Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Päťstoročný otec novoveku

.časopis .náboženstvo

Ján Kalvín sa narodil 10. júla v roku 1509 a vyrástol z neho náboženský mysliteľ a duchovný vodca, ktorý významne prispel k formovaniu moderného sveta. A predsa ani po polstoročí nie je jeho osobnosť jednoznačne vyjasnená.

Jána Kalvína si často predstavujeme, teda ak si ho vôbec predstavujeme, ako nezmieriteľného suchára, ktorý spútal občanov švajčiarskej Ženevy prudérnou morálkou a z rukáva sypal prísne teologické doktríny o skazenej podstate človeka či o nemilosrdnom Bohu, ktorý vopred predurčuje smerovanie ľudí do neba či do pekla.
.dedič renesancie?
„Keď hovoríme o dejinách, Kalvína nespomíname,“ hovorí uznávaná americká spisovateľka Marilynne Robinsonová, „a ak áno, vystupuje ako protivnejší bratranec Adama Smitha.“ V skutočnosti bol Kalvín, ako vysvetľuje Marilynne Robinsonová aj mnohí historici, produktom renesančného humanizmu, znalcom gréckej a rímskej antiky, ktorý každý rok opakovane čítal Cicera, šikovne štylizoval v latinčine aj francúzštine, bol to vzdelaný človek, ktorý sa donekonečna nevenoval zatrateniu, ale skôr sa radoval zo zvrchovaného, no nie vzdialeného Boha, ktorého sláva sa prejavuje v dobrote sveta a potenciáli ľudstva.
Bruce Gordon v životopise, nazvanom prosto Kalvín, ktorý v týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Yale University Press, píše, že Kalvín „transformoval erazmovský a reformačný odkaz o vnútornej spiritualite a púti k spaseniu do vízie cirkevného života, ktorý sa dá žiť vo víre sveta raného novoveku“.
Kalvínov odkaz už hľadali a nachádzali všade – od moderného manželstva a modernej vedy až k modernej liberálnej vláde a, samozrejme, modernému kapitalizmu. V mnohých ohľadoch je Kalvín zdrojom moderného chápania ľudského ja.
Ale hranice medzi jeho myšlienkami a konaním a týmto neskorším vývojom nie sú vždy priame. Hnutia, ktoré inšpiroval, sa niekedy zvrtli tak, akoby to asi nebol očakával a možno by proti tomu bol aj protestoval.
Ostro vystupoval proti úradom, keď bol presvedčený, že porušujú právo cirkvi riadiť vlastné záležitosti, ale zároveň ctil zákony a určite by bol odmietol presvedčenie neskorších kalvinistov, že môžu so zbraňou v ruke vystúpiť proti utláčaniu vládcov. A predsa aj títo nasledovníci kráčajú po ceste, ktorú začal on.
Rovnako nejednoznačné je miesto Kalvína v dejinách ekonómie. Slávne dielo Maxa Webera z roku 1905 Protestantská etika a duch kapitalizmu už bolo toľkokrát spochybnené, až je zázrakom, že jeho téza ako-tak prežila. Weber možno správne nepoňal historické detaily či psychologický dynamizmus, ale keď načrtol náboženské a najmä kalvinistické korene kalkulujúcej racionality, vytrvalého úsilia a naskrze svetskej askézy, ktoré poháňali raný kapitalizmus, prišiel na niečo dôležité.
.vieme o ňom málo
Profesor Gordon, ktorý na Yale Divinity School vyučuje dejiny reformácie, presne vie, aké zložité je vystopovať moderné skutočnosti až k ich koreňom zo 16. storočia. Svoju knihu napísal, aby vrátil Kalvína späť do kontextu toho celkom odlišného sveta, sveta presiaknutého náboženstvom a poháňaného duchovnom.
Dostal teda otázku, či je prehnané nachádzať silné stopy Kalvínovho diela a uvažovania napríklad v americkej ústave či v Deklarácii nezávislosti. „Vôbec nie,“ povedal. Ale sám človek, ktorý je za týmito ideálmi a činmi, zostáva stále neuchopiteľný a neraz kontroverzný.
O zásadných okamihoch Kalvínovho života sa vie veľmi málo. Dospieval vo Francúzsku, kde sa rímsky katolicizmus otriasal pod nápormi náboženskej reformy Erazma a Luthera, nevieme však skoro nič o tom, ako sa vtedy vyvíjalo jeho presvedčenie alebo aký zlom ho odviedol od štúdií práva k teológii a z rodnej krajiny do exilu vo Švajčiarsku.
Prišiel tam v roku 1534 – a v tom istom roku začal písať svoje dielo Sústava kresťanského náboženstva, ktoré opakovane prepisoval, až sa z neho o štvrťstoročie neskôr stala päťkrát dlhšia kniha.
Jej prvé vydanie označuje profesor Gordon za prekvapenie: „Len pomocou dejinných okolností sotva vysvetlíme, ako mohlo toto prekrásne vyjadrenie a vysvetľovanie Božej láskyplnej moci vzísť od dvadsaťpäťročného vyhnanca, ktorý nikdy formálne neštudoval teológiu.“
.rozhodca a učiteľ
Ešte menej sa vie o Kalvínovom manželskom a rodinnom živote. Viac sa vďaka zachovanej korešpondencii dozvedáme o jeho priateľstvách s inými náboženskými vodcami, ale práve tu sa objavujú protirečenia. Kalvín pestoval vrúcne vzťahy v rámci úzkych sietí protestantov. Bol však panovačný a podľa profesora Gordona aj „bezohľadný“ a „výnimočný nenávistník“.
Sám sa k týmto pokleskom priznával, no hoci sa ich usiloval napraviť a vykoreniť, nikdy sa mu to celkom nepodarilo. Prvoradé preňho vždy bolo jeho presvedčenie, že bol povolaný, povolaný ako prorok (podľa Pavlovho vzoru), ako evanjelista, interpretátor, zakladateľ kostolov, rozhodca v sporoch a prísny učiteľ kresťanských zborov.
Dnes by taká oddanosť veci, najmä náboženskej, pôsobila prehnane. Dnes si podobné nadšenie oceníme, len keď inšpiruje nejakého politického, umeleckého alebo intelektuálneho rebela.
Práve preto je cenný detailný portrét Kalvína, ktorý vykreslil profesor Gordon: portrét muža v neprestajnom pohybe, sužovaného politickými a náboženskými nepokojmi, vodcu, ktorý „nikdy celkom neriadil svoju vlastnú agendu“. Politická nezávislosť vojensky slabej Ženevy bola krehká a mesto bolo plné sváriacich sa frakcií. Európsky protestantizmus bol nejednotný a rozdrobený trpkými spormi o význam Pánovej večere, zároveň ohrozovaný oživenou mocou katolíckych panovníkov Habsburgovcov.
Kalvín bojoval aj proti telesným obmedzeniam. Od úsvitu do posledného záblesku sviečky študoval, kázal, prednášal, debatoval a rozsudzoval, neúnavne písal aj napriek migrénam, problémom s trávením, hlístam, obličkovým kameňom, a napokon aj pľúcnej tuberkulóze. Profesor Gordon vraví, že ho mátalo vedomie „skracujúceho sa času“. Vari nik nemohol žiť život väčšmi podriadený cieľu.
Kalvín zomrel ako 55-ročný. Aby sa vyhol možnosti, že by ho uctievali na spôsob katolíckych svätcov, jeho prianím bolo, aby ho pochovali v neoznačenom hrobe. Ten symbol je výstižný. Dodnes je mnohé v súvislosti s jeho osobnosťou záhadou pre svet, ktorý zmenil.
New York Times, upravené
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite