medzi Najvyšším sovietom a Európskym parlamentom sa čoskoro ukázalo neplodné. Sovietsky parlament rokoval dvakrát do roka, kým ten európsky je zo všetkých komôr na svete ten najschôdzimilovnejší, s počtom 44 rokovacích týždňov ročne. Prekvapujúcejšie sa mi zdali paralely medzi sovietskym úradom pre plánované hospodárstvo „Gosplan“ a Európskou komisiou. Gosplan plánoval na dvadsať rokov dopredu, aj biele knihy Komisie zďaleka prekračujú hranice legislatívneho obdobia.
Ale ako, Alfred Petrovič, ako to bolo v politbyre? Tam sa každý týždeň schádzali mocní zo Sovietskeho zväzu, dozvedel som sa. Za touto usilovnosťou Európska rada zaostáva. To, že v politbyre vedeli všetci po rusky, označil Rubiks za „veľké plus“. Tlmočníci neboli prítomní. Rubiks kritizoval „amerikanizáciu“ Európy, 90 percent všetkých neoficiálnych stretnutí sa koná v angličtine. Označil sa za komunistu. Z donútenia sa práve anglicizoval, vedľa jeho počítača ležal ošúchaný priručný slovník angličtina – lotyština.
Medzitým dnu ustarane nakukol asistent Anatolij. Obával sa, či starého pána príliš neunavujem. Rubiksa však naše porovnávanie oboch zväzov vzpružilo. Povedal, aby som sa o pol roka znova ukázal, potom už bude poznať EÚ omnoho lepšie.
EÚ nazval „veľkým byrokratickým strojom“. V Sovietskom zväze vraj všetko prebiehalo účinnejšie. „Ak to takto pôjde v EÚ ďalej“, dodal, „tak sa v roku 2015 rozpadne.“ Spýtal som sa ho, či pred rokmi predvídal koniec Sovietskeho zväzu. Odpovedal, že nie. „Rozpadu nič nenasvedčovalo.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.