Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Woodstock 40

.štefan Hríb .časopis .editorial

Čo bol vlastne Woodstock? Vydarený hudobný festival, megaakcia hippies, protest svedomia proti vojne, naivita, zhubná slávnosť LSD, masový pocit spolupatričnosti, utópia v praxi? Asi najskôr istý postoj k svetu.

Na Woodstock spred 40 rokov sa dá pozerať rôzne.
Jeden pohľad vidí najmä hudbu a veľké ideály. Joan Baez, Jimi Hendrix a neprítomne prítomný Bob Dylan boli zjavením neobyčajnej krásy. Tá hudba je dodnes silná, a nesie v sebe niečo zázračné. To nie je málo. A vlasy, tričká a najmä srdcia státisícov divákov boli dôkazom neobyčajného sna, ktorý tiež cítiť ešte teraz. Bolo to stretnutie generácie, ktorá naozaj snívala. Odmietala nespravodlivú vojnu a neľudský kapitalizmus. Vietnam považovali deti kvetov za strašný hriech Ameriky, trh a zisk za praktizované sebectvo. Tá generácia preferovala lásku, zážitok, nespútanosť a umenie. Boli to mladí ľudia, ktorí už nechceli kopírovať trápne životy rodičov, uzavreté do kariér a pokrytectva, chceli slobodu a vlastnú, autentickejšiu cestu životom. Odmietali Boha, ale súčasne ho všade hľadali, oproti nude kostolov skúšali mystiku, vrhali sa pod povrch. A snívali o bratstve medzi ľuďmi. Z tohto pohľadu bol Woodstock obrovskou manifestáciou túžby po lepšom svete.
Iný pohľad vidí vo Woodstocku popri hudbe najmä naivitu a odmietnutie tradičnej morálky. Tí usmiati ľudia akoby vôbec netušili, že žijú v slobodnej krajine, ktorú chcú rozvrátiť a že jedným z ich vzorov je socializmus, ktorý práve ich milovanú slobodu ničí. Protestovali proti vojne vo Vietname, kde ich krajina bránila sovietskemu komunizmu v postupe, a nechceli vidieť ruské tanky, ktorú už rok okupovali Československo. Smiali sa z neslobodnej generácie svojich otcov a matiek, a nechceli si priznať, že práve generácia ich trápnych rodičov vytvorila podmienky a priestor pre ich slobodný smiech. Tí ľudia navonok odmietali tradičné rodiny, lebo sa im zdali nudné a pokrytecké, a vzývali lásku, lenže v skutočnosti odmietali zodpovednosť, utápali sa v drogách a povrchných vzťahoch, takže im pod rukami vyrastali vnútorne stratené deti. Výsledok generácie lásky – deti bez lásky. Z tohto pohľadu bol Woodstock obrovskou manifestáciou skazenosti a úpadku.
Druhý pohľad je realistickejší, prvý je skôr ilúzia. Ale jedno majú spoločné – koncom šesťdesiatych rokov bolo čosi vo vzduchu, a to čosi bolo také silné, že to spojilo milióny ľudí, ktorí kamsi spoločne vykročili. Bol to mylný krok, ktorého dôsledky boli škaredé, ale bol to krok. Tí mladí ľudia čosi spoločné nielen cítili, oni čosi spoločne aj vykonali. Pokúsili sa zmeniť svoj život, a snívali o lepšom svete. Život si často zmenili k horšiemu, a svetu veľmi nepomohli, ale neboli pasívni.
V tomto, v tomto jedinom je Woodstock výzvou dodnes. Čo je vo vzduchu dnes? Čo spoločne cítime a čo dokážeme spoločne urobiť? Existuje vôbec niečo také? Alebo sme už len ostrovy, milióny ostrovov, oddelené morom nezáujmu?
Yes we can, opakoval pred voľbami Obama, a mnohým Američanom to znelo pekne. Nemalo to obsah, ale stačilo to na úspech. Akoby Amerika stále hľadala čosi, čo presahuje hranice jednotlivca, a Yes we can bola jednou z odpovedí. Bola to šikovná marketingová ozvena Woodstocku.
V roku 1989 bolo na Letnej milión ľudí a v centre Bratislavy sa pravidelne konala stotisícová demonštrácia. Ľudia sa spojili, lebo vo vzduchu bolo aj tu čosi silné. Nie utópia, sloboda. 1989 bol náš Woodstock. Už nie je. Vzduch je zasa neslobodný, a my sme zasa pasívni.
Za utópiami netreba plakať a neradno sa k nim vracať. Woodstock bola utópia, ktorá pod heslom slobody práve slobodu ohrozovala. Ale čosi z toho pahorka pri Bethel Woods dodnes kričí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite