U nás by som to nechcel

Múr oddeľujúci rómsku osadu v obci Ostrovany vyvolal očakávanú reakciu. Kým obyvatelia obce zdôvodňujú, prečo je betónový plot stojaci na mieste starších a zničených plotov potrebný, časť slovenských politikov hovorí o extrémnom prostriedku, segregácii a o tom, že múry nič neriešia (mimochodom, tento argument znie trochu úsmevne z úst exposlankyne, ktorá žije v dobrovoľnom gete v stráženej ulici). 

V Ostrovanoch som nikdy nebol a onen betónový plot som videl len na fotografiách. Neviem, či niečo vyrieši, myslím si však, že jeho postavenie bolo  celkom v kompetencii miestnych, ktorí najlepšie vedia, čo potrebujú. Hoci sa z toho už pomaly stáva klišé, slogan „príďte si to vyskúšať“, ktorý sa ozýva v dedinách a mestách s veľkou rómskou osadou a je adresovaný mudrlantom z Bratislavy, má niečo do seba. 

Takže: Príďte si to vyskúšať. Príďte do Plaveckého Štvrtka. A príďte vlakom, napríklad o pol šiestej z Hlavnej stanice a sadnite si do prvého vagóna. Príďte sa pozrieť ráno pred ôsmou pred školu. Spýtajte sa detí, prečo si traja zo štyroch do školy nenesú ani len tašku. Spýtajte sa rodičov nerómskych detí, prečo už takmer všetci dali svoje deti preč. Spýtajte sa v obchodoch, prečo púšťajú ráno deti do predajne len po jednom. Spýtajte sa miestnych lekárov či na obecnom úrade. Spýtajte sa miestnych urbárnikov. Skúste si, aké to je, keď vám z ničoho nič začne Róm nadávať do rasistov zrejme len preto, že vy Rómom nie ste. 

Neviem, aké to je na východe, ale trochu viem, aké to je u nás. Napriek tomu, čo o Rómoch hovoria miestni, spolužitie s nimi nie je až také zlé. Ak to zjednoduším, sú hluční, niektorí občas niečo menšie ukradnú, žijú z dávok, ale mnohí majú aj iný zdroj príjmu. Chrániť sa pred nimi plotom nemá zmysel, a to píšem aj napriek tomu, že veľká časť ľudí má svoje pozemky obohnané vysokým nepriehľadným múrom či ostnatým drôtom. Mne za šesť rokov nezmizlo nič. Ale nejde len o majetok.

Nasťahoval som sa do dediny, kde žijú stovky Rómov, máme dom na ulici, kde sú ich desiatky (v jednej chatrči ich je približne šestnásť). Som si vedomý toho, že ak by sme ho raz predávali, môžeme zaň dostať oveľa menej, než sme do toho dali, ako aj toho, že naše deti budú (ak sa bude do miestnej školy chodiť aj naďalej bez tašky) zrejme chodiť do inej školy. 

Viem však aj to, že s Rómami žiť musíme. Predstava, že by nám mal v ulici vyrásť plot, je desivá. Plot definitívne vylučuje možnosť normálneho spolužitia, vylučuje šancu na zblíženie, akokoľvek malá sa môže zdať bez neho. Na jednej strane prináša frustráciu a na strane druhej falošný pocit riešenia. Možno v Ostrovanoch vedia, čo robia a inak sa skutočne nedalo, ale u nás by som také riešenie nechcel.