Hoci sa festival začal už vo štvrtok večer, mňa pracovné povinnosti zdržali natoľko, že som sa v areáli objavil rovnako ako po minulé dva ročníky v piatok na poludnie. Tentoraz som nešiel pešo, ale pre boľavú nohu som si zobral z trenčianskej hlavnej stanice taxík. Z taxikára sa vykľul zhovorčivý mládenec, ktorý sa mi zveril, že festival je preňho skvelá príležitosť zarobiť si, lebo čaká prírastok do rodiny. Jediné, čo vraj neznáša, je blato, ktoré niektorí festivaloví pasažieri nechávajú po sebe na podlahe a sedadlách. V piatok to však na zablatené taxíky nevyzeralo − slnko pieklo ako žeravá pec, a preto prvá vec, ktorú som si na festivale zadovážil, bol dámsky slamený klobúk so širokou strechou, keďže čapice pre pánov vôbec nevyzerali ako ochrana pred slnečnou páľavou.
Španielsky mládežnícky súbor Percujove som vlani nevidel, preto som si dal ich vystúpenie ako prvý koncert na najväčšom Bažant pódiu. Zahrali promenádnu zmes operných, filmových i popových melódií − mladší i starší dorastenci, ktorých bolo plné pódium, sa ustavične striedali za nástrojmi a hrali s veľkou vervou. Publikum ich nadšenie ešte zvyšovalo potleskom. Nečakal som však až do konca, lebo ma pochytila známa festivalová triaška. Čo ak zmeškám niekde niečo ešte lepšie? A tak som usilovne krivkal ďalej... Na Tesco stage na druhej strane areálu pán brat Braňo Jobus práve slávnostným otvorením ventilu a prenesením centra vesmíru z Vrbového do Trenčína odštartoval program tejto scény. Kapela Swing Society Orchestra z Bratislavy mala podobnú úlohu ako Percujove − naladiť publikum, a to sa jej podarilo. O kúsok ďalej v drevenej Garnier Aréne začínala debata o Dominikovi Tatarkovi a v susednej ČSOB Aréne zneli tóny Vargových skladieb, ktoré lákali ľudí na besedu Štefana Hríba s Fedorom Gálom. Toto pódium bolo architektonicky veľmi dobre vyriešené. Kovová konštrukcia v tvare hranatého U, pripomínajúca tribúny pri plážovom volejbale, bola obrovským skokom vpred oproti dusnému diskusnému stanu z minulých ročníkov. Aj doskami vyložený priestor na státie pod pódiom bol skvelý, čo sa ukázalo najmä pri tancovaní. Krytú kaviareň na jednej z tribún si návštevníci tiež rýchlo obľúbili, takže jedinou možnou nepríjemnosťou mohlo byť sedenie na rozhorúčených kovových sedadlách. Či to bolo naozaj tak, som sa nestihol presvedčiť, lebo som sa ponáhľal na prvé vystúpenie v O2 Aréne.
Betty Majerníková a skupina Noisecut hrali naozaj suverénne, pričom veľká časť publika si spievala naspamäť pomerne náročné texty. Bolo mi ľúto odísť po troch pesničkách, ale zvedavosť mi nedala. Koľko asi tak príde ľudí na Hex a ako im to pôjde na hlavnom pódiu? Mali fakt plno, no viac ako rutinérsky odohraný koncert ma fascinovali členovia Percujove, ktorý v zákulisí umne ukladali vibrafóny, tympany a ostatné bicie nástroje do malého prívesu za autobusom. A čo takto skúsiť klasiku? Na spoločnom pódiu RádiaFM a Rádia Devín mali o chvíľu začať Denisa Benčová, hráčka na stredovekej lutne a Jana Pastorková, sopranistka. Po ceste som ešte nakukol do Nay tanečného domu, kde sa práve chystal workshop latino tancov a o chvíľu som sa už chladil v útulnom, aj keď poloprázdnom stane. Koncert vysielalo rádio Devín v priamom prenose a mne takisto ako ostatným divákom vŕtalo v hlave, či aj poslucháči pri rádiách počujú to isté čo my − lutnu zmiešanú s nejakou basou či kontrabasom vibrujúcim sem z ktoréhosi susedného pódia.
A tak sa pre mňa začalo krásne pohodové šialenstvo − hoci som vedel, že skončím s otlakmi, krúžil som nedočkavo od pódia k pódiu s oslepeným zrakom a otvorenými ušami. Trochu ma sklamala Ebony Bones!, ktorá síce mala dosť energie i fantastické kostýmy, no piesne boli na jedno kopyto. Ale, ako píše klasik, „tanečníci sa nerozutekali, lebo tanečníci nemajú uši, iba nohy, a pre nohy je dobrá aj kozľacia muzika" (J. C. Hronský: Tri múdre kozliatka). Pre moje nohy bola najlepšou kozľacou muzikou N.O.H.A. − Balkan Hot Step v koncertnej verzii bol ešte neuveriteľnejší ako z platne a speváčka Minerva a MC Chevy liali na divákov nielen vodu z fľaše, ale aj vlny pozitívnej energie. Takmer som preto premeškal strenutie novinárov s Patti Smith v tlačovom stredisku. Namiesto nafúkanej hviezdy tam stála za stolíkom skvelá pani, ktorá mala jasno v hlave a horúco v srdci. Dokázala to aj o niekoľko hodín neskôr na hlavnom pódiu, kde vystriedala vyliečeného Richarda Müllera. Tak dobre vystavanú šou, zároveň profesionálnu i nesmierne uveriteľnú, bez jediného falošného gesta či tónu, som veľmi dávno nevidel. Patti spievala, akoby nemala šesťdesiatdva, ale o štyridsať rokov menej, a kapela sa ponárala naozaj veľmi hlboko. Čím to je, že americká hudba je na rozdiel od európskej taká košatá? Priam do uší bijúce to bolo, keď som porovnával Patti Smith, Airborne Toxic Event či Death Sentence: Panda! na jednej strane a Ebony Bones!, The Ting Tings či Kraak & Smaak na strane druhej. Európske kapely akoby viac stavali na presnosti, demonštrujúc pritom svoju duchaplnosť, zatiaľ čo Američania sa namiesto kostýmčekov, tančekov a vtipných citácií sústreďujú na koreň veci a hľadajú v hudbe predovšetkým to, čo ju presahuje. Alebo to bolo len tohtoročným výberom kapiel? Priam americky slobodná bola totiž aj hudba Nilsa Pettera Molvaera, nórskeho trubkára, ktorý so svojím triom vystúpil krátko po západe slnka a okrem videoprojekcie ho ozvláštnili aj desiatky lampiónov stúpajúcich k nebu. Molvaerova hudba nie je žiadna vata do uší, ten chlap naozaj čosi hľadá a jeho poslucháči to fascinovane robia s ním. Hľadačský bol aj koncert britskej skupiny Tunng, ktorá veľmi neošúchane kríži folk s elektronikou. Ako mi prezradil Tibor Holoda, na ktorého som naďabil v publiku, v Španielsku na ich hudbu tisíce ľudí skáču a tancujú ako na rockových hviezdach, zatiaľ čo trenčianski poslucháči sa s nimi skôr nesmelo zoznamovali. K slobodným hľadačom by som určite zaradil aj MCH Band, vystupujúci v skvelej forme s dídžejom, alebo havajského entertainera Troya von Balthasara, ktorý podľa vlastných slov zloží 180 piesní denne.
Okrem Patti Smith a Molvaera, ktorí nesklamali moje očakávania, som bol z piatkového programu najviac zvedavý na portugalský projekt Buraka Som Sistema. Ich vystúpenie však bolo preložené z deviatej večer na štvrtú ráno a keďže medzičasom som sa vyčerpal ďalšími koncertami (Oi Va Voi − klezmer so speváčkou typu Aretha Franklin či rokenrolové harakiri v podaní indonézskeho Hydrantu), o pol štvrtej som už ležal zničený hudbou v stane. A to som si tohto roku sľuboval, že sa budem na Pohode šetriť!
V sobotu dopoludnia som štartoval motory veľmi pomaly, ale nakoniec ma do správnej nálady nakopol sám Michal Kaščák, ktorý osobne rozdával letáky s programom koncertu ľuďom, čo prichádzali na Orchestre Opery SND a Maďarskej štátnej opery. Klasika bola, tak ako po minulé roky, jedným z najsilnejších zážitkov Pohody, tentoraz obohatená aj o „ekumenický" rozmer, ktorý by žiadny prívrženec akejkoľvek národnej gardy nepochopil. Potom ešte rýchlo skontrolovať Paru a Živé kvety (prispievateľom na webparty Pohody vyšla predpoveď, že tí prví budú mať viac divákov, aj keď budú na menšom pódiu), skočiť do stanu po teplejšie oblečenie a batoh a poďme na ďalšiu špecialitku spoza oceánu − kanadskú skupinu The Burning Hell. Kto mohol tušiť, že to bude posledné vystúpenie, ktoré na tejto Pohode uvidím? Pod čiernou oblohou vládlo hrozivé bezvetrie a popŕchal drobný dáždik. Na pódiu skupinka rozjarených muzikantov, ktorí boli prekvapení a nadšení z toho, že im diváci nepoutekali. Pod pódiom nadšencii, ktorí sa tešili z nezvyčajnej muziky a vtipných textov. Vzájomné vyznanie lásky sa skončilo predčasne, keď sa pri poslednej pesničke symbolicky roztrhla zadná plachta za bubeníkom. Vtedy prišla správa o prerušení festivalu. A potom ďalšie, ešte neuveriteľnejšie chýry...
Cesta z areálu bola komplikovaná, ale chápal som, že to v danej situácii nemôže byť iné. Nakoniec som sa vďaka pomoci priateľov šťastne dostal do jedného z večerných vlakov, ktoré smerovali do Bratislavy. Bol plný ľudí, ktorých spájali pocity smútku, sklamania, ale aj solidarity. Radovravná dievčina z Rače, ktorá vraj už osem rokov žije v San Franciscu, dala kolovať fľašu ohnivej vody, aby sa zmoknutí spolucestujúci zahriali. Od nej sme sa okrem iného dozvedeli, že ani v Amerike nezažila taký user friendly festival, na ktorom by organizátori rozdávali vodu, či dokonca stavali pre návštevníkov sprchy. Všimol som si aj ďalšiu zvláštnu vec − na tejto Pohode si diváci nielenže fotografovali obľúbené kapely, ale aj hudobníci si fotili na pamiatku svoje obľúbené publikum. Asi najlepšie vysvedčenie však Pohode vystavili deti − za poldruha dňa som videl len samých usmiatych a spokojných človiečikov (okrem jedného, ktorý bol práve proti svojej vôli prebaľovaný). Patti Smith na tlačovke pri odpovedi na otázku, čo ju v tvorbe inšpiruje, odpovedala, že to nemusí byť nevyhnutne umenie: „Mám rada ľudí, ktorí majú odvahu niečo robiť. Môže to byť napríklad aj dieťa, ktoré sa práve učí bicyklovať a keď spadne, pustí sa do plaču. Potom však vstane, utrie si slzy a skúša to znova". Čo ty na to, Michal?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.