Rusku nikdy neodpustím

.všade uvádzate, že ste Američan slovenského pôvodu. Nechcete byť Slovak-American, ako je to teraz v móde?
Po celý môj život v Štátoch som bol hlboko presvedčený, že sa postupne stávam a napokon, že som sa stal Američanom. Aj ľudia okolo mňa tak zmýšľali. Až istý černošský  reverend menom Jessie Jackson, ktorý sa dodnes považuje za bojovníka za ľudské práva, zmenil túto frazeológiu na Afro-American, Japanese-American či Slovak-American. To, že ja sa považujem na americkom kontinente za Američana slovenského pôvodu, je  môj protest proti Jacksonom vymyslenému označovaniu, pretože má rasistický podtón. Lebo v Amerike existuje aj čierny rasizmus! O tom sa však nevraví, lebo to nie je politicky correct!

.aké máte občianstvo?
Mám dve občianstva – americké aj slovenské. Na Slovensku som Slovák a v Amerike Američan slovenského pôvodu. Je to moje hlboké presvedčenie. Tak ako si Slováci neuvedomujú obrovský rozdiel medzi patriotizmom a nacionalizmom, tak si mnohí Američania neuvedomujú, že ten pojem Afro-American je degradácia toho, z čoho Amerika vznikla. Tej základnej myšlienky súžitia, slobody a tolerancie. Toto delenie na Afro-American, Japanesse-American a podobne plodí rôzne konflikty medzi národnosťami, pretože som najprv Japonec, až potom Američan, najprv Afričan, až potom Američan. Ale keď sme v prvom rade Američania, tak nás niečo zjednocuje a spája v tejto fascinujúcej krajine.

.vy máte Ameriku asi naozaj rád.
Viete, žil som tam tridsať rokov a zaľúbil som sa do nej. Ale i tak sa čudujem, že tá krajina drží pokope. Lebo tam žije vedľa seba prakticky celý svet, spleť jazykov a rozdielnych kultúr. Ale ja som tam nemal nikdy s nikým konflikt – ani s Japoncom, ani s Číňanom, ani s Vietnamcom, ale ani s Maďarom či Čechom. Istý čas, keď som predával v obchode, bol mojím šéfom Kórejčan, a nikdy sme nemali konflikt.

.vo vašom životopise sa uvádza, že ste herec, režisér, novinár, spisovateľ. Kým sa cítite vy?
Predovšetkým príslušníkom stratenej socialistickej generácie.

.prečo stratenej?
Lebo sme utopili v socializme naše najplodnejšie roky. A tak sa – napriek úspechom vo svojom profesionálnom živote na dvoch kontinentoch – cítim najmä ako príslušník stratenej socialistickej generácie.

.do dospelosti ste vstupovali v osudnom roku 1948 ako vyštudovaný herec. Aké to bolo, začínať svoju umeleckú kariéru s nástupom komunizmu?
Musím sa vrátiť do čias vojny, keď som mal štrnásť-pätnásť rokov. Môj otec bol armádny dôstojník a bol účastníkom Povstania. Padol do zajatia a odtransportovali ho do nemeckého lágra. Nebol to síce vyhladzovací židovský koncentrák, ale ani oficiálny zajatecký tábor, v ktorom by existovali nejaké pravidlá. Prežil to. My sme azda preto inklinovali k Sovietskemu zväzu, oslobodil nás, a nová vládna garnitúra nám stále zdôrazňovala, aké nádherné slnko slobody nás čaká v komunistickom raji, ktorý je už-už na obzore. Dnes to znie len ako fráza, ale my sme stále počúvali len o slobode, o slobodnom človeku, o rozvoji osobnosti. Bolo  to také logické, samozrejmé.

.čiže ste uverili, že komunistický režim ako záruka slobody môže fungovať.
Áno, po vojne som bol ako mladý chalan presvedčený, že to môže byť perspektívne. Aspoň si na to tak nejako spomínam.

.vytriezvenie bolo rýchle?
Po roku 1948 môjho otca prenasledovali zasa komunisti, pretože bol veriaci katolík, nevzdal sa náboženstva a aj v čase Povstania vodil aj svoju armádnu jednotku v nedeľu do kostola. Komunisti ho potom z armády vysánkovali.  

.takže rýchla strata ilúzií o slobode?
Áno, prestali sme tomu veriť. Ak si dobre spomínam, už predtým bol pre mňa azda rozhodujúci okamih vražda Jana Masaryka, ktorý vypadol z okna.

.tak to ste vytriezveli rýchlo. Masaryk zomrel v marci 1948.
Matne si pamätám, že to bol pre mňa prvý šok. Ako mohol on skočiť z okna? A potom prišli päťdesiate roky a s nimi ďalšie udalosti – vraždy, prenasledovania...Dozvedeli sme sa, že za Masarykovu smrť bola zodpovedná sovietska NKVD.  Človek musel robiť stále kompromisy, lebo v tom čase bolo ťažké byť disidentom. Ale ak ste sa neangažovali radikálne proti komunistickému trendu, tak ste prežili.

.vy ste robili v tom čase aj v rozhlase.
Áno, rozhlas ma fascinoval od detstva. Už ako chlapec som vysielal cez telefónny kábel pre mamu z izby do kuchyne, vydával som aj programový časopis. A keď som bol ako brigádnik na Trati mládeže, uvidel som tam rozhlasové auto. Tak som išiel za reportérom Jánom Čížom, či by mi dal spraviť reportáž. Skúsil to so mnou a ja som urobil z Trate mládeže reportáž, za ktorú on potom skoro vyletel z rozhlasu. Bola to reportáž o láske, ale nie o láske k socializmu, ale o tej obyčajnej medzi chlapcami a dievčatami.

.ale najprv ste sa živili divadlom.
Aj rozhlasom, aj divadlom. Bol som tri roky na Novej scéne Národného divadla a potom som odišiel do Žiliny, už ako režisér a asistent dramaturgie. Rok som bol aj v Nitre. A túto prvú etapu svojho profesionálneho života som skončil v rozhlase ako režisér.

.patrili ste k zakladateľom Slovenskej televízie, boli ste režisérom prvých televíznych inscenácií. K tomu ste sa ako dostali?
Bol som stále v kontakte so svojimi profesormi z konzervatória a medzi nimi bola aj Magda Lokvencová-Husáková. Mal som ju veľmi rád, bola to inteligentná žena a výborná režisérka, od ktorej som sa veľa naučil. A ona mi raz navrhla, aby som sa sústredil na televíziu. Moja prvá otázka bola: čo je to televízia?

.aké to bolo – rozbiehať televízne vysielanie?
Fascinujúce, inak to neviem povedať. Bolo to úplne nové, nikto z nás nevedel, čo to je. Najprv nás poslali na zaškolenie do Prahy a potom sa vytvárali redakcie. Ja som išiel do literárno-dramatickej a začali sme robiť prvé inscenácie.

.skúste nám to priblížiť. To sa robilo najprv naživo?
Iba naživo. Boli to z dnešného pohľadu katastrofálne podmienky. Prišli sme na Zochovu ulicu do nejakej telocvične s rozbitými oknami, postavili sme tam kulisy a vysielali inscenáciu Stalo sa v daždi s Elom Romančíkom a Máriou Prechovskou. Bol to môj režisérsky debut. Na záznam sme prvýkrát nakrúcalii až niekedy koncom päťdesiatych rokov.

.ako to zvládali herci?
Fantasticky. Vedeli byť nesmierne koncentrovaní. Opýtajte sa pani Kráľovičovej alebo Ela Romančíka! To boli s pani Prechovskou moji prví herci!

.koľko kamier ste používali?
Tri, ale vždy minimálne jedna vypadla. A potom často aj druhá. Raz som dostal verejné pokarhanie, lebo som odmietol vysielať inscenáciu Profesor Poležajev (mimochodom s vynikajúcim Jozefom Kronerom v hlavnej role) s jednou kamerou, keď pred vysielaním dve zlyhali. Diváci sa museli zmieriť s viac ako trištvrtehodinovou pauzou a mňa neminulo riaditeľské pokarhanie.

.vaša umelecká kariéra na Slovensku bola úspešná – ako režisér ste pracovali v divadle, v rozhlase, v televízii.
Áno, bola úspešná. A odišiel som na vrchole svojej slávy. Aspoň tak to hovoria pamätníci. (Úsmev.)

.prečo ste to v auguste 1968 zbalili?
Sovietska invázia sa ma vnútorne nesmierne dotkla. Dodnes ju považujem za zločinecký akt. Bolo mi nesmierne smutno, že krajina Dostojevského, Čechova, Gogoľa sem nahnala tie šestnásťročné deti. A tí komsomolci s automatmi tu na nás strieľali  ako na psov! Mňa to vnútorne tak urazilo, že po týždni od začiatku invázie sme so ženou zbalili naše dve deti, naložili sa do malej fiatky a odišli. Deťom sme vzali nejaké veci, ale ja som mal iba to, čo som mal na sebe.

.mali ste 38 rokov. Čo ste si mysleli, že budete robiť v emigrácii?
Bol som ochotný robiť čokoľvek.

.tá urážka bola až taká strašná, že ste celú svoju úspešnú kariéru hodili za hlavu?
Áno, bola taká strašná a dodnes je hlboko ukrytá v mojom srdci. Zaprisahal som sa, že neprekročím hranice Ruska, pretože som dodnes presvečený, že sa Rusko nezmenilo. Je to stále Sovietsky zväz – ideologicky samozrejme. Neodpustím Rusku túto strašnú urážku a ako občan mám na to plné právo.

.nikdy?
Kým terajší alebo budúci vládca Ruska nevezme telefónne zoznamy z Československa a kým nepošle každému občanovi Českej a Slovenskej republiky ospravedlnenie. Môžu to byť aj kópie s jeho kópiovým podpisom. Potom budem ochotný uvažovať o odpustení.

.vy ste v roku 1968 naozaj verili, že Rusi dovolia, aby sa táto krajina z jeho sféry vplyvu vymanila a vyvíjala sa samostatne ako suverénny štát?
Dodnes sa domnievam, že evolučne sa to mohlo vyvinúť na demokraciu.

.ako ste vnímali Dubčeka?
Stal sa symbolom, aj keď sme už vtedy cítili, že to nie je typ človeka, ktorý vie buchnúť do stola. Dobrý, statočný a čestný človek asi nemôže byť politikom.

.rozhodli ste sa pre emigráciu z čisto emocionálnych pohnútok alebo ste si aj racionálne dokázali predstaviť, čo sa bude diať v Husákovom režime?
Odpoviem trošku inak. Krátko po emigrácii som v jednej rakúskej dedinke zažil priateľskú a v podstate smutnú diskusiu s istou veľkou slovenskou osobnosťou, ktorá sa rozhodla z emigrácie vrátiť. Celú noc sme debatovali a ráno som ho viezol na železničnú stanicu. Pamätám sa na jeho posledné slová: „Ernest, poďte so mnou späť. Zbaľte deti a vráťte sa!“ A ja som mu povedal: „Nemôžem sa vrátiť. Sloboda je cesta, z ktorej sa nedá zísť.“ Ja som veľmi senzitívny človek a vtedy som akosi po prvý raz pocítil odvahu pozrieť sa sám sebe do očí a vedel som, že keď som toto dokázal, tak som našiel prvý krôčik k slobode.

.nevedeli ste žiadnu cudziu reč, mali ste dve malé deti. Nebolo to priveľké riziko?
Bolo a ja som to riziko vzal so všetkou zodpovednosťou na seba aj za svoje deti.

.v Rakúsku ste mali nejaké pracovné kontakty. Pomohli vám?
Áno, napríklad pani Heller, manželka jedného producenta mi dala fľašu whisky a košeľu, lebo ja som sa nemal ani do čoho prezliecť. (Úsmev.) Ale musím povedať, že sa o mňa a ešte dvoch mojich kolegov v prvé dni postaral rakúsky rozhlas. Dali nám nejaké peniaze, zabezpečili ubytovanie v škole, takže sme nemuseli ísť do utečeneckého tábora a dali nám lístky na stravu. Snímam ešte aj dnes klobúk pred rakúskym rozhlasom. Ale neskôr, už v Nemecku, nám veľmi pomohli aj mnohí Nemci vrátane pána Hellera a to bol pre mňa veľký vnútorný rozpor.

.rozpor?
To, že je moja rodina zrazu odkázaná na pomoc Nemcov a my tú pomoc vďačne príjmame. Veď oni môjho otca takmer zavraždili!! Ale oni nám pomáhali naozaj z celého srdca a som im za to vďačný.

.pracovali ste potom v Slobodnej Európe, predsa však ste v roku 1973 zamierili do Ameriky. Prečo?
Nechcel som ostať v Nemecku, hoci Slobodná Európa veľmi zjednodušila náš nemecký azyl. A zjednodušila nám aj možnosť získať zelenú kartu v Amerike. Dodnes presne neviem, prečo som chcel ísť do Ameriky. Asi preto, že mi otec, ktorého zo zajatia vyslobodili Američania, veľa ráz opakoval: „Syn môj, ďakujem za svoj život Američanom a poďakuj sa im aj ty, keď budeš mať možnosť.“ A vo mne to zostalo. Našiel som tú odvahu.

.aké boli začiatky v Amerike?
Najprv som učil slovenčinu amerických diplomatov, ktorí mali prísť zakladať na Slovensko konzulát. To sa napokon nepodarilo, konzulát sa neotvoril a moja práca učiteľa slovenčiny sa skončila.

.tak ste sa vybrali do Hollywoodu.
Áno, hoci to bola absurdita pomätenej odvahy.  (Úsmev.) Ale mal som ten úžasný americký sen, ako mnohí predo mnou. A už som vedel po anglicky aj pár slov.

.a namiesto Hollywoodu ste skončili ako predavač nočnej zmeny v malom obchodíku kdesi na okraji Pacifiku.
Asi tak. Cestou do Hollywoodu som navštívil môjho dávneho priateľa, ktorý vlastnil benzínovú  pumpu vo Faifaxe, asi 30 km od San Francisca. Porozprával som mu, že idem do Hollywoodu a mám plán: zaklopem tam na dvere prvého štúdia a budem si pýtať akúkoľvek prácu. A on sa začal smiať: ty si blázon! Máš jeden kufrík, nevieš reč, nemáš so sebou ani jeden svoj film a chceš ísť do Hollywoodu?! Čo im povieš? Že si bol režisérom v Slovenskej televízii? Tak ma napokon presvedčil, aby som ostal a predával žuvačky a hamburgery u jedného Kórejca v Seven-Eleven. Stal som sa predavačom v nočnej zmene. Uviazol som tam na osem mesiacov. Bolo to prvý raz, čo ma život poriadne vyfackal.

.asi to bolo inšpirujúce, keďže najmä z toho obdobia ste vyťažili námet pre svoju knižku Drsne chlapská spoveď.
Bolo to fascinujúce obdobie. Zažil som tam všeličo. Stretol som sa tam s milionármi, chudákmi, zlodejmi i starcami, ktorí nemohli spať a prišli si v noci vypiť svoju kávičku. Takmer ma zastrelila Kalifornská revolučná oslobodzovacia armáda. Ale nemôžem sa na tých kalifornských komunistov veľmi sťažovať, nechali mi päťdesiat dolárov tringeltu, keď odchádzali z obchodu s kopou fliaš vína.. (Úsmev.) A do obchodu prišli nakupovať aj kalifornskí nacisti v uniformách, keď mali v San Franciscu svoj zjazd. To bol pre mňa veľký šok. Môjho otca nacisti tamer zavraždili a zrazu u mňa v obchode nakupujú a pritom sa správajú neuveriteľne slušne. Dokonca všetko do centa zaplatili.

.potom ste sa dostali aj k televíznej práci. Dokonca ste získali aj najvyššie americké televízne ocenenie Emmy Award. To sa ako stalo?
Ja si veľmi cením ten kus života na americkom kontinente hlavne z morálneho hľadiska. Ten život ma naučil umeniu byť sám sebou, stať sa nezávislým, a nájsť v sebe silu dosiahnuť to, čo som si zaumienil. V San José som robil už aj v divadle, v televízii, učil som na univerzite. A napriek tomu som si v istom momente položil otázku: A to je všetko? Prišiel som totiž na to, že tam už profesijne nemôžem ísť ďalej, a vtedy mi Pavel Pecháček, šéf československého vysielania Hlasu Ameriky, zavolal, aby som prišiel do Washingtonu.

.v Hlase Ameriky ste strávili takmer dvadsať rokov. Aká to bola skúsenosť?
Opäť – fantastická. Je síce pravda, že tých 52 či 53 redakcií tejto mamutej organizácie tvorí takú zvláštnu enklávu, také geto, s tým sa nič nedá robiť.  I tam nastáva časom ponorková choroba, ale nehovorím to ako negatívum. Viete, veľa ráz som sa tu na Slovensku za ostatné roky stretol s tým, že ľudia nechceli počuť nič o Hlase Ameriky, lebo je to vraj len taká propagandistická vysielačka.

.čo im na to hovoríte?
To je na dlhú debatu. Ale aspoň takto: keď sme chceli odvysielať správu, museli sme mať dva zdroje. V jeden deň som dostal dôležitú informáciu priamo od hovorkyne vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Magda Pospíšilová bola naša priateľka, takže mi ju telefonicky tlmočila. Posunul som ju okamžite do centrálneho newsroomu. No šéf  európskej divízie správ mi ju nedovolil odvysielať, lebo som nemal tú správu potvrdenú z druhého zdroja. Až keď získal potvrdenie od Reutera, povolenie som dostal. Bolo však už neskoro. Vysielanie sa práve končilo a slovenský poslucháč sa to dozvedel z iných vysielačiek. To dôsledne platilo pri všetkých správach.  Jediný propagandistický program bola približne štvor minútová redakčná úvaha, v ktorej bolo zohľadnené stanovisko americkej vlády k rôznym otázkam. Ale zákon prikazoval takéto zahlásenie: „Teraz si vypočujte redakčnú úvahu, v ktorej sa odzrkadľuje stanovisko vlády Spojených štátov.“ My sme nerobili propagandu v tom zmysle, ako sa  chápala na Slovensku. My sme hovorili o americkom spôsobe života, ktorý ja dodnes nesmierne obdivujem.

.vy ste naozaj veľký americký patriot. Čím si vás tá Amerika tak získala?
Poviem to takto: Keď si zvolíte, povedzme, naše televízne správy, tak zvyčajne sledujete moderátorov bez pohybu. Sú ako sviečky. Štylizujú sa do čohosi neprirodzeného, oficiálneho. Zapnite si nejakú americkú televíziu, napríklad CNN, tam vidíte moderátorov, ktorí sú prirodzení, pohrávajú sa s ceruzkou, uvoľnene sedia,v rozhovoroch sa správajú normálne, rozprávajú sa dokonca i medzi sebou

.ale to asi neplatí len o moderátoroch.
Povedal som podstatu. Amerika si ma získala ľuďmi, ich priateľskou bezprostrednosťou, ich úsmevom, ich schopnosťou okamžite s vami nadviazať priateľský vzťah. Američania sú takí normálni – keď sú zlí, tak sú zlí. A keď sú dobrí, tak sú dobrí. Oni sa nepretvarujú. Neštylizujú sa. A vždy sa vám ospravedlnia! Tým si ma Amerika získala najviac. Ale je tam ešte jedna vec, ktorá ma nesmierne oslovila: precízne vypracovaný úradný systém. Keď máte od úradov niečo dostať do 25. mája, a 23. mája to ešte nemáte, nemusíte sa obávať. 24. mája vám to určite príde. Keď meškáte s nejakou platbou alebo ju zabudnete zaplatiť, príde vám prvá upomienka, potom druhá i tretia, ale tá už s vážnym upozornením, že bude nasledovať postih. A tvrdý. Americká „systémovosť“ je neuveriteľná a ja ju nesmierne obdivujem.

.ako sa vám – milovníkovi systému – žije na Slovensku?
Musím na to odpovedať? (Smiech.)

.nemusíte. Ale zaujímalo by nás to.
No ja som tu, napríklad, dostal s vyúčtovaním hneď aj upomienku na zaplatenie pokuty, lebo vyúčtovanie prišlo týždeň po lehote splatnosti. Takže ako sa vám tu žije?
(Úsmev.) No, poraďte mi nejaké slovo. Je to ťažké.

.vy ste sa vrátili nadobro?
Áno, sme tu s manželkou už tri roky.

.zvykli ste si?
Viete, nám pomáha láska. My sme už starí, ale milujeme sa, ako keby sme mali tridsať. Žijeme pre seba, pre svoju rodinu a priateľov. Nemáme tých priateľov veľa, ale sú medzi nimi aj mladí ľudia, ktorí ma oslovili, prišli za mnou, tak ako vy! Spolupracujeme. A to ma teší.

.prečo ste sa vlastne vrátili?
Keby som povedal, že z ekonomických dôvodov, tak by som neklamal. Ale boli tam dôležitejšie dôvody – rodinné. Vrátili sme sa najmä kvôli rodine. A keďže sa my dvaja starci máme tak strašne radi, tak som v podstate predovšetkým vyhovel manželke. Aj ja tu mám dcéru, vnukov, už som aj prastarý otec, ale vrátil som sa najmä kvôli manželke, ona tu chcela žiť.

.skúste nám povedať, aké je dnešné Slovensko v očiach Američana so slovenským pôvodom.
Budem úprimný. Smutné. Ľudia bez úsmevu. Bohužiaľ, strašne by som vám chcel povedať, že je fantastické. Krajina je krásna. Ja nesmierne milujem napríklad Liptov, tie jeho údolia, milujem Slavkovský štít, nedám naň dopustiť, hoci ho ľudia údajne nemajú radi. Nedám dopustiť na túto krajinu. Milujem Slovensko, ale nemám rád túto vládu. A za tým si stojím, a niet takého väzenia, do ktorého by ma za to uvalili, a niet takého Slotu, ktorý by mi na to povedal „tak si choď, odkiaľ si prišiel!“, ako to už povedal mnohým z nás, ktorí sme sa vrátili.

.čo vám najviac prekáža?
Mne sa zdá, že charakter ľudí a ich základný životný pocit sa zmenil k horšiemu. Že sa demokracia začala vysvetľovať nesprávne. Pociťujem tu veľa hrubosti a nadávania oproti deväťdesiatym rokom, keď som sem na Slovensko začal chodiť. Stratil sa priateľský úsmev.

.prečo je tu viac hrubosti?
Verím v to, že politici tvoria chrbtovú kosť národa. Tá naša je pokrivená. Veľa neduhov pripisujem Robertovi Ficovi. Premiér ktoréhokoľvek štátu na svete nemôže verejne na obrazovke nadávať novinárom do prostitútok, slizkých hadov či idiotov.  On si to nesmie dovoliť voči nikomu. Nečudujem sa, že keď potom človek vojde do krčmy, tak prvé, čo počuje: ty idiot, ty prostitútka, ty slizký had!  Keď ľudia počujú vulgárne hovoriť z obrazovky premiéra, doktora vied, Csc., a ďalších vysokých funkcionárov štátu, tak sú to veľmi silné slová povzbudenia na prejavenie vlastnej  nekultúrnosti takmer pre každého občana.

.v USA ste pôsobili dlhé roky ako novinár. Ako vidíte slovenské média?
(Dlhé ticho.) Novinári sú málo vzdelaní. Aspoň podstatná časť.

.je to kriticky zlé, keď ste tak zmĺkli?
No – keď to potvrdím, tak sa nebudem môcť zajtra ukázať už ani pred vlastným domom. (Úsmev.) No ja si naozaj myslím, že je to....zlé. Ale nemá zmysel takto to teraz tu deklarovať.

.prečo?
Lebo človek by musel povedať práve to, prečo. A to je na dlhú odbornú diskusiu. Ale nemôžem povedať, že sa to nezlepšuje. Mne sa napríklad páči Rádio Slovensko. Tam sa čosi pozitívne stalo. Ale veľký smútok mám zo Slovenskej televízie.

.ako otec-zakladateľ cítite sklamanie?
STV mi strašne leží na srdci a je to veľmi smutné. A viete, v čom je to smutné? Tí, čo sú za to zodpovední, nepochopili, že program Dvojky je bližší tomu, čo by mala verejnoprávna televízia byť, že ten by sa mal cibriť a stať sa vlajkovou loďou Slovenskej televízie. Ja ako divák nepotrebujem mať na Jednotke Markízu alebo Jojku. Na to sú práve tieto komerčné televízie. Prvý program STV z hľadiska filozofie verejnoprávnej televízie je prosto šmejd. A bolí ma to. Veľmi.

.aj v našom časopise ste už napísali, že by vám by nevadilo, keby štátny rozpočet financoval aj komplet celú verejnoprávnu televíziu, ak by mala podobu alternatívnej náročnejšej televízie. To by bolo dobré?
To financovanie nie celkom, ale z veľkej časti, no bez politického vplyvu. Ďalšie financie by mali prichádzať od sponzorov. Žiadal by som aj väčšiu úctu voči divákovi, veď on to platí. Pre mňa je nepochopiteľné, že v televíznej rade sedia zástupcovia politických strán! Verejnoprávna televízia musí byť nezávislá. Tak je to aj v USA. Americká PBS je, mimochodom, z môjho pohľadu tvrdo ľavicová televízia, ale to neznamená to, že je neobjektívna a že nie je nezávislá.

.u nás však často tá hra na objektivitu prináša nudu a prázdnotu.
Súhlasím, v slovenských televíziach sa vyznáva filozofia tvrdej objektivity a tá spôsobuje, že reportéri, ale hlavne moderátori politických relácií, sú sterilní. Ale keď reportujem o ľuďoch, ktorí zahynuli v Iraku, nemôžem pri tom síce plakať, ale nemôžem to hovoriť ani rovnakým tónom ako keď reportujem o detičkách vystupujúcich v Parku kultúry a oddychu. A oni to tu tak robia. Ja sa predsa musím dať ako reportér strhnúť tou story. Musím aj súcitiť. A moderátor? Ukážte mi jedného, ktorý vie provokovať politika jednej i druhej strany, aby pravda vyšla najavo? Filozofia nestrannosti reportéra a moderátora sa už dávno vo svete nenosí. Objektivita áno.

.vy sa asi dosť rozčuľujete, keď pozeráte slovenské správy.
Snažím sa to pochopiť, ale nemôžem ináč, ako vyčítať časti reportérov,  že sú sterilní. Je to môj subjektívny pocit. A viete, kto je najlepší zo slovenských reportérov? Jozef Kubáni z TV JOJ, lebo nie je sterilný, je vždy vnútri príbehu. To je veľká devíza reportéra! Keď ide reportér informovať, povedzme, o návšteve premiéra na kubánskom veľvyslanectve, musí sa správať tak, ako keď ide Kubáni reportovať o chlapcovi, ktorý sa topí v rieke. Skrátka: byť ľudský, prirodzený a – nebojte sa toho slova – aj provokatívny, samozrejme bez komentovania. Tak ako politika nemôže byť sterilná, ani politickí spravodajcovia nemôžu byť sterilní.

.vy volíte v Amerike aj na Slovensku?
Áno.

.ak to nie je tajomstvo, koho ste volili v posledných amerických voľbách?
Na Slovensku sa to tají. Taja to aj intelektuáli, aj ľudia, čo niečo znamenajú. Tak, nech sa páči: volil som McCaina.

.takže ste republikán?
Nie, to neznamená, že som republikán. Som za pestovanie individuálnej slobody a sily človeka, aby bojoval sám so sebou a s ťažkosťami, ktoré sa mu postavia do cesty. Ale ak chcete, filozoficky asi inklinujem k libertariánom. Netajím, že som  proti sociálnemu štátu tak, ako sa vysvetľuje a praktizuje v Európe a na Slovensku. Som za taký sociálny systém, ktorý príde na pomoc človeku, ktorý vlastnými silami a vlastným úsilím urobil všetko pre zabezpečenie seba a svojej rodiny, no napokon– ako sa vraví – padol na hubu a ďalej nevládal. Tam štát musí nastúpiť a pomôcť. Tak je to v Amerike a ja som to zažil na vlastnej koži. Som proti tomu, aby sa sociálne dávky rozdávali ľuďom, ktorých vidíme v zápätí na ceste do krčmy.

.vás teda nezastihla obamománia?
Nie. Len to nie! Obávam sa, že sa to tam pomaly bude podobať Slovensku.

.vy máte teraz asi ťažké časy – ani ako slovenský volič, ani ako americký volič nie ste spokojný s tým, kto vládne.
Ja som bol vždy taká nespokojná, rebelská povaha. Nie som spokojný, hovorím to na rovinu.  Ale v normálnom demokratickom svete nie je  na tom predsa nič zlé, či tu na Slovensku áno?

.nie je na tom nič zlé, ale človek z toho asi nemá radosť.
Človek nemusí byť spokojný s vládnou garnitúrou, ktorá bola zvolená demokratickou väčšinou,  ale musí to rešpektovať a nájsť si svoj spôsob života, aby ho vedel i za týchto okolností žiť na svoju spokojnosť a neškodiť iným. Nepáči sa mi, ako je riadený tento štát a kam smeruje, ale nikoho nenútim môj názor prijať a nikomu tým neškodím. Často sa mi pritrafí, že ma niekde pozvú na návštevu a zrazu sa pri stole začne debatovať o politike. Bratia si začnú nadávať, otec si dá ďalší pohárik a nasrdený odíde. Vtedy mám chuť vstať a odísť tiež.

Ernest Stredňanský sa narodil v roku 1930 v Čadci. Vyštudoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. Začínal ako herec a divadelný režisér. V rokoch 1952 – 1955 bol rozhlasovým režisérom. Stál pri vzniku Slovenskej televízie. Ako jej režisér pôsobil v rokoch 1955 – 1968. V auguste 1968 emigroval. Pôsobil v Nemecku v Slobodnej Európe, potom sa vysťahoval do USA. Za program pre televíziu v kalifornskom meste San José získal v roku 1981 najvyššie televízne ocenenie Emmy Award. Vyše trinásť rokov pôsobil v Hlase Ameriky. Pred tromi rokmi sa vrátil na Slovensko.