Isté izraelské noviny ju zverejnili v roku 2000, spoločne so škandalóznym názorom vrchného sefardského rabína a duchovného vodcu židovskej ultraortodoxnej strany Šás Yosefa Ovadiu. Ten je známy svojimi provokatívnymi výrokmi. „Holokaust bol trestom pre európskych židov za to, že neboli dosť pobožní,“ vyhlásil Ovadia. „Samozrejme, ostro som to namietala. Holokaust nie je boží trest,“ hovorí pani Katz. Má problémy s vysokým tlakom, a tak na rozhovor, ktorý si veľmi cením, prišli z rôznych miest Izraela aj jej dve dcéry a vnučka.
Aj ju zobrali v roku 1944 ze Serede do Osvienčimu-Birkenau. Spoločne s rodičmi, bratom a setrou. Troch starších bratov deportovali o dva roky skôr do Lublinu Majdanek. Ešte v roku 1943 odtiaľ písali: pracujeme, máme dosť jedla, sme v teple. Potom sa už neozvali. „Tam bola norma zomrieť, nie prežiť,“ hovorí pani Katz a pokračuje: „Pamätám si po príchode na ženu, volala sa Bileková. Spoznala nás a kričala: dvojičky, dvojičky! Upozorňovala nás, aby sme prežili, lebo bol tam blok, kde dávali na pokusy Mengelemu a nie do plynu.“ Jej mladší brat bol slabý, neprežil. Podobne ako jej otec. Strýko prežil vojnu v bunkri. Po čase sa vrátila aj jej mama a sestra. V roku 1949 sa vysťahovali do Izraela. Bracha sa dostala do anglického kempu, neskôr do arabskej dediny Safaria. Spočiatku nemali vodu ani elektrinu. A nemali ani peniaze na to, aby si vyzdvihli svoju batožinu, ktorá prišla loďou z Európy. Neskôr sa Bracha vydala, manžel pracoval v kibuci. Predtým mal žold v armáde sedemnásť libier mesačne. Ťažko bolo, ale nepoddávali sa.
Pani Katz bola na Slovensku asi šesťkrát. Nemá tu už nikoho, ulicu kde bývali zbúrali. Navštevuje iba ortodoxný cintorín, tam má blízkych. „Čo mám povedať? Prežili sme, máme rodinu a chceme ukázať, že žijeme. Občas sa pýtam, čo nám to tí naši Slováci urobili. Oni neboli lepší ako Nemci. Vyháňali nás slovenskí vojaci a Waffen SS. Gardista a esesák, spoločne,“ dodáva pani Katz.
Aj ju zobrali v roku 1944 ze Serede do Osvienčimu-Birkenau. Spoločne s rodičmi, bratom a setrou. Troch starších bratov deportovali o dva roky skôr do Lublinu Majdanek. Ešte v roku 1943 odtiaľ písali: pracujeme, máme dosť jedla, sme v teple. Potom sa už neozvali. „Tam bola norma zomrieť, nie prežiť,“ hovorí pani Katz a pokračuje: „Pamätám si po príchode na ženu, volala sa Bileková. Spoznala nás a kričala: dvojičky, dvojičky! Upozorňovala nás, aby sme prežili, lebo bol tam blok, kde dávali na pokusy Mengelemu a nie do plynu.“ Jej mladší brat bol slabý, neprežil. Podobne ako jej otec. Strýko prežil vojnu v bunkri. Po čase sa vrátila aj jej mama a sestra. V roku 1949 sa vysťahovali do Izraela. Bracha sa dostala do anglického kempu, neskôr do arabskej dediny Safaria. Spočiatku nemali vodu ani elektrinu. A nemali ani peniaze na to, aby si vyzdvihli svoju batožinu, ktorá prišla loďou z Európy. Neskôr sa Bracha vydala, manžel pracoval v kibuci. Predtým mal žold v armáde sedemnásť libier mesačne. Ťažko bolo, ale nepoddávali sa.
Pani Katz bola na Slovensku asi šesťkrát. Nemá tu už nikoho, ulicu kde bývali zbúrali. Navštevuje iba ortodoxný cintorín, tam má blízkych. „Čo mám povedať? Prežili sme, máme rodinu a chceme ukázať, že žijeme. Občas sa pýtam, čo nám to tí naši Slováci urobili. Oni neboli lepší ako Nemci. Vyháňali nás slovenskí vojaci a Waffen SS. Gardista a esesák, spoločne,“ dodáva pani Katz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.