Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Som zaťažený na genocídy

.tomáš Gális .jozef Majchrák .časopis .rozhovor

Čechom vytýka vyhnanie sudetských Nemcov, o Slovákoch hovorí, že sa holokaustom Židov poškvrnili na desaťročia. Jeden z mála slovenských signatárov Charty 77. Historik Ján Mlynárik.

.kedy ste naposledy poskytli rozhovor nejakému slovenskému médiu?
Myslím, že v januári ma navštívila bratislavská televízia, ktorá nakrúcala dokument o Jožovi Jablonickom. Tak sme boli v kaviarni Slávia a na Žofíne. 
.a z českých médií?
Okolo roku 2000 sa so mnou rozprával Karel Hvížďala. Bolo to o vyhnaní Nemcov. To je otázka, ktorá veľmi trápi českých politikov a publicistov, že ja ako Slovák sa do týchto vecí miešam. Hovorím im, že som zaťažený na genocídy. Čechom vytýkam vyhnanie sudetských Nemcov, Slovákom holokaust a arizáciu. 
.cítia Česi ešte aj dnes vyhnanie Nemcov ako problém?
Je to veľký problém. Do tých vyľudnených oblastí išiel z vnútrozemia „póvl“, často to boli zločinci. Aj na Slovensko poslali verbovačov, ktorí dostali za každého Cigána, ktorý prišiel do severočeského pohraničia, tisíc korún. Vtedy boli cigáni, Rómovia, ešte v Česku vítaní, ale postupne sa začali nabaľovať problémy. No, a teraz je z toho veľký problém. Česká spoločnosť nenašla k Rómom dobrý vzťah. Vo všetkých prieskumoch vychádzajú ako najmenej sympatický národ. Veď si spomeňte na ten Litvínov, a to popálené dievčatko – to sú normálne teroristické útoky. 
.udržiavate kontakt s nejakými slovenskými historikmi?
Bohužiaľ, navštevuje ma len Jožo Jablonický, tak tri-štyrikrát do roka. Ale nosí mi nejaké práce slovenských historikov. Najmä publikácie z Ústavu pamäti národa. 
.keď ste mali šesť rokov, začala sa druhá svetová vojna. Ako ste to prežívali?
Dieťa to prežíva ako zlatý vek. Ale zažíval som aj hrôzy bombardovania. Väčšinou som bol počas bombardovania na Ozdíne, kde som mal krstnú mamu, ale jedno som zažil aj v Zelenom, kde sme bývali. 
.vo svojej knihe Dejiny Židov na Slovensku spomínate, že v Zelenom žila jedna židovská rodina. 
Bola to jediná židovská rodina. Mali štyri deti. Lila, moja rovesníčka, raz prišla so žltou hviezdou, a potom nesmela chodiť do školy. Na začiatku leta 1942 som ich videl, ako piati idú na železničnú stanicu. Najstarší syn Šaňo bol už v armáde a ako jediný prežil holokaust. Čatloš týchto židovských chlapcov zachránil tým, že ich zaradil do pracovných táborov. Nerozumel som tomu, oni boli súčasťou dediny a ľudia ich mali radi. 
.slovensko sa s tým už vyrovnalo?
Slovenský národ sa na desaťročia, storočia poškvrnil. Holokaust, samozrejme, najviac poškodil Židov, ale slovenský národ ublížil aj sám sebe. Konfesionálny antisemitizmus tu bol dlho prítomný. Od stredoveku, najmä v katolíckych krajinách, Židov vinili za smrť Krista. Ale zrazu dostal tento národ aj možnosť arizácie, rozkradnutia židovského majetku. Ten antisemitizmus tak prešiel cez arizovaný majetok do slovenskej krvi, a tým si ten národ veľmi ublížil. Toto isté sa stalo aj Čechom. 
.ako to myslíte?
Ja im hovorím, že problém s Nemeckom síce trval od stredoveku, ale tie dva národy sa navzájom ovplyvňovali a obohacovali. Nemci tu žili stáročia a naraz si ten bláznivý Beneš zmyslel vyhnať ich. Majetok tri a pol milióna ľudí zostal siedmim miliónom Čechov. Český národ sa pri tom naučil kradnúť a ja som im to pripomenul. V roku 1963 som si kúpil v Bedřichove, Friedrichswald, stajňu. Urobil som si z nej rekreačný domček a býval som tam prakticky šesť mesiacov v roku. Videl som, ako to tam všetko pustne. Okrem rekreantov tam boli aj osídlenci, ktorí „vybydleli“ jednu chalupu a prešli do druhej, a tak ďalej. Úcta k majetku nebola žiadna. Keď niekto dostane majetok bez toho, aby pohol rukou, neváži si ľudskú prácu, neváži si nič. 
.v päťdesiatych rokoch ste študovali v Prahe. Ako sa vtedy študovalo?
Do Prahy som prišiel v päťdesiatom druhom. Mal som pošramotenú minulosť, pretože môj starší brat sa v štyridsiatom deviatom, po smrti otca, pokúsil ujsť do Francúzska. Samozrejme, že ho zavreli, Jáchymov a tak ďalej. Ale ja som bol veľký zväzák, ja som ten socializmus žral. Bol som na všetkých Tratiach mládeže, bol som školský referent ČSM. Ale koncom septimy som vystúpil veľmi kriticky voči okresným funkcionárom ČSM v Lučenci, že rozkrádajú, že sa kurvia. 
.mali ste z toho problémy?
Marxizmus ma veľmi zaujímal, tak som sa prihlásil na Vysokú školu hospodárskych a politických vied do Prahy. Bol som prijatý, ale z Lučenca prišli posudky, kde písali výmysly, akože otec bol v Hlinkovej garde, a tak. Do tretieho ročníka som s tým mal problémy. 
.verili ste v socializmus aj potom? 
Už to bolo vo mne nahlodané. Ten prvý zlom bol už pred maturitou. No a potom, v päťdesiatych rokoch, sa to nalomilo ešte viac.
.čo sa učilo na Vysokej škole hospodárskych a politických vied?
Tá práve končila. Od druhého ročníka som bol na Filozofickej fakulte UK, kde som študoval históriu.
.študovali ste s historikom Ľubomírom Liptákom?
On bol tuším o dva roky starší a Jablonický študoval v druhom ročníku. O rok po mne prišiel „akademicenko“ Viliam Plevza. História tam mala dobrú úroveň. Nás ešte učili učitelia zo starej školy, Pekařovi žiaci. Oni síce neprednášali hlavné veci, ale existovali tam. Za normalizácie to už nebolo možné. Ale, samozrejme, prichádzali k nám aj ruskí docenti z Ufy. 
.kedy sa to vo vás zlomilo? Kedy ste prešli na druhú stranu?
Robil som dejiny robotníckeho hnutia, štrajky, demonštrácie, dejiny KSČ. Potom ma podozrievali, že to robím z konjunkturalistických dôvodov, ale mne to robotnícke prostredie bolo blízke. Ja som ako sedem-, osemročný chlapec chodil robiť do škridliarne. Navyše, otec nemal učňa, tak som mu pomáhal vo vyhni. Mal som plebejský pôvod a venoval som sa robotníckemu hnutiu. Tak som začal študovať dejiny KSČ. 
.čo ste zistili?
Svoju prvú knihu o polomskej vzbure, čo bola aj diplomová práca, som publikoval v roku 1956. Keď som študoval tie materiály, postupne som zisťoval, ako komunisti vlastne rozkladali robotnícke hnutie. Ako Kominterna, najmä od roku 1925, diktovala, čo majú robiť. Namiesto toho, aby bojovali za sociálne požiadavky, vnášali do boja politiku. Nie že budeme štrajkovať za vyššie mzdy, ale budeme štrajkovať na obranu Sovietskeho zväzu, budeme štrajkovať za mier, budeme rozkladať armádu. Hlavnou úlohou komunistov od roku 1928 bolo bojovať proti sociálnej demokracii, proti, ako to nazývali, sociálfašizmu. 
.publikovali ste to?
Malo to vyjsť v Historickom časopise, ale v redakčnej rade môj text riaditeľ Ústavu dejín KSČ a predtým politický šéf ŠtB Jindřich Veselý zastavil. Vyhlásil, že ak bude ten článok publikovaný, vystúpi z redakčnej rady, čo mohlo znamenať, že časopis skončí. Potom som to znovu spracoval a vyšlo to v roku 1964. Ale čo sa nestalo: Antonín Novotný mal prejav, kde hovoril o tom, ako som ešte veľmi mladý, aby som to mohol posudzovať. Karel Kaplan to vtedy na škole uhral tak, že ma nevyhodili. Ale musel som ísť na ročnú prax na OV KSČ Praha 5, kde som robil čosi ako poslíčka. V roku 1968 sa stala ešte jedna vec. V novinách bola polemika o V. zjazde strany v roku 1929. Bol som vtedy na chalupe v Bedřichove, kde som len perom napísal článok Kdo má tedy pravdu. To bolo tak týždeň pred inváziou. Sovietska Pravda 22. augusta zverejnila článok, kde sa vysvetľovalo, prečo prišli do Československa. Písalo sa tam, že nejaký Mlynírek potupil Klementa Gottwalda a potupil socializmus. V tom článku boli len tri mená: Čestmír Císař, ktorý kritizoval Marxa, druhý bol Dubček a tretí som bol ja. 
.vy ste boli členom strany? 
Áno. Vstúpil som v roku 1951 v Rovňanoch. Bolo to z presvedčenia. Ako evanjelik s plebejským pôvodom som mal blízko k myšlienkam sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Mal som pocit, že komunizmus tieto myšlienky stelesňuje. Až rokmi som prišiel na to, že ide o geniálny podvod.  
.ako bolo členstvo v strane zlučiteľné s kresťanským presvedčením?
Vtedy som veril, že je. Zakladateľ komunistického hnutia na Slovensku Július Verčík, ktorý neskôr zo strany vystúpil, mi raz povedal: slovenskí komunisti vyznávali, že prvým komunistom bol Kristus, druhým Jan Hus a tretím Marx. Keď sa na Horehroní po roku 1945 postavil veľký závod, tak sa najskôr išlo na omšu, až potom na komunistickú manifestáciu. Mnohí komunisti boli zároveň aj katolíci. Počas 50. rokov sa to začalo postupne lámať a strana sa ateizovala. 
.líšili sa nejako českí a slovenskí komunisti? 
V Šmeralovom období nie. Spoločne stáli na pôde Československej republiky, ktorú považovali za svoj štát. Hovorili síce o tom, že ho treba zmeniť, reformovať, ale nechceli ho rozbúrať. Na rozdiel od chlapcov, ktorí nastúpili s Klementom Gottwaldom a presadzovali podriadenie sa zásadám Komunistickej internacionály. 
.vy ste potom z komunistickej strany vystúpili? 
Napísal som Husákovi, že invázia v auguste 1968 bol medzinárodný zločin. Uznáte, že potom už nebolo treba zo strany vystupovať. Išlo to samo.  
.aká bola komunistická strana po roku 1968? 
Výrazne iná. Všetci slušnejší členovia z nej odišli, alebo boli vyhodení. Kto tam zostal za Husáka, tak jasne vedel, že slúži okupantom. Bohužiaľ, slúžili aj mnohí oficiálni slovenskí historici. Nielen Viliam Plevza, ale napríklad aj Ivan Kamenec či Katarína Závadská.  
.kedy ste sa zoznámili s Dominikom Tatarkom?
Koncom apríla 1969 v Plzni na nejakej závodnej rade. V tej Plzni dostal Dominik otázku: Čo nám poviete o novom mužovi? Tým mysleli Husáka, ktorý sa dostal na čelo KSČ. Tatarka stál mlčky pri pulte. Minútu, dve nič nehovoril, a potom povedal jedinú vetu: Gustáv Husák má moc. Tým povedal všetko. 
.vy ste spolu aj podpísali Chartu 77.
Hej, to bolo ešte v piatok pred striebornou nedeľou v roku 1976. Kúril som vtedy v Slávii. Volal mi Václav Havel, či by nemohol prísť. Prišiel asi o ôsmej, dal mi taký papier, aby som si ho prečítal. Prečítal som a povedal som mu, že sa mi to nepáči, pretože po tom, ako po nás šliapali, je toto len zdvorilý apel na vládu, aby dodržovala zákony, ktoré prijala. Musíme to formulovať razantnejšie. Havel povedal, že mám pravdu, ale keby to tak napísal, nikto by to nepodpísal. Tak som to podpísal a naraz tam prišiel Dominik Tatarka. Išiel som priložiť do kotla, a keď som sa vrátil, už to podpisoval. Takže my dvaja Slováci sme boli prví signatári, ktorí sme podpísali Havlovi Chartu. 
.chartu v Čechách podpísalo päť Slovákov, viac ako na Slovensku. Čím si ty vysvetľujete?
Charta bola predovšetkým česká záležitosť. Normalizácia veľmi vzdialila Čechov od Slovákov, pretože sovietsky okupant zhodil zo stola všetky demokratické reformy Pražskej jari, nechal akurát federalizáciu. Ale to bola federalizácia sovietskeho typu. Federalizácia je demokratický prvok, ktorý sa môže uskutočniť len v demokratickom systéme. Nemôže sa uskutočniť v totalitnom systéme, kde moc má jedno centrum, jedna strana, jeden riadiaci orgán. Husák musel federáciu okresať a doviesť ju do stavu, kde sa slovenské národné túžby nemohli realizovať. Ale toto Husák kompenzoval materiálnymi dávkami, Slovákov si vlastne kúpil. Navyše Charta bola intelektuálna záležitosť. V Čechách čistkám podľahli všetci, ktorí neodpovedali na základnú otázku, čo si myslia o vstupe vojsk, správne. Museli preč – doslova k lopate. Ja som robil kulisáka v Národnom divadle a kuriča v Slávii. 
.na Slovensku to bolo inak?
Moji kolegovia Jablonický či Lipták mohli prejsť aspoň do nejakého pamiatkového ústavu, kde mohli aspoň čiastočne uplatniť svoju kvalifikáciu. Anka Štvrtecká robila v archíve, filozof Kusý robil dokumentaristu. Keďže slovenskí intelektuáli boli aspoň trochu zabezpečení, nevzbudzovalo to v nich odpor proti normalizácii. 
.ako to bolo so samotnými slovenskými historikmi? 
Okrem Jablonického a Liptáka ten teror nepostihol nikoho. Ale aj Lipták mal časom perspektívu a „akademicenko“ Plevza ho pozval na spoluprácu na Encyklopédii SNP.
.ale nemohol publikovať.
Nemohol, ale otvárali sa mu dvere. 
.vy ste vtedy žili v Prahe. Udržiavali ste kontakt aj so slovenskými disidentmi? 
Písal som si s Milanom Šimečkom starším. Kedysi v 50. rokoch sme spolu prednášali na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po ňom som poslal aj list šéfredaktorovi Kultúrneho života Pavlovi Števčekovi, keď, prepytujem, pustil do gatí. 
.s katolíckymi disidentmi ste neboli v kontakte?
Nie. Až neskôr po revolúcii som sa vo Federálnom zhromaždení zoznámil s Jánom Langošom. Z tých časov si pamätám aj  veľkých slovenských národniarov Slotu s Móricom.
.ako si na nich spomínate? 
So Slotom som bol v jednom výbore. Mám asi vyvinutý nejaký šiesty zmysel, keďže som s tým človekom za dva roky neprehovoril ani slovo. S Móricom som však diskutoval. Chválil sa, ako niekedy viedol zeleninový stánok a že synom chce tiež zabezpečiť podobné stánky. Neskôr som sa dozvedel, že neostalo len pri stánkoch. Podľa abecedy vedľa mňa sedel Mečiar.
.s ním ste prehovorili aspoň slovo? 
Mal som s ním len jednu diskusiu. On vtedy presadzoval za centrum novohradského regiónu Rimavskú Sobotu. Vysvetľoval som mu, že prirodzeným kultúrnym centrom Novohradu bol vždy Lučenec a Rimavská Sobota je centrom Gemeru. Hneď na mňa spustil tým svojím rýchlym spôsobom reči. Tak som mávol rukou a povedal som si, že s blbcom sa baviť nebudem. Tým sa naše diskusie skončili. 
.prekvapili vás ako historika, že hneď na začiatku 90. rokov sa ozvali na Slovensku hlasy volajúce po samostatnosti?
Nie. Vedel som, že tá federalizácia sovietskeho typu môže Čechov a Slovákov odcudziť a spôsobiť rozpad štátu. Keď Slovensko prijalo svoju ústavu, Havel sa zľakol, rezignoval a otvoril tomu procesu dvere. To nemal robiť. Samozrejme, Klaus bol praktický politik a nechcelo sa mu donekonečna diskutovať o Pitthartových „dvojdomkoch“ či  Čarnogurského slovenskej hviezdičke a stoličke. Následne aj Mečiar zistil, že nacionalizmus je dobrý výťah k moci.    
.vy ste vraj ako poslanec dali návrh, aby sa Podkarpatská Rus pripojila opäť k Československu. Je to pravda? 
Nepredložil som to ako návrh v parlamente, ale hovoril som o tom v televízii v relácii Co týden dal. Argumentoval som tým, že Beneš predal toto územie Stalinovi za podporu pri vyhnaní sudetských a karpatských Nemcov. Otvorene som povedal, že je to ukradnuté územie a Beneš sa dopustil vlastizrady. Narušil územnú integritu republiku. Československá exilová vláda predsa stavala na tom, že platí právna kontinuita s predvojnovou republikou. 
.aké ste mali reakcie na tento návrh? 
Celkom sympatické. Nikto ma neobvinil zo žiadneho revizionizmu, len mi vyčítali, že som volil voči Benešovi tvrdé slová.
.vráťme sa ešte k vašej emigrácii do Nemecka. Vás prinútili emigrovať?
Najskôr emigroval môj syn. Mal ísť na vojenskú službu, ale keďže bol po mne spurná povaha, asi by to neprežil. Chcel som ísť aj s dcérou za ním, ale zavreli ma. Keď som vyšiel z väzenia, tak mi povedali, že mám dve možnosti. Buď vypadnúť do zahraničia, alebo sa vrátiť naspäť do basy. Tak som šiel. Aj kvôli deťom, pretože tie nechceli prijať ani na strednú školu. 
.ako sa vám žilo s pocitom, že sa možno už nebudete môcť vrátiť?
Bolo mi smutno, ale bral som to tak, že zaisťujem záchranu a  budúcnosť svojich detí. Keby som bol sám, tak by som tu nejako prežil. Mne však skutočne hrozilo, že do väzenia pôjdem nadlho. 
.ste editorom diel Dominika Tatarku. Ako ste sa ním stali? 
V októbri 1978 za mnou Tatarka prišiel a nadiktoval mi splnomocnenie, že ma poveruje editorstvom svojho diela. Potom mi nadiktoval aj druhé poverenie, že vzhľadom na úctu k českej kultúre si želá, aby jeho pozostalosť bola uložená v archíve Národného múzea v Prahe. Už v decembri 1976 priniesol Tatarka do Prahy asi osemsto strán rukopisov. Boli to rôzne poznámky, záznamy snov či neodoslaná korešpondencia. Vtedy takmer nemal z čoho žiť, tak som mu navrhol, nech to predá archívu Národného múzea. Riaditeľ nám povedal, že to musíme najskôr predať do nejakého antikvariátu a on to potom od nich odkúpi. Tak sa aj stalo. Tatarka za to dostal 25-tisíc korún, čo bola v tom čase obrovská suma. 
.čo s nimi urobil? 
Povedal mi, zober päťtisíc a daj ich na vkladnú knižku. Keď som sa opýtal prečo, tak odpovedal, že keď umrie, bude potrebovať kovovú rakvu a chce byť pochovaný v Drienovom pri matke. Tak som peniaze uložil a na knižku som dal heslo Drienové. Potom niekedy v osemdesiatych rokoch chcel z tejto knižky peniaze vybrať, ale zabudol heslo. Volal mi, že mu ho mám poslať. Nechcel som mu heslo hovoriť do telefónu ani posielať telegramom. Tak som mu napísal – tam, kde je pochovaná tvoja najväčšia láska. Čím som myslel matku. Nepochopil to a v banke ako heslo uviedol celú túto vetu. Tak mu vysvetlili, že také dlhé to heslo určite nemôže byť a poslali ho domov. Potom som mu skutočné heslo prostredníctvom niekoho poslal. 
.tatarka však nie je pochovaný v Drienovom.
Rodina toto jeho prianie nerešpektovala, tak ako nerešpektovala ani jeho edičné poverenie. Vydávajú jeho knižky bez toho, že by brali ohľad na to, že ma poveril editorstvom svojich diel. Z tých osemsto strán, ktoré sme predali Národnému múzeu, som si urobil podrobný záznam a neskôr z toho v zahraničí vyšla trilógia Písačky. Keď som sa nedávno dozvedel, že na Slovensku sa opäť chystá vydanie Tatarkových diel, napísal som jeho synovi, aby rešpektoval vôľu svojho otca, teda moje editorské práva. Musím povedať, že ma mrzí, ako sa rodina správa k jeho dedičstvu. Niekedy mám pocit, že najväčšími cenzormi Tatarkových diel neboli normalizátori, ale jeho príbuzní. 
.cenzormi?
Keď jeho syn vydával Písačky v slovenčine, tak do nich zasahoval. Tatarka tam mal napríklad pasáž, že žena mu odcudzila syna tým, že ho rozmaznávala. Jeho syn to vyškrtal. 
.na Slovensku sa pred časom diskutovalo o zákone o zásluhách Andreja Hlinku. Neskôr aj o podobnom zákone o Dubčekovi. Sledovali ste túto diskusiu?
Samozrejme. Je to také napodobňovanie českých vzorov. Podobné zákony sú aj Masarykovi či Benešovi. Pokiaľ ide o Hlinku, bol to hrdina z Černovej  a možno jediný Čechoslovák v Slovenskej ľudovej strane. Výrazne sa zaslúžil o vznik Československa. Mal niekoľko prednáškových turné po Čechách a Česi ho považovali za čechofila. Zaujímavé napríklad je, že do smrti mal českého šoféra. 
.mnohí mu vyčítajú antisemitizmus. 
Nezmysel. Je pravda, že pod jeho menom sa diala likvidácia Židov. S tým už však on nemal nič spoločné. 
.je v poriadku, keď parlament prijíma takéto zákony a určuje zásluhy? 
Nie je  to šťastné. Ľudí, ktorí si to skutočne zaslúžia, národ sám vynesie na piedestál. To je prípad Milana Rastislava Štefánika. Považujem za tragikomické, že si Česi odhlasovali zákon o Benešových zásluhách. Podľa mňa to bol zločinec, ktorý patril pred súd. Vyprovokoval genocídu, počas ktorej boli vyhnané milióny sudetských Nemcov, väčšinou nevinných, a tisíce ľudí pritom bolo zavraždených. 
.píšete o holokauste a vyhnaní Nemcov. Prečo?
Neviem, čím to je. Sám som z toho nešťastný. Ja, ktorý milujem Mozarta, Beethovena, Haydna, sa furt hrabem v bahne genocíd a vyvražďovania. Ale taký je asi údel historika.  
.sledujete politiku na Slovensku?
Ale áno. Čítam články Milana Šimečku v Respekte a Luboša Palatu v Lidových novinách. Čiže viem napríklad aj o tom ako súdruženko Slota lieta na stíhačke a jazdí na milionárskych autách. 
.máte ešte slovenské občianstvo? 
Nie, už iba české. Možno práve preto som ako Tatarkov editor nedostal jeho cenu. (Smiech.) Tá je vraj iba pre slovenských občanov. 
.koho volíte v Česku?
V eurovoľbách som volil Jiřinu Šiklovú, ktorá kandidovala za Zelených. Teraz v parlamentných voľbách dám hlas kniežaťu Schwarzenbergovi. Poznám ho, je to ušľachtilý a vzdelaný človek.  Napísal som mu aj list, aby sa Šiklovú pokúsil získať do jeho strany TOP 09, ale ona sa opäť rozhodla kandidovať za Zelených. Povedal som mu aj to, že môžu aj mňa dať na nevoliteľné miesto, aby som im robil krovie. (Smiech.)  Ján Mlynárik
Narodil sa v roku 1933 vo Fiľakove. Históriu vyštudoval v Prahe. Učil na VŠMÚ v Bratislave a AMU v Prahe. Neskôr sa musel živiť ako kulisák a kurič. Podpísal Chartu 77. V rokoch 1981 -1982 bol uväznený, v roku 1983 emigroval do Nemecka. Po novembri 1989 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN.  Pôsobil ako profesor histórie na Karlovej univerzite a napísal viacero kníh. Napríklad Dejiny Židov na Slovensku, či Osud Banderovcov a tragédia gréckokatolíckej cirkvi. Žije v Prahe.
 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite