Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Keď som bol mladý, boli mi podozrivé výročia. Niekedy aj smiešne. Zdalo sa mi, že výročiami sa oháňa ten, kto už v súčasnosti nemá čo povedať. Tak spomína, ako to bolo, keď mal čo povedať. Takéto pocity som mal pri výročiach.

A tu zrazu, čo čert nechcel, kde sa vzalo, tu sa vzalo, päťdesiate výročie Sväzáckych predpoludní. Sväzácke píšem so „S“ tak, ako sa to pred päťdesiatimi rokmi písalo. SP (použijem skratku) boli stretnutia, ktoré sa uskutočňovali vždy v nedeľu predpoludním najprv v Redute, neskoršie v Tatra revue. Organizovala ich miestna organizácia ČSM (Československý sväz mládeže) a v nedeľu predpoludním sa konali vraj preto, aby odlákali mládež od návštevy kostola. Lenže, ako sa ukázalo, návštevou SP bolo tiež dosť ohrozené zmýšľanie mladých ľudí. SP totiž ponúkali niečo, čo bolo dovtedy tabu. Jazz (viem, že sa má písať „džez“, ale zámerne píšem „jazz“, lebo vtedy išlo naozaj o nedovolený import americkej kultúry), modernú poéziu, zakázané filmy, atraktívnych hostí a humor. SP boli skrátka od samého začiatku podozrivé a ocitli sa na pokraji perzekúcie, ktorá ich napokon pohltila. Trvali asi rok, každú nedeľu predpoludním, vždy s novým programom, až ich napokon ustanovujúca organizácia stiahla z obehu, skrátka, zakázala. Aj ten rok stačil na to, aby sa tam v plnej paráde predstavila nová generácia muzikantov, výtvarníkov, hercov a vôbec. Generácia, ktorá sa začala formovať v druhej polovici päťdesiatych rokov, bezprostredne po politickom odmäku, ktorý odštartoval Chruščovov prejav o kulte Stalinovej osobnosti prednesený na dvadsiatom zjazde (vtedy sjazde) KSSZ, (vtedy KSSS). A pretože po každom odmäku muselo zase nastať prituhnutie, aj v tom čase komunisti pochopili, že ak chcú udržať moc vo svojich rukách, musí byť aj politický odmäk regulovaný. Ale za ten krátky čas, za ten rok sa ukázalo, že je v Bratislave dosť mladých a ambicióznych umelcov, ktorí vedia, čo chcú a najmä, že v hľadisku každú nedeľu sedí mladé publikum, hladné po čomsi neoficiálnom a autentickom. Keď sa na vec dívam z dnešného pohľadu, je celkom jasné, že to nemohlo dlho vydržať. Že to muselo začať niekomu prekážať. Že sa tam dialo čosi, čo sa funkcionárom vymklo z rúk a nad čím nemali nijakú kontrolu. Bolo im jasné, že ak ta mladí ľudia chodia dobrovoľne, ak ich oslovuje to, čo sa deje na javisku, ak sa, nedajbože, zabávajú, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou smejú z nich. V podstate mali pravdu. Lebo v zošnurovanom totalitnom režime sa každý voľný výdych javí ako protištátny čin. SP teda zanikli, ale odštartovali generáciu, ktorá sa nestratila. Aj my s Julom sme tam začínali. Odvtedy uplynulo neuveriteľné polstoročie. Pripomenieme si to koncom októbra v Štúdiu L+S. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite