Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako zastaviť Harabina?

.jozef Majchrák .časopis .týždeň doma

Mnohí, ktorí so znepokojením až zdesením sledujú, čo sa deje v slovenskom súdnictve, si už určite položili otázku, či a ako je možné tento stav zmeniť. Akú odpoveď im dávajú Harabinovi politickí kritici?

.ak ešte niekto veril, že situácia v súdnictve je už taká zlá, že to začína prekážať aj Ficovmu Smeru, po minulotýždňovom sedení Ústavnoprávneho výboru NR SR sa musel definitívne vyliečiť. Zasadnutie zvolali opoziční poslanci a chceli sa na ňom baviť o zneužívaní disciplinárnych konaní voči sudcom, ktorí sa odvážili kritizovať exministra spravodlivosti a dnes šéfa Najvyššieho súdu Štefana Harabina. S prekvapením však zistili, že ich koaliční kolegovia ani netušia, že nejaké takéto prípady vôbec existujú. Teda aspoň sa tak tvária. Nevedia nič o sudcovi Paludovi, ktorému hrozí trest zato, že podal trestné oznámenie na Harabina, ani o konaní proti sudkyni Benešovej, ktorá mala rozhodovať v spore Harabina s médiami a verejne priznala, že na ňu bol v tejto kauze vykonávaný nátlak. A nevedia ani o ďalších podobne absurdných prípadoch. Neviem, nepoznám, nie je to téma pre náš výbor, bavme sa radšej o prieťahoch v konaní: zhruba toto boli odpovede koaličných členov výboru na kritiku opozičných poslancov. 
Z tvárí poslancov Smeru Mojmíra Mamojku a Jany Lašákovej, ale aj z toho, ako toporne hľadali protiargumenty, bolo jasné, ako veľmi im je celá diskusia nepríjemná. Vedia, že s  Harabinom prestrelili už na začiatku, keď Mečiarovi odkývali jeho nomináciu na ministerské kreslo, a teraz im nezostáva nič iné len ho brániť. Bránia ho však bez akejkoľvek vášne, s alibistickými rečami o zbytočnom politizovaní a dramatizovaní. Podstatné je však niečo iné: z ich strany dnes nie je žiadna vôľa v súdnictve čokoľvek zmeniť. 
.zvnútra ťažko 
Bolo by úžasné, keby sudcovia dokázali krízu svojho stavu prekonať len sami, bez zásahov zvonku. Tento scenár je však čoraz menej reálny. Hoci príčiny, pre ktoré sú dnes sudcovia disciplinárne stíhaní, sú zo dňa na deň absurdnejšie, počet verejných kritikov Štefana Harabina a jeho spojencov sa ustálil niekde okolo čísla dvadsať. Fakt, že po tých, ktorí sa ozvali, ministerstvo a Súdna rada okamžite vybehne, vedie k tomu, že ku kritikom len ťažko pribudnú noví spojenci. Široká samospráva, ktorú sudcom dali neprezieraví politici so zidealizovanými predstavami o stave justície, je dnes na roky zabetónovaná harabinovcami. K uzavretosti celého systému prispieva aj to, že miesta justičných čakateľov, teda budúcich sudcov, prostredníctvom výberových konaní obsadzujú často potomkovia a príbuzní samotných strážcov spravodlivosti. Je teda úplne jasné, že ani sudcovia, ktorí chcú dnešní stav zmeniť, sa nezaobídu bez politického impulzu zvonku. Preto je namieste pýtať sa, akú predstavu o zmenách v súdnictve majú Harabinovi najtvrdší politickí kritici. 
.lipšicova revolúcia 
Podpredseda KDH Daniel Lipšic otvorene hovorí, že po voľbách bude musieť v súvislosti so súdnictvom dôjsť k diskusii o zmenách v Ústave. Len kozmetické úpravy podľa neho problém nevyriešia. Lipšic si myslí, že by sa mala otvoriť debata o tom, či vznik Súdnej rady bol úspešným projektom a prípadne uvažovať o zmenách voľby jej členov. Dnes časť členov tejto inštitúcie nominuje vláda, parlament a prezident a časť si volia samotní členovia. Podľa podpredsedu KDH by stalo za úvahu, aby veľkú časť členov nevolili priamo občania. „Ak chceme nezávislú súdnu moc, je to fajn, ale tá musí mať legitimitu od zdroja moci a tým je občan, nie zvnútra samej seba. Samozrejme, že to má riziká, ale nikdy nevymyslíme ideálne riešenie, stačí vymyslieť riešenie lepšie. Ľudia u nás vôbec nie sú hlúpi, keď sa im nebojíme dať možnosť rozhodovať o tom, kto bude prijímať zákony. Neviem, prečo by sme sa mali báť zaviesť tieto prvky do moci súdnej,“ hovorí Lipšic. 
Nebránil by sa ani tomu, aby občania nevolili priamo len členov Súdnej rady, ale aj časť sudcov. Uvedomuje si, že by to vyvolalo otázky spojené s financovaním kampaní jednotlivých kandidátov, riziká sa však podľa neho dajú eliminovať dobrou legislatívou. „V krajinách, kde sú volení sudcovia, to nie sú tradičné kampane, ako pri politických stranách. Sú veľmi tvrdo obmedzené a nemôže sa tam stať, že by kampaň niektorého z kandidátov na sudcu sponzorovala nejaká lobistická skupina,“ vysvetľuje exminister spravodlivosti.
K očisteniu justície by podľa neho prispelo aj zavedenie bezpečnostných previerok pre sudcov, aj pre tých, ktorí už sudcovské povolanie vykonávajú. Museli by však byť pod verejnou kontrolou parlamentu alebo parlamentného výboru, a nie čisto v réžii Blanárikovho Národného bezpečnostného úradu. 
Na otázku, či jeho návrhy nie sú až natoľko revolučné, že sú nereálne, Lipšic odpovedá, že je ochotný diskutovať a podporiť akúkoľvek aj malú zmenu. Aby však justícia opäť získala dôveryhodnosť, je podľa neho treba systém prekopať od podlahy. „Diskutujme, len nie je možné poraziť niečo ničím. Kozmetické riešenia prinesú len kozmetické zmeny. No a samozrejme, ak chceme zmeniť justíciu, tak musí opozícia vyhrať voľby,“ uzatvára Lipšic.
.žitňanskej dve cesty 
Poslankyňa za SDKÚ a tiež bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská rozpráva síce umiernenejšie ako jej kolega z KDH, ale zmeny, o ktorých hovorí, rovnako predpokladajú pomerne zásadný vstup do Ústavy. Žitňanská vidí dve možné cesty. Jednou je úplne nový systém voľby reprezentantov súdnej moci, ako to navrhuje Lipšic. Druhou cestou je analýza toho, kde súčasný systém zlyhal a zapracovanie ďalších bŕzd a korekcií. Žitňanská si vie si predstaviť oddelenie Súdnej rady od Najvyššieho súdu, ktoré sú dnes spojené osobou predsedu (predseda Najvyššieho súdu je totiž automaticky aj šéfom Súdnej rady). V takom prípade by už nebolo opodstatnené, aby šéfa Najvyššieho súdu volila Súdna rada, ale mohlo by ho voliť plénum všetkých sudcov tohto súdu. Uvažovala by aj o rekonštrukcii Najvyššieho súdu. Mal by sa zbaviť časti agendy a sústrediť na oblasť zjednocovania práva a mimoriadnych opravných prostriedkov. Tento koncept by podľa nej umožnil konštituovať Najvyšší súd na nových základoch.  
Kľúčová je podľa nej kontrola verejnosti. Členmi disciplinárnych senátov, ktoré posudzujú prehrešky sudcov, by mali byť aj laici a tí by mohli zasadať aj v Súdnej rade. „Obidve cesty vyžadujú ústavné zmeny, rozdiel je v tom, či úplne zmeníme základ, od ktorého sa odvíja legitimita súdnej moci, alebo v rámci existujúceho modelu vytvoríme transparentnejší systém a zapojíme viac verejnosť,“ hovorí Žitňanská. Hoci na diskusiu v strane chce dať obidve možné cesty, ona sama sa neprikláňa k Lipšicovej revolúcii, ale k menej radikálnemu riešeniu. „Viem si predstaviť debatu na tému volieb sudcov možno na úrovni okresných súdov, veľmi ťažko na úrovni celoštátnej. Voľby, to sú peniaze, to sú riziká súvisiace s kultúrnym prostredím. V Amerike sú prepracované modely, ako to vybalansovať, nie celkom dobre si to viem predstaviť v prostredí, kde nie je vycibrený vzťah v otázke nezávislosti justície, kde nie sme citliví na konflikt záujmov, ani na transparentnosť pri financovaní politických kampaní. Je správne o tom diskutovať, ja by som sa však prikláňala k zásadným zmenám v rámci modelu, ktorý je blízky nášmu okoliu,“ argumentuje poslankyňa.
O ústavnú väčšinu v parlamente sa nebojí. Skôr či neskôr sa podľa nej pod tlakom verejnej mienky a narastajúceho počtu nespokojných sudcov nájde. 
.prineskoro? 
Je určite dobré, že situácia v slovenskom súdnictve sa stala pomerne silnou politickou témou. Rovnako je dobré, že sa našli politici, ktorí tejto téme venujú pozornosť a uvažujú nad krokmi, ako tento stav zmeniť. Horšie je, že justičný systém sa za tie roky tak zvrhol a uzavrel do seba, že jeho obnova si vyžaduje také zásadné opatrenia, ktoré je schopná presadiť len veľká politická koalícia. A tá je pri súčasnom rozložení síl nepredstaviteľná bez Smeru. 
V lepšom prípade nám teda ostáva veriť v obrátenie Roberta Fica, ktorý by takýto projekt  SDKÚ alebo KDH podporil. Alebo môžeme veriť v zázračné vzopätie kritickej masy sudcov a verejnosti. V horšom prípade budeme len nostalgicky oprašovať už pomerne otrepanú otázku, prečo podobné diskusie neprebehli hneď po novembri 1989. Alebo aspoň predtým, ako sa sudcom dala rozsiahla samospráva. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite