Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na juhu Moravy vyčíňali búrky a tornádo, hlásia obete.

Najmilší kút - Pohraničie

.časopis .téma

Začalo sa leto, deti prázdninujú a dovolenky sa rozbiehajú. Rozhodli sme sa preto urobiť malú letnú anketu a pýtali sa na zamilovaný kút Slovenska a blízkeho pohraničia.

Step za hranicou
Moje detstvo bolo spojené s Balatonom. Tam sme ako rodina chodievali stanovať a tráviť prázdniny. V pamäti mi toto miesto utkvelo ako raj na zemi, lebo tak sa zafixovalo do detských spomienok. Po tridsiatich rokoch som sa na Balaton vrátila – opäť so stanom a tentoraz so svojou rodinou. Detská pamäť sa však ukázala zradná – skrátka, Balaton nenaplnil naše očakávania a zvyšok rodiny mi ho dlho vyhadzoval na oči. Hoci Balaton je v tom aj trošku nevinne, tri dni nám tam totiž lialo a stanovať v novovznikajúcom jazierku nie je veľká slasť. Ale našli sme si náhradu, keď sme sa jedného dňa akosi omylom zatúlali k Neziderskému jazeru v Rakúsku (Neusiedler See). 
Keď som toto miesto uvidela prvýkrát, zdalo sa mi neuveriteľné, že som nikdy predtým nepočula o nijakom stepnom jazere pár kilometrov od Bratislavy a vôbec som nevedela, že tu možno nájsť mokriny zarastené rákosím, kolónie vodných vtákov, stepnú zoo, dlhé rady plachetníc a katamaránov, ulice s drevenými chatkami, uprostred ktorých je namiesto cesty vodný kanál, malé pláže pri mierne slanej vode. 
Odkedy sme toto miesto objavili, vraciame sa sem až podozrivo často. Fascinuje nás nielen príroda, ale aj akási ležérnosť a rodinná pohoda. Rakúšania totiž rekreačnú zónu v tomto zabudnutom kúte nebudovali pre cudzincov, tí nech idú do vychytenejších miest, do Mozartovho Salzburku, do cisárskeho Hofburgu či do Sisinho Schönbrunnu. Pláže a hotelíky okolo Neziderského jazera si budovali pre miestnu klientelu, ktorá netúži po spoločnosti cudzincov, ale po vidieckom pokoji a  familiárnosti. Pani v pokladni vyzerá ako moja suseda, milo sa zakaždým prihovorí, uprostred trávnika sa promenádujú kačice, ľudia vylihujú na čerstvo vykosenej trávičke, piknikujú, čítajú, slnia sa, oddychujú. 
Ani v mierne zaspatých mestečkách okolo jazera sa človek necíti ako turista, ktorý by mal podľa očakávaní miestnych v prvom rade utrácať. Máte sa tu cítiť dobre ako na vidieku pri návšteve rodiny a vedieť znalecky oceniť miestne vínko či poctivú domácu kuchyňu. 
Na Neusiedler zvykneme odbehnúť aj v pracovný deň. O tretej vyrážame, o štvrtej sme tam a do ôsmej máme prázdniny. Pri tomto jazere mi stačí pobudnúť aj dve-tri hodiny a mám pocit, že som oddýchnutá ako po týždňovej dovolenke kdesi pri mori. 
Len sa obávam, že Slováci si čoraz viac Neusiedler kolonizujú pre seba. Keď sme sem začali chodiť, Slováka sme videli akurát tak v miestnom obchode s lacným tovarom. Teraz je už na miestnych plážach obvykle polovica Slovákov, čo by nevadilo, ale, žiaľ, do toho milo zahnívajúceho usadnutého kapitalizmu prinášame svoj postsocialistický nepokoj, nervozitu, nespokojnosť, podráždenosť. Je nás oveľa viac počuť – aj kričať, aj hádať sa, aj sťažovať sa. Obávam sa, že slovenská kolonizácia, ak sa neprispôsobí miestnej atmosfére, celkom zničí genia loci tejto milej rakúskej stepičky.  
.eva Čobejová



Kaštieľ a potulky za vínom
Kto má rád víno, historické pamiatky alebo jazdu na bicykli v prírode ako ja, stačí sadnúť do auta a iba o hodinku a pol ste z Bratislavy v Lednicko-valtickom areáli na južnej Morave. Svoje potulky môžete začať na zámku v Ledniciach. Ten kedysi slúžil ako letné sídlo rodu Lichtenšteinovcov. Dnes je tam múzeum a pamiatka je v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Vnútri možno vidieť klasické historické interiéry ako v iných zámkoch. Kto má rád zeleň a exotiku, tomu odporúčam poprechádzať sa po záhradách zámku a navštíviť aj tamojší skleník. Asi dva kilometre od zámku v parku nájdete minaret, ktorý si Lichtenšteinovci postavili asi preto, že sa im páčila arabská architektúra. V minarete nájdete zbierku orientálnych predmetov a poslúži vám aj na dobrý výhľad. V zámockom parku je aj iná zvláštna pamiatka – kópia zrúcaniny stredovekého hradu. Janov hrad si dali postaviť Lichtenšteinovci, aby mali svoju zrúcaninu. Na rozdiel od iných zrúcanín táto bola a je funkčná. Niekedy tam boli lovecké hostiny, dnes svadby.
Neďaleko Ledniíc je mestečko Valtice. Oplatí sa vidieť tamojší barokový zámok, ale aj potulky po uličkách mesta sú príjemné. Mesto je známe aj vínom, takže zatúlať sa do nejakého „sklípku“ nie je vôbec problém. 
Mňa si najviac získalo mesto Mikulov, ktoré je vzdialené od Lednicko-valtického areálu iba pár kilomertov. Na jednom mieste tam máte historické pamiatky, vínne pivnice a možnosti aktívneho pohybu po početných cyklotrasách v okolí. Dominantou mesta je veľmi pekne zrekonštruovaný zámok. Hlavné námestie je plné renesančných domov a vyrovná sa slávnejšiemu námestiu v Telči. Kto by chcel pekný výhľad na mesto a okolie, nech si urobí výstup na neďaleký Kozí hrádek. Milovníci vína nájdu víno na každom kroku. Odporúčam okrem vínnych pivníc navštíviť aj vinársku expozíciu, ktorej súčasťou je aj vínna pivnica na zámku. Kto chce degustáciu vína spojiť s bicyklovaním, môže využiť množstvo vínnych cyklistických ciest. Ale pozor na množstvo degustovaných vzoriek! 
.jozef Ryník



Duch Masarykovho štátu 
Užhorod. Mám rád toto mesto. Pre nostalgiu za starými časmi, ktoré tak veľmi súvisia aj s našimi slovenskými dejinami. Oproti Ostrihomu, Budapešti, Prahe s nimi Užhorod súvisí dokonca ešte akosi dvojnásobne. Bol chvíľu sídlom kniežaťa Františka II. Rákocziho, ktorý sa narodil neďaleko Trebišova a v uhorských odbojných časoch sa hojne pohyboval po dnešnom Slovensku. Miestny hrad patril grófom Drugethovcom, ktorí sídlili v Humennom a významne pohli cirkevnými dejinami. Ich pričinením bola na tomto hrade v roku 1646 ustanovená  Užhorodská únia, ktorá de facto znamenala vznik Gréckokatolíckej cirkvi. Tým všetkým na mňa Užhorod dýcha.
Uhorskými dejinami sa to však nekončí. Stačí opustiť hrad, presunúť sa len pár stoviek metrov ďalej a dýchne na vás úplne iný svet. Svet prvej Československej republiky, ktorej bol Užhorod takmer dvadsať rokov súčasťou. Miestne funkcionalistické stavby projektovali prominentní českí architekti ako Krupka či Faulhammer a keď pred nimi človek stojí, pripadá si ako v niektorom českom meste. Budova regionálnej vlády bola postavená podľa vzoru královohradeckej radnice a údajne najdlhšiu lipovú alej v Európe vysadili tiež v časoch Masarykovej republiky. Obdivovať sa dajú dokonca ešte pôvodné hydranty, kanály či poštové schránky, ktoré už dnes asi nikde v Česku neexistujú. V kníhkupectve na pešej zóne si zase vášnivý zberateľ môže kúpiť reprinty starých československých kníh, ktoré by u nás zháňal len ťažko. 
Ale nielen kvôli minulosti mám Užhorod rád. Páči sa mi aj jeho dnešná kozmopolitná atmosféra. Okrem ukrajinčiny sa tu dá v pohode dohovoriť po maďarsky, rusky, poľsky, ale aj po česky a slovensky. Miestna mládež, odchovaná aj na našich rozhlasových staniciach, sa dokáže v krčme bez problémov „chytiť“ na refrén slovenskej pesničky a pri troche šťastia sa dajú stretnúť znalci, s ktorými sa dá podiskutovať aj na tému finalistov slovenskej Superstar. Jedna mladá Ukrajinka mi zase raz povedala, že jej najobľúbenejším filmom sú Pelíšky, ktoré videla na Markíze. Skrátka, len na tomto mieste dokáže Slovák a Čech aspoň trochu pričuchnúť k pocitu cestovateľa z niektorej z bývalých koloniálnych veľmocí. 
A ešte niečo mám na Užhorode rád. Pohľad na mladé páriky, ktoré aj uprostred treskúcej zimy kráčajú ruka v ruke ulicami a popíjajú pritom studené fľaškové pivo. To už však na mňa nedýcha Uhorsko, ani Československo, ale Ukrajina. 
.jozef majchrák 



Zázrak a hudobné kluby
Asi preto, lebo som sa narodil v malom meste, od malička ma lákal ruch veľkomesta. Asi preto, lebo väčšinu svojho života žijem v slovenskom veľkomeste Bratislava, priťahujú ma veľkomestá skutočné. A z nich je najbližšie Viedeň.
Stále to považujem za zázrak. Keď som v roku 1982 prišiel do Bratislavy, Viedeň existovala len vo forme ORF a Ö3. Poznal som vtedy jedného mladého juhoslovanského basketbalistu, ktorý žil v Bratislave a pravidelne chodieval do Rakúska na nákupy. „Hranice nie sú holubník,“ povedal mu vraj raz československý colník, ktorý si všimol, že ich pričasto – hoci legálne – prekračuje. Pamätám sa, ako som mu závidel a ako sa mi to všetko zdalo neskutočné: sadneš do auta, za hodinu si vo Viedni, tam ideš do obchodu, do kina, na koncert alebo len tak sa poprechádzať a ešte v ten večer si doma v Bratislave.
No, a teraz sa zázrak stal skutočnosťou. Včera večer som bol napríklad na koncerte skupiny Yeah Yeah Yeahs vo viedenskej Arene. Cesta mi trvala 40 minút, auto som nechal v parkovacom dome (parkovné podstatne nižšie než v Bratislave), dal som si anglický cider (v Bratislave ho stále nedostať), potetovaný mladý muž v antirasistickom tričku mi ugriloval a bohato naplnil obrovský hamburger (zaplatil som asi toľko ako v Bratislave za polovičnú porciu), pozrel som si koncert (lístok stál skoro toľko ako na celú Pohodu, no hudba sa peniazmi merať nedá) a nočnou diaľnicou som sa vrátil do Bratislavy. 
Viedenské hudobné kluby sú v blízkom zahraničí mojím najmilším miestom. Páči sa mi funkčnosť veľkého Gasometra, aj trocha stiesnená, no napriek tomu príjemná atmosféra miniklubov Chelsea a B72 pod (nadzemnými) koľajnicami metra na severnej časti Gürtla. Najlepšie sa však cítim v troch kluboch strednej veľkosti: WUK, Szene a Arena. Všetky tri sú v dávno opustených priemyselných budovách, aké sa v Bratislave bez problémov búrajú. Všetky tri svojou hudobnou produkciou slúžia kozmopolitnej subkultúre veľkomesta. Do všetkých troch chodí pravidelne pomerne veľa Bratislavčanov, ktorí sa tam – po zrušení hraníc a prijatí eura – cítia ako doma. 
Moje detské túžby sa vďaka blízkej Viedni plnia. Odtiaľ lietam do veľkého sveta, tam sa cítim jeho súčasťou. A hlavne: tam nachádzam hudbu, ktorú mám rád. 
Vždy keď prekračujem slovensko-rakúsku hranicu, spomeniem si na toho juhoslovanského kamaráta. A stále to považujem za zázrak.
.juraj Kušnierik



Bazilika za Dunajom
Prvýkrát som sa sem dostal ešte ako chlapec vďaka školskému výletu, bolo to asi rok pred pádom komunizmu. Pre šiestakov základnej školy išlo o vzrušujúci výlet – z nepekného, socialisticky špinavého Štúrova sme sa previezli dunajskou kompou do Ostrihomu a už z diaľky sme s údivom hľadeli na majestátnu baziliku. 
Prvým prekvapivým zistením však bolo, že obchody  v Ostrihome boli akési plnšie, tovar pestrejší, predavačky milšie. Zaujali nás najmä regály so žuvačkami. Kým slovenskí školáci vtedy žuvali iba bajo či pedro, v maďarskom Ostrihome vládol nespútaný trh (i keď to možno len preto, že to bolo vyhlásené turistické mesto). Celkom sme nerozumeli, či je aj Maďarsko socialistickou krajinou. Druhé prekvapivé zistenie: objavil som, že medzi Slovákmi a Maďarmi musí byť nejaký hlbší problém. Čudne pôsobilo už to, že od druhej svetovej vojny zničený most bol stále iba torzom. No celkom bizarné bolo, keď sa jeden spolužiak, inak triedny slušňák, pochválil, že v obchode ukradol balík žuvačiek. Na otázku, prečo to spravil, sebaisto odvetil, že kradnúť v Maďarsku nie je nič zlé. 
Po vyše 20 rokov sa v priestore medzi Štúrovom a Ostrihomom zmenilo veľmi veľa. Most tu stojí takmer osem rokov a pre tunajších školákov je samozrejmosťou. Kompu, ktorá premávala raz za polhodinu so zopár ľuďmi a autami, nahradil čulý ruch – dnes už vlastne bezhraničný. Štúrovo konečne nepôsobí ako škaredý prívesok. Obchody sú tu ako v Ostrihome, je tu hojne navštevované termálne kúpalisko, z eurofondov sa konečne vybudovalo niečo ako centrum mesta (i keď sa to dalo spraviť aj vkusnejšie). 
No stále sa sem najviac oplatí chodiť kvôli tomu, čo je tu vyše 150 rokov nemenné: ostrihomská bazilika. Už len pohľad zo štúrovského brehu na ohyb Dunaja s Kováčovskými kopcami a bazilikou sa nedá vymazať z pamäti. Rovnako ani návšteva baziliky, inak najväčšieho kostola na území Maďarska a v poradí 18. najväčšieho kostola na svete. Oltárny obraz Nanebovstúpenia Panny Márie je dokonca najväčším obrazom, ktorý bol namaľovaný na jednom kuse plátne. Pre Slovákov je zaujímavé aj to, že stavbu baziliky inicioval v roku 1822 ostrihomský arcibiskup, Slovák Alexander Rudnay. 
Len škoda, že slovensko-maďarské vzťahy sa od Rudnayových čias veľmi nezlepšili. Takže panie učiteľky zo školských zájazdov, pozor na žiačikov v ostrihomských obchodoch, mohol by byť z toho medzinárodný škandál.     
.martin Hanus

Inšpirovaný Charlesom Baudelaireom
Život je blázinec, v ktorom sú všetci posadnutí túžbou zmeniť si lôžko. Jeden by sa najradšej uzdravoval pri peci, druhý sa o to pokúša pri okne. A všetci snívajú o kúre za dverami. Zdá sa, že človek by sa najlepšie cítil vždy tam, kde práve nie je. Napokon, aspoň toto sťahovanie neprestajne zamestnáva ľudskú dušu.
„Povedz mi, duša moja, ako by sa ti páčilo, keby sme šli na výlet do Krakova? Je tam zimšie ako tu a ty by si sa tam mohla schladiť. Toto mesto leží na brehu našej krajiny a vraví sa, že je celé postavené z histórie. Tamojší vraj tak nenávidia súčasnosť, že ju úplne zasypali spomienkami. Nie je to krajina ako stvorená pre teba?”
Moja duša je ticho.
„Ty vlastne radšej oddychuješ pri pohľade na ruch veľkomesta, pri tejto káve kozmopolitov, nechcelo by sa ti potom do Viedne? Môžeš sa tu rozveseliť vo všetkých tých obrazoch hodných galérií.”
Moja duša stále mlčí.
„Tak potom, nechcelo by sa ti čo najďalej od života, ba až na jeho úplný koniec, do zeme jednotvárnosti? Hurá do Ostravy!”
Ani slovo.
„Možno by si sa najradšej niekde kúpala. Čo tak v lúčoch slobody? Viem o jednom takom zázračnom mieste. V tom meste sa odjakživa ľudia a národy objímali a objímali. Vieš, až kým zloduchovia ponorení v temnotách nepostavili medzi nich zo železa oponu. Ale sa prerátali. Veď štyritisíc prebíja štyridsať či nie? A tak slobodní ľudia v lete osemdesiateho deviateho ten skoro polstoročný pás cudnosti prestrihli. Ako prví v Európe. V slobodnom kráľovskom meste Šopron. Balíme si kufre?”
Konečne moja duša múdro prehovorí: „Kamkoľvek, kamkoľvek! Len nech je to mimo tohto sveta!”
.róbert Csere 



Kyselica, frgál, slivovica
Rožnov pod Radhoštěm je taký moravský Púchov. Nenápadné malé mesto, ktoré by mohlo žiť zo spomienok a sťažovať sa na zlú dobu. Dobytý a zničený hrad, zaniknuté kúpele či podnik Tesla minulosti patria. V Rožňove sa však žije zo súčasnosti. Je tu kúpalisko, námestie s útulnými malometskými podnikmi, ale najmä valašské múzeum v prírode. Na prvý pohľad nič lákavé. Omyl. Stačí vstúpiť do jednej z vybudovaných drevených dedín a miesto si vás vtiahne samo. Už vchod pôsobí inak, než by ste čakali. Moderná budova, obchodík s darčekmi, dvoje noviny zdarma. Sprievodkyňa nás vedie starými chalupami, ukazuje nám technológie mlyna, pustíme vodu a chvíľu sa cítime ako u Smoljaka vo  filme Na samotě u lesa. Na opravenej píle sa píli drevo, hneď vedľa zložitým tlakom vyrába rastlinný olej. 
Bol som tu viackrát a vždy to malo svoje čaro. Sprievodcovia majú svoje príbehy, odvážne otázky detí či rodičov z nás robia malú komunitu. Skanzen je však najmä obrovský priestor na samostatné spoznávanie. Púšťame rodičov s deťmi a chvíľu si posedíme na lavičke pri jazierku. Na kopci nás čaká rad domčekov a chatrčí. Víta nás starena, samozrejme, oblečená v kroji, ktorá nám hovorí o dome, v ktorom „žije“. Je konkrétna, opisuje, odkiaľ drevenica pochádza, čím sa jej majitelia živili. Ukazuje, ako sa spávalo, kde varilo, čo jedlo. A tiež sviatočné šaty na nedeľu do kostola. V ďalšom dome nás miestna pani ponúka kyselicou a frgálom. Malý domček, sedenie na priedomí a frgál, sladký koláč podobajúci sa na pizzu, chutí dokonale. Žena si odnáša recept aj drobnú radu navyše. Blížime sa k domu, kde sa práve odohráva svadba, vidíme, čo sa jedlo, pilo a koľko ľudí sa v sedliakovom dome pomestilo. Za domom dvor so živými zvieratami, sliepky, kôň a pre mestské deti aj hnoj. Dalo by sa pokračovať a hovoriť o škole s učiteľom, lavicami aj trstenicou, o stavbe kostolíka či posedení v otvorených, ale prázdnych dreveniciach, dostatku miesta na súkromie, alebo dole v dedine na zábavu a dedinské slávnosti s muzikou a obstojnou slivovicou. Samozrejme, najlepšie je prísť na hody. Sú tu síce davy, ale aj veľa remeselníkov a zábavy.  Rovnako sa však oplatí hocaký všedný deň. 
Do štyroch areálov sa dá pokojne vrátiť viackrát, odpočinok s príjemnou únavou sú tu zaručené. Rovnako ako odpoveď na otázku, či sa dajú eurofondy využiť aj zmysluplne.   
.jaroslav Daniška



Lodičky a dom srandy
Keď ideme s deťmi do Viedne (čo robíme, priznávam, oveľa zriedkavejšie, než by sme mohli a mali), tak sú naším hlavným cieľom buď Vianočné trhy alebo Práter. Ani my so Sašou, ani naše deti pritom neznášame dobre kolotoče, nijako zvlášť neobľubujeme davy a zvuková kulisa lunaparku tiež nie je práve rajským pokrmom pre naše uši. Tak načo tam vlastne ideme?
A to nehovorím o peniazoch. Človek zaplatí jedno euro za dve-tri minúty diaľkového ovládania loďky v malom bazéniku, pričom celá zábava spočíva v tom, že vrážate do iných lodiek, húkate sirénou a striekate z malého vodného dela. Podstatne väčšia loďka, v ktorej nás dvakrát vytiahnu po koľajniciach do výšky okolo desiatich metrov a odtiaľ spustia dolu brehom do väčšieho bazéna, stojí tri eurá na osobu – takže ma to s tromi deťmi stojí 360 korún, pričom všetko podstatné prebehne zhruba za dvakrát tri sekundy. Ďalších dvanásť eur zaplatíme za niečo, čomu hovoríme „dom srandy“. Tam môžeme byť prakticky neobmedzene dlho a do sýtosti sa vyblbnúť. A aj to robíme, čo u päťročného Mareka, trinásťročnej Karolíny a šestnásťročnej Hany pôsobí celkom normálne (u zvyšku našej zostavy to pôsobí trošku menej normálne).
Keď už sa rozpočet vymedzený na „atrakcie“ minie, dá sa ísť do neďalekého lesoparku s veľkým množstvom výborných detských ihrísk. Naposledy sme to však nestihli, pretože sme sa dlho poflakovali po Viedni a do Prátra sme išli až neskôr poobede. Odchádzame teda pomerne v chvate, pri východe si narýchlo dávame nejakú pizzu alebo kebab, lenže Marek prosíka, aby sme išli ešte raz striekať z tých lodičiek na diaľkové ovládanie, takže zatiaľ čo Saša s dievčatami papkajú, my chlapi bežíme cez celý Práter zaovládať si, striekame najprv na loď iného tatka so synčekom, potom oni striekajú priamo na nás (mne trafia do ksichtu) a my na nich, keď ich trafíme, tak sa rehoceme ako šialení, a potom bežíme späť k dievčatám, a potom s dievčatami na metro a z metra na električku a z električky na vlak, ktorý stihneme naozaj len na poslednú chvíľu. No stojí nám to za to?
.martin Mojžiš



Strašné a dokonalé múzeum 
Na zemi ležalo niekoľko mŕtvych tiel, niekoľké ešte viseli na šibenici urobenej z kovových tyčí. Nič sa nedalo robiť. Iba sa tupo dívať pred seba, absorbovať tú neuveriteľnú zimu, ktorá doliehala na každý kúsok holej kože a počúvať výkriky esesáka. Každé ráno na nástupe. V koncentračnom tábore.
Niektoré nohy boli bosé, dokonca aj tie malé nožičky. A ten hrozný strach. Ten zakalil oči a mysle aj tých najsilnejších. Robil z ľudí zvieratá. No aj tak pár z nich ostalo. Pri akoby zdravom rozume, pri akoby živote. Každý deň. Každý deň to isté peklo, smrť, strach a bolesť. Totálne emocionálne i fyzické vyčerpanie. 
Je to trochu absurdné takto začínať krátky text na moje obľúbené prihraničné miesto, tiež vhodné na pekný letný výlet. Aj s deťmi. 
Myslím na Osvienčim. Na starý láger i ten novší v Brezinke. Myslím si, že je to  najfantastickejšie a zároveň najhroznejšie múzeum, aké som doteraz videl.  Múzeum tragických ľudských osudov, múzeum neuchopiteľného ľudského(?) zverstva a blbosti. 
Aj v letných horúčavách v tieni vysokých topoľov sa medzi oranžovými väzenských barakmi môžete prechádzať a potichu spomínať, aké to bolo, čoho bol človek schopný sa dopustiť. Môžete vidieť studené miestnosti, kde namiesto postelí je iba slama, múr pri ktorom strieľali do väzňov, ten dom, kde „doktor“ Mengele týral svojich pacientov, ale aj plynovú komoru a pece, v ktorých pálili ľudské telá, ktoré sa už na ľudské telá skoro ani nepodobali. 
Uvažujete nad tým, ako niekto postupne zdokonaľoval hromadné zabíjanie ľudí v malej miestnosti a kam to dospelo. Ako za jedinú noc vyhladil celý „cigánsky“ láger, ako za pár mesiacov pripravil o životy milióny ľudí. 
Myslím si, že by to mal vidieť každý. A snažiť sa pochopiť, čoho všetkého je človek schopný ak bezhranične dôveruje zlu. Aj tento čas ukazuje, že si to všetci neuvedomujeme alebo presnejšie, že si to niektorí z nás nechcú uvedomiť. Preto ešte stále nie je dôvod si myslieť, že je to úplne za nami. 
Slovenský štát sa dopustil na svojich Židoch neodpustiteľnej zrady. I keď niektorí z nás to dopustiť nechceli, väčšina sa iba prizerala, ako stanice opúšťajú vlaky plné ľudí. 
Preto všetko aj pre omnoho viac si myslím, že návšteva múzea, koncentračného tábora v Osvienčime a Brezinke, kedykoľvek, aj uprostred leta, nemôže byť zlá. Človeku to dá „spomienku na smrť“ a hneď si uvedomí, aké sú niektoré problémy malicherné. 
.branislav Závodský



Snežienky na hranici
Miesto blízko za hranicami, ktoré mám  naozaj rád, je celkom blízko, doslova pár metrov za rakúskou hranicou. Bývalo však veľmi ďaleko. Keď idete po petržalskom brehu Dunaja proti prúdu, poslednou stavbou je krásny veslársky klub z 30. rokov. Dnes je v ňom reštaurácia Auspitz. Iba potiaľ sa smelo ísť do konca roku 1989. Pár metrov odtiaľ sa začínali nahusto spletené ostnaté drôty a za nimi hraničné pásmo, prístupné iba pohraničníkom so psami a samopalmi. K skutočnej rakúskej hranici sú to odtiaľ ešte tak tri kilometre. Najlepšie je ísť po hrádzi, potom z nej zísť smerom k Dunaju popri transformátorovej stanici a popod most Lafranconi a ísť ďalej po úzkej vyasfaltovanej cestičke, ktorá vedie medzi stromami, vzdialená asi na 50 metrov od toku Dunaja. Približne po kilometri odbočí náhle cestička v pravom uhle doľava, preč od rieky. Ďalej rovno sa nedalo ešte pred dvomi rokmi ísť, bol tam doslova nepreniknuteľný porast, až džungľa. A z toho porastu trčala trochu hrdzavá tabuľka hlásajúca varovne „Štátna hranica“ a vstup zakázaný, alebo také čosi.
Vstúpili sme do Schengenu a tá hranica tam stále je. Ibaže sa smie cez ňu voľne chodiť. A nie iba smie, ale aj dá, lebo ten hustý porast vyťali, je tam čistinka a cestička, hoci nie vyasfaltovaná, vedie ďalej. Po pár metroch sa les otvorí a idete tesne popri Dunaji a po ľavej ruke máte veľké pole či lúku. Pri Dunaji sú tam rozosiate ešte rybárske chatky so sieťami, ktoré sa spúšťajú z takého ramena cez kladku do vody. Pamätám si také z detstva aj pri Bratislave.
Tam, presne tam, kde vyťali ten lesík a kde človek na prechádzke so psom prekročí hranicu a zrazu, po toľkých desaťročiach úplne voľne a bez pocitu čohosi ilegálneho, je to miesto, ktoré mám rád. Prejsť autom bez zastavenia cez bývalú colnicu Berg je síce tiež fajn, ale prejsť len tak medzi stromami a zahvízdať na svojho psíka a zavolať „poď ku mne do Rakúska“, to je to pravé. Mladí to už nebudú celkom chápať, ako je im aj zaťažko pochopiť, prečo ľudia, ktorí prežili hrozný hlad v koncentračných táboroch, zvyšok života obsedantne syslia zásoby jedla. Ale moja generácia určite vie, o čom je reč. Úžasné miesto. A každú jar je tam koberec snežienok.
.františek Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite