Vyviezol som sa metrom von z mesta, do blízkosti Atómia, k „Discovery Trail“ na medzičasom premenovanom štadióne Heysel. Privítal ma pohodový Belgičan čiernej pleti. Hrdo mi rozprával, že ho v armáde vyškolili za leteckého technika. Byť strážcom v múzeu na štadióne sa mu nezdalo horšie.
Previedol ma miestnosťami s malými interaktívnymi filmami a zvukovými záznamami, simulujúcimi napätie pred zápasom. Plechové skrinky v šatni národného mužstva boli pootvárané, úzkostlivo vystavené dresy boli pripevnené. V sále pre tlačové konferencie bola menovka trénera národného tímu. „Prepustili ho“, poznamenal sprievodca, „výsledky boli veľmi zlé. Belgicko sa nekvalifikovalo na MS v Južnej Afrike.“
Vyviedol ma von na tribúnu. Roku 1985 diváci na Heyseli stáli, teraz už sedia v machovozelených kreslách v tvare škrupinky „Nemáme žiadne VIP miesta na sedenie“, povedal sprievodca, dokonca aj kráľ sa musí uspokojiť s opierkou takéhoto kresla, nie vyššou než šírka dlane. Ihrisko bolo hnedé ako hlina. Práve začínali rozbaľovať kobercový trávnik. Na programe bolo finále belgického Pohára. Sprievodca nevedel, aké tímy budú hrať. Oba tímy pochádzali z flámskeho regiónu, možno preto ho to nezaujímalo.
Ukázal mi miesto, kde sa to odohralo. Sektor Z. Na jednoduchej spomienkovej tabuli stálo: „In memoriam 29.05.85“ Múr z červených tehál vyzeral ako nový. Sprievodca vysvetlil: „Vtedy, pred veľkým finále Liverpool proti Juventusu Turín, sa preboril. Angličania sa tlačili zo svojho sektoru, bolo medzi nimi veľmi málo Belgičanov.“ Spozornel som - jednoznačne pripisoval vinu Angličanom.
Zaviedol ma do veže „1985 Security Tower“, len pár metrov vedľa. Hlavná miestnosť bez okien bola sivá, vnútri so zelenou mrežou. „To je väzenie pre hooligans“, povedal môj priateľský sprievodca. Stavali aj druhú celu, pre ženské hooligans.
Na záver ma nechal v spomienkovej miestnosti samého. Pod tabuľou, na ktorej stáli mená mŕtvych, ležali dva umelé vence. Takmer všetci mŕtvi boli Taliani, 32 z 39.
V chlade spomienkovej miestnosti som na seba nechal pôsobiť filmové zábery. Skutočne to boli Angličania, ktorí sa na nich v ten májový deň hnusne škľabili. Vystúpili na pevninu v Ostende, opití a hulákajúci. Slnkom spálený polonahý muž vytŕčal zadok do kamery. Píšťalka ešte nezaznela a už začali na štadióne, praskajúcom vo švíkoch, poľovať na Talianov. Fanúšikov Juventusu stlačili na kopu a udupali na smrť.
Boli to obrazy špinavej, chaotickej bitky. Kým odnášali zo sektoru Z mŕtvych, živí sa mlátili na bežeckej trati a na trávniku. O 19:31 sa múr preboril. Takmer o tri hodiny neskôr prikázal šéf polície z bezpečnostných dôvodov začať zápas.
Taliani nechceli hrať. Napokon hrali v duchu motta: „Porazíme Angličanov, keďže nám povraždili fanúšikov.“ Jeden taliansky fanúšik povzbudzoval Juventus bez topánok a celý zakrvavený.
Juventus vyhral. Platini premenil jedenástku. Anglickí pamätníci sa ešte aj o dvadsať rokov sťažovali, že tá jedenástka bola lastovička Talianov. Po zápase boli anglickí fanúšikovia z Belgicka eskortovaní. Taliani zostali na štadióne. Oslavovali.
Po poldruha hodine som vyšiel zo spomienkovej miestnosti. Trávnik na štadióne Heysel bol už takmer rozbalený. Pohodový čierny Belgičan sa so mnou srdečne rozlúčil. Futbal je krásna hra, dojíma všetky národy sveta. A predsa, v máji 1985 zúrila v Bruseli vojna.
Previedol ma miestnosťami s malými interaktívnymi filmami a zvukovými záznamami, simulujúcimi napätie pred zápasom. Plechové skrinky v šatni národného mužstva boli pootvárané, úzkostlivo vystavené dresy boli pripevnené. V sále pre tlačové konferencie bola menovka trénera národného tímu. „Prepustili ho“, poznamenal sprievodca, „výsledky boli veľmi zlé. Belgicko sa nekvalifikovalo na MS v Južnej Afrike.“
Vyviedol ma von na tribúnu. Roku 1985 diváci na Heyseli stáli, teraz už sedia v machovozelených kreslách v tvare škrupinky „Nemáme žiadne VIP miesta na sedenie“, povedal sprievodca, dokonca aj kráľ sa musí uspokojiť s opierkou takéhoto kresla, nie vyššou než šírka dlane. Ihrisko bolo hnedé ako hlina. Práve začínali rozbaľovať kobercový trávnik. Na programe bolo finále belgického Pohára. Sprievodca nevedel, aké tímy budú hrať. Oba tímy pochádzali z flámskeho regiónu, možno preto ho to nezaujímalo.
Ukázal mi miesto, kde sa to odohralo. Sektor Z. Na jednoduchej spomienkovej tabuli stálo: „In memoriam 29.05.85“ Múr z červených tehál vyzeral ako nový. Sprievodca vysvetlil: „Vtedy, pred veľkým finále Liverpool proti Juventusu Turín, sa preboril. Angličania sa tlačili zo svojho sektoru, bolo medzi nimi veľmi málo Belgičanov.“ Spozornel som - jednoznačne pripisoval vinu Angličanom.
Zaviedol ma do veže „1985 Security Tower“, len pár metrov vedľa. Hlavná miestnosť bez okien bola sivá, vnútri so zelenou mrežou. „To je väzenie pre hooligans“, povedal môj priateľský sprievodca. Stavali aj druhú celu, pre ženské hooligans.
Na záver ma nechal v spomienkovej miestnosti samého. Pod tabuľou, na ktorej stáli mená mŕtvych, ležali dva umelé vence. Takmer všetci mŕtvi boli Taliani, 32 z 39.
V chlade spomienkovej miestnosti som na seba nechal pôsobiť filmové zábery. Skutočne to boli Angličania, ktorí sa na nich v ten májový deň hnusne škľabili. Vystúpili na pevninu v Ostende, opití a hulákajúci. Slnkom spálený polonahý muž vytŕčal zadok do kamery. Píšťalka ešte nezaznela a už začali na štadióne, praskajúcom vo švíkoch, poľovať na Talianov. Fanúšikov Juventusu stlačili na kopu a udupali na smrť.
Boli to obrazy špinavej, chaotickej bitky. Kým odnášali zo sektoru Z mŕtvych, živí sa mlátili na bežeckej trati a na trávniku. O 19:31 sa múr preboril. Takmer o tri hodiny neskôr prikázal šéf polície z bezpečnostných dôvodov začať zápas.
Taliani nechceli hrať. Napokon hrali v duchu motta: „Porazíme Angličanov, keďže nám povraždili fanúšikov.“ Jeden taliansky fanúšik povzbudzoval Juventus bez topánok a celý zakrvavený.
Juventus vyhral. Platini premenil jedenástku. Anglickí pamätníci sa ešte aj o dvadsať rokov sťažovali, že tá jedenástka bola lastovička Talianov. Po zápase boli anglickí fanúšikovia z Belgicka eskortovaní. Taliani zostali na štadióne. Oslavovali.
Po poldruha hodine som vyšiel zo spomienkovej miestnosti. Trávnik na štadióne Heysel bol už takmer rozbalený. Pohodový čierny Belgičan sa so mnou srdečne rozlúčil. Futbal je krásna hra, dojíma všetky národy sveta. A predsa, v máji 1985 zúrila v Bruseli vojna.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.