Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lustrácie IV

.fedor Gál .časopis .história

Plénum aktivistov a priaznivcov VPN sa rozložilo na tých, čo stáli za Janom Budajom a ostatných. Výsledný dojem bol nedobrý, pričom verejnosť si spomenutý fakt interpretovala ako mocenský boj vo vedení hnutia.

Isté objasnenie pozícií hlavných aktérov drámy priniesol prvý celoslovenský Snem VPN po voľbách (17. 6. 1990). Formuloval tu svoj názor tak premiér Vladimír Mečiar, ako aj Ján Budaj. Mečiar: „Je tam veľa falšovaných údajov, veľa provokácie. Samotný fakt, že bol (Budaj) v evidencii ŠtB zapísaný, neznamená, že bol spolupracovníkom... Skončime s touto aférou, umožnime jej existenciu za iných podmienok tým, že demokratická spoločnosť dokáže do istého času tento proces terminovať inak, než jednorazovou previerkou“.
Budaj: „Odstúpenie by mi vyriešilo mnohé problémy, ale mám pocit, že v tejto chvíli by som pritakával nepravde, a preto som sa rozhodol, že dobrovoľne neabdikujem z tejto funkcie (z funkcie predsedu Slovenskej rady VPN). Keby došlo k inému rozhodnutiu, tak sa stiahnem bez akýchkoľvek výčitiek“.
Od tejto chvíle sa začali sily politického centra hnutia Verejnosť proti násiliu trieštiť dvoma smermi. Budajovci sa nevzdali zámeru vrátiť svojho hrdinu na čelo VPN, čím vznikla reálna hrozba rozkolu v hnutí. Našťastie jadro politickej reprezentácie pochopilo reálnu situáciu a ujalo sa legitímnych úloh víťaznej politickej sily (vytvoriť vládnu koalíciu, a vôbec novú štruktúru moci). Miestoprísažne však vyhlasujem, že prípad Budaj bol a zrejme aj ostane najvysiľujúcejšou epizódou tohto obdobia.

.trieštenie
Dňa 28. júla 1990 sa stretli predsedovia okresných koordinačných výborov. Väčšina okresných predstaviteľov VPN vyjadrila názor, že Ján Budaj by mal napriek afére spätej s lustráciami zotrvať v čelnej funkcii hnutia. Argumentovali zväčša tým, že Ján Budaj je symbolom novembrovej revolúcie a jeho odstúpenie by bolo ústupkom silám minulosti. Na pretras sa pri tejto príležitosti dostala aj integrita KC VPN. Bolo cítiť, že účastníci porady zazlievajú členom koordinačného centra pomalosť, resp. príliš zdržanlivý, ba až negatívny postoj voči kauze Budaj.
Pár dní na to sa zišiel Politický klub VPN. Bol to konzultatívny orgán bez rozhodovacích právomocí. Účastníci diskusie (Gál, Balgavý, Zemko, Tatár, Žiak, Procházka, Brezina, Sládek, Flamík, Horský, Šimečka st., Mihalík, Michalič, Kusý, Zajac, Budaj) okrem Procházku, Mihalíka a Budaja vyslovili názor, že Budaj by sa mal stiahnuť z politickej scény. V obšírnom záverečnom vystúpení povedal Ján Budaj toto: „Ja som sem neprišiel diskutovať o tom, či mám odísť, alebo nemám, ale o tom, ako... Ja navrhujem, aby odchod nebol na tomto Sneme, aby som ho tu ohlásil, že na budúcom Sneme nekandidujem do čelnej funkcie, ale dotiahnem akúsi prácu, ktorú nakoniec všetci robíme spoločne, a to je príprava nových organizačných štruktúr. Bude ohlásený odchod z čelných miest a zároveň bude manifestovoná solidarita hnutia a neprebehne to ako poprava...“

.klamstvo
Dva dni nato (4. 8. 1990) sa konal Snem VPN, na ktorom mimobratislavskí účastníci opäť manifestovali svoju solidaritu s Budajom. Zoči-voči prejavom podpory a sympatií Budaj zabudol na to, čo povedal v Politickom klube. Vystúpil som po ukončení Snemu s faktmi, ktoré som považoval za dostatočnú argumentáciu toho, prečo sa Ján Budaj musí stiahnuť. Doslova som vtedy povedal, že Budaj vlastnou rukou napísal a podpísal súhlas spolupráce s ŠtB; neupozornil na túto skutočnosť ani svojich najbližších priateľov (a to ani v čase pred voľbami); klamal, keď na tlačovej konferencii po voľbách vyhlásil, že túto skutočnosť si mienil so sebou odniesť do hrobu a neskôr začal tvrdiť, že ju jednoducho vytesnil z pamäti; navádzal na klamstvo aj také autority, ako sú Kusý a Šimečka, keď im navrhoval, aby povedali, že podpísal spoluprácu s ŠtB po dohode s nimi, aby sa mu ľahšie vykonávala disidentská činnosť; zapríčinil, že hnutie sa touto kauzou ocitlo na pokraji rozkolu; nedodržal stanovisko, ktoré dva dni predtým zaujal v Politickom klube.
Vzápätí som ponúkol svoju rezignáciu na post predsedu Koordinačného centra VPN a na člena Slovenskej rady VPN. Ako dôvod som uviedol nebezpečenstvo, že by sa môj postoj mohol interpretovať ako mocenský boj medzi mnou a Budajom (uviedol som aj druhý dôvod: moju potrebu vrátiť sa k občianskemu povolaniu). Diskusia na druhý deň pokračovala v úzkom kruhu členov Koordinačného centra. Napokon sa v našom denníku Verejnosť uverejnilo stanovisko Koordinačného centra VPN, podľa ktorého sa prijalo vyhlásenie Jána Budaja, že nebude na najbližšom Sneme VPN kandidovať na funkciu predsedu Slovenskej rady hnutia a moja žiadosť o uvoľnenie bola až do tohto Snemu zamietnutá.
To však už verejnosť začala problém lustrácií interpretovať ako mocenský boj v hnutí a mne bolo jasné, že rozkolu môže zabrániť iba kolektívny postoj. Medzníkom sa stal Snem hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorý sa konal 9. septembra 1990. Vznikla 25-členná rada VPN, v ktorej bol aj Budaj. Vzápätí, opäť tajným hlasovaním, si rada zvolila svojho predsedu – stal som sa ním ja. Mohlo by sa zdať, že tým sa náš príbeh končí a môžeme pristúpiť k „poučeniu“.
Nie je to pravda najmenej z dvoch dôvodov. Prvý: Budaj sa nestal symbolom novembrovej revolúcie náhodou a jeho predchádzajúci život nebol iba hrou na odpor proti režimu. Postoj k jeho kauze má teda aj iný rozmer než pragmaticko-politický. A dôvod druhý: Snemom z 9. septembra sa nič neskončilo. Príbeh Jána Budaja nás
sprevádza naďalej a jeho priamych účastníkov pravdepodobne neprestane sprevádzať, pokiaľ budú žiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite