Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najmilší kút - Slovensko

.časopis .téma

Začalo sa leto, deti prázdninujú a dovolenky sa rozbiehajú. Rozhodli sme sa preto urobiť malú letnú anketu a pýtali sa na zamilovaný kút Slovenska a blízkeho pohraničia.

To správne miesto

Niektorí z oslovených hostí sa pri otázke na najmilší kút Slovenska vracajú do vlastného detstva či spomínajú na svoj domov. Iní síce niečo naznačia, ale názvy obľúbených miest taja a ďalšia skupina píše o krásach slovenskej prírody. Aby bolo inšpirácii viac, v redakcii sme si otázku položili inak. Každý z nás hľadal miesto v blízkom zahraničí susednej krajiny, ktoré nás niečím oslovuje a nadchýna. Nájdete v tom trochu Viedne, známeho aj neznámejšieho Maďarska, celkom osobitú Moravu, mierne slané jazero či nezabudnuteľné múzeum. 
Príjemné čítanie!




Kút s ďatľom

Písať o najmilšom kúte je riskantné, zo spomienok podchvíľou trčí cukrová vata. Obyčajnému jazyku ten kút vzdoruje, ešte tak do básne by sa schoval. Dávno už obsadil všetky vaše zmysly, má svoje nezameniteľné vône, pachy, chute, zvuky, cítite ho v prstoch, zjavuje sa vám pred očami, máte ho v pamäti zapísaný ako celok. A šiesty zmysel vás nabáda na opatrnosť: neznesvätíte svoj zázrak na zemi, keď sa ho pokúsite zakliať do slov?
Iba pred chvíľou svitlo, keď dopíšem, zaklopká na strom ďateľ, prilieta na siedmu. Nekŕmime ho, on len príde akoby do služby, zvestuje nový deň. Ale priletí vôbec, keď o ňom napíšem? Vieš, to je veľmi zložité a komplikované, povedal by Karol Baron, odtiaľto zhora dovidím do jeho niekdajšieho domu s ateliérom zaprataným neuveriteľnými obrazmi o rôznych neskutočnostiach, lebo Karol bol surrealista.
Navyše, kútov je viac. Jeden z nich sídli na Strakovej ulici, oproti kinu Mladosť, Stalingrad a Bioskop v jednom: neopakovateľný zvuk výťahu, na každom poschodí iný, na piatom Karol s Peťom a vľúdnymi rodičmi, dramatický maďarský hlas z rádia v októbri päťdesiatšesť, nerozumel som skoro nič, a predsa som z naliehavého tónu chápal všetko, na prvom poisťovňa, kam otec schádzal do práce, mal to iba o dve poschodia nižšie, v tamojšom Červenom kútiku sme v nedeľu hrávali pingpong, na druhom poschodí Fedor s Egonom a s mamou, naše výboje viedli na Hrad, spustnutý, tajomný, s polozasypanými chodbami. Oproti v dome, na druhej strane Hviezdoslavovho námestia, maličká pivnica, kam sme na zimu ukladali kožovky, každé jedno jablko sme starostlivo zabalili do hnedého kufra, posielali nám ich príbuzní. Čím sa predo mnou vynárajú ďalšie kúty: tie rodinné – Revúca; Muráň; Nemšová; Tisovec; kostolík v Bohuniciach s mohutnou lipou, pod ktorou našla svoj definitívny kút stará mama – i tie verejné, a predsa intímne, vôňa dreva v čakárni na malej stanici v... – dosť.
Dosť. Hodruša.
Prvý raz ma sem zaviezol spolužiak Jožko, na Božie telo, cesta bola obsypaná kvetmi, pred hradskou vedúcou na tajch zahol doľava k Trom krížom, vstúpili sme do iného sveta. Nikdy ho neprejdete celý, v Štiavnických vrchoch obrastených hýrivými odtieňmi zelenej, červenej a žltej sú stovky chodníkov a niet sa koho opýtať, kam vedú, často ste v horách sami.
Tu okolo Hodruše je všetko podkopané, všade kutali, hovorieval Jožko, je taká mapa, kde je to zakreslené. Naša záhrada tam asi nebola, raz sa nám kus zeme pred domom prepadol, do jamy vošlo vyše dvadsať vedier kamenia. Domy stoja na halniach, každý druhý má vzadu jaskyňu. Technika vrastá do prírody a naopak.
Z priedomia vidíme štyri kostoly, tri v Hornej Hodruši, štvrtý na obzore v Kopanici. Nad hlavami nám vystreľujú biele šípy, medzi hviezdami neprestajne blikajú svetielka nečujných lietadiel, máme tu „koridor“, vravíme si s Marošom, keď nás príde pozrieť..
Keď večer utíchnu večné hodrušské píly a zmĺknu tranzistory, zavládne nepredstaviteľné ticho. Nanajvýš doňho zašuchoce netopier, ktorý žije na našej povale spolu s osami v hniezde, lebo veď dom nepatrí iba nám. Ticho trvá do rána, až doteraz.
Ale viac už ani muk, aby som toho ďatľa nevyplašil.
.martin Bútora
Autor je bývalý veľvyslanec SR, sociológ a čestný prezident IVO




Rodné mesto, chrámy a les
Neviem, či som schopný pomenovať svoj najobľúbenejší kút na Slovensku. Neviem sa totiž rozhodnúť pre prírodu, mesto, alebo pre miesta so silným zážitkom. Drvivú väčšinou svojho 52-ročného života som prežil Bratislave. Tak ako si nevyberáte rodinu a väčšinou ju akceptujete s dobrým i zlým, moje rodné a zároveň i osudové mesto je mnou tak hlboko prerastené, že už iba veľmi nástojčivá a prudká zmena, ktorú nevylučujem, by mohla zmeniť zrastenosť s týmto prostredím. 
Tu som zažil detstvo v známej povojnovej štvrti 500 bytov, tu v trolejbuse číslo 17 som spoznal svoju životnú lásku. Tu som zviazal svoj život so SND a zažil prelomové chvíle: Sviečkovú manifestáciu, zamatovú revolúciu, svoje najväčšie úspechy i sklamania. Tu som napríklad na začiatku 90. rokov odprevádzal môjho brata na Hlavnej stanici do Ruska na misie. Tri roky som ho nevidel, ale pamätám sa, keď sa vrátil, ako sa nevedel nabažiť každého zákutia na Slovensku, pretože v Rusku cestoval aj niekoľko dní sibírskou krajinou, ktorá nemenila tvár. A tu – na malom fliačku zeme v strede Európy, koľká rozmanitosť!
Cítim veľkú zviazanosť s touto krajinou. Nielen historickú, mamin rod má čitateľnú líniu až do 13. storočia, ale i zviazanosť s rovnako pevne zakotvenou otcovou postaťou Nitrianske Sučany pod Rokošom na Hornej Nitre, kde som trávieval prázdninové detstvo a učil sa, ako tvrdo treba na roli či okolo statku robiť na chlebík. Či Malé Karpaty od obľúbeného vychádzkového bratislavského Horského parku až po Smolenický zámok, kde som trávieval nádherné chvíle cez prázdniny bezmála dve desaťročia. Alebo zázrak okamihu, keď stojíte na Kriváni v slnkom zaliatej krajine s priezračným ovzduším s viditeľnosťou na obrovskú vzdialenosť a skoro až zabúdate na to, že tam dole nie je všetko až také idylické. Alebo, keď v Dobšinskej ľadovej jaskyni moji kamaráti vytiahli nástroje a vo vlhku a zime zaznela Mozartova Malá nočná hudba. Alebo, keď splavujete Hron, alebo s rukou v sadre nerozvážne prejdete kaňony Sokol či Kyseľ v Slovenskom raji. Alebo Muránska planina, kde sme počali našu dcérku. 
V každej dedine či meste až bytostne vyhľadávam kostoly. Tu sa pokúšam nasávať duchovnú atmosféru miesta. A skvostov  zapísaných v UNESCO je na Slovensku veľa. Od drevených až po gotické katedrály, ktoré korunovali kráľov v Dóme svätého Martina. Bardejov, Levoča, alebo centrum duchovnosti a najmä vzdelanosti Spišská kapitula. Je toho na Slovensku, chvalabohu, dosť. A keď odpočívam v lese v Malých Karpatoch a rozmýšľam o sebe, zídu mi niekedy na um verše môjho obľúbeného básnika, saleziánskeho kňaza dona Štefana Sandtnera, ktorý si odtrpel desať rokov väzenia v komunistických žalároch: 
Strom, ktorý padá
narobí viacej hrmotu
ako les, ktorý rastie.
Strom, ktorý padá,
zakrýva svoju prázdnotu
hrmotom. Tak sa traste.
Strom, ktorý padá,
prehráva svoju hodnotu
a drúzga krovie, chrastie.
Strom, ktorý padá,
dlhuje čosi životu,
komusi na nešťastie.
Les, ktorý rastie,
rásť nečuješ a nevidíš,
a čuješ, vidíš jeho tíš.
Les, ktorý rastie,
spieva si piesne zelené
a skrýva mláďa jelenie.
Les, ktorý rastie,
dýcha a ty si dýchaš v ňom,
v tom Božom chráme velebnom.
.štefan Bučko
Autor je herec a riaditeľ Činohry SND.







Tam, kde cítiť človeka
Na Slovensku mám niekoľko najmilších kútov, vlastne veľmi veľa. Možno starnem, možno mi len konečne dochádzajú niektoré súvislosti, možno sa konečne viem tešiť z toho, čo mám, nielen na to, čo by som chcel mať, ale musím sa priznať, že pre svojich spolucestujúcich viem byť až otravne dojatý z malebných scenérií, ktoré sa mi na cestách po Slovensku každú chvíľu otvárajú pred očami. Lenže písať o nesmiernosti a veľkoleposti krajiny, v ktorej žijeme, to je niečo ako stavať eiffelovku zo zápaliek. Môže to byť pekné, ale od gýča to ďaleko mať nebude. Krásu krajiny treba zažiť. 
Mám rád aj krajinu, v ktorej cítiť prítomnosť človeka. Ba tú vlastne ešte radšej než tú divokú. Možno preto, že pochádzam zo Spiša, hlbokých lesov som si v detstve užil dosť. Prítomnosť človeka v krajine totižto veľmi zreteľne prezradí, aký slobodný a teda zodpovedný ten človek je. Za posledných päťdesiat rokov sme v tomto ohľade ostali Slovensku dosť dlžní. A poznám aj miesta, ktoré príroda obdarila naozaj bohato, no človek sa k nim zachoval ako zmyslov zbavený. Vo svojej poviedke Šólet som sa takému miestu venoval dosť podrobne...
Medzi Vrútkami a Kraľovanmi je utrápený kus krajiny. Pri odbočke k Šútovskému vodopádu je kameňolom. Brutálna chrasta v úbočí Veľkej Fatry. Žiadne pokorné drankanie človeka pred majestátom nesmiernych hôr. Dynamit, rýpadlo, drviče. Hýria nápadmi už päťdesiat rokov. Pri ceste zjazvený bok žulovej hory. Na juh sa tam stáča rieka Váh, štátna cesta E 50 a košicko-bohumínska železnica. Stretajú sa v úžine, ktorá im dovolí prekĺznuť pomedzi kopce Veľkej a Malej Fatry iba v tesnom zväzku. Autá, autobusy, kamióny, vlaky, korčekové bagre, mlyny na kameň. Stromy tam už zo zeme vypučia hluché. O pňoch ani nehovoriac. Hrmot, buchot, rev. Od skorého rána, do neskorej noci. Od jari do jari. Zmučené miesto.
Z Vrútok do Kraľovian je to polhodinka autom. Sú lumeni, ktorí to zmáknu za štvrťhodinku. Ohyb štátnej cesty E 50 pri kameňolome donúti spomaliť aj veľkých frajerov. Alebo aj nie. Potom ich zoškrabujú z okolitých brál. Alebo lovia z Váhu. Alebo aj – aj. 
A pokiaľ ide o moje najmilšie miesta – s dovolením, neprezradím. Nechcem, aby sa nás tam zišlo priveľa. Lebo v zásade mi je najlepšie tam, kde je viacej stromov ako ľudí.
.silvester Lavrík
Autor je spisovateľ a riaditeľ rádia Devín.



Mesto farieb, vetra a cintorínov
Popri Trnave, meste môjho detstva a mladosti, sú pre mňa najmilším ľudským teritóriom Košice. 
V ich fascinujúcom panoramatickom priestore možno z rozličných pozícií zbadať sídliská vystavané na kopcoch a z kopcov sídlisk zasa starodávnu časť mesta a jeho novšieho i najnovšieho okolia. Pri jazde električkou prechádzajúcou od Moldavskej cesty k jednému z dvoch hlavných námestí má zrazu človek ako na dlani uličky, stromoradia, cesty, chodníky, dvory, záhrady, prízemné, jedno, dvoj- i trojposchodové domy, reštaurácie, miniatúrnu, dnes už nefungujúcu továreň, úrady, kostol či staré, no doteraz naplno využívané nemocničné budovy.
Územie Košíc je priam výnimočné, zvláštne dominantným postavením severu a juhu. V nijakom inom meste som sa nestretol s tým, aby slová "juh" a "sever" mali medzi obyvateľmi takú jednoznačnú orientačnú hodnotu. Nížinnejší juh pôsobí oproti členitejšiemu, do kopcov prechádzajúcemu severu miernejšie i teplejšie, protiklad týchto svetových strán na území mesta má v sebe to, čo preň býva charakteristické iba pri väčších vzdialenostiach.
Aj kontrast juhu a severu, táto symbolická spätosť odlišných princípov, ústiacich do prastarej antinómie zrodenia a smrti, sa zúčastňuje na tom, že košický priestor vnímam ako literárny. Keby som mal svoj vzťah ku Košiciam charakterizovať z nejakého osobitého časového hľadiska, povedal by som, že je to predovšetkým vzťah lyricky prítomnostný, svojím spôsobom prírodný. Veľa pre mňa v Košiciach znamenajú sezónne premeny krajiny, farby ročných období, zvuky vetra.
Náš panelákový byt je vzdialený iba pätnásť minút chôdze od stredoveku, od šošovkovitého námestia s gotickým Dómom svätej Alžbety, s Urbanovou vežou a Kaplnkou svätého Michala, po dominikánskom kostole druhou najstaršou sakrálnou stavebnou pamiatkou Košíc. Vybudovaná koncom 14. storočia v gotickom slohu bola až do sedemdesiatych rokov 18. storočia cintorínskou kaplnkou. Keď k tomu pripojím, že v historickom jadre mesta boli až dva cintoríny a že Košice mali aj Cintorín svätého Jána Nepomuckého, Nový cintorín, Cintorín svätého Kríža, Cintorín na Kalvárii, Starý evanjelický cintorín, Starý židovský cintorín, Starý kalvínsky cintorín, Cintorín svätého Michala, možno vzhľadom na dnešnú situáciu povedať, že chodíme po cintorínoch, bývame na cintorínoch. Na miestach posledného odpočinku sa v ďalšom živote Košíc zjavili vojenské sklady, kasárne, trhovisko, sídlisko, amfiteáter, park, zimný štadión i hotel.
Nemôžem si v týchto súvislostiach nespomenúť na Bachtinov výklad predromantickej grotesky, spätej s karnevalovým chápaním sveta, s tým druhom optimizmu, v ktorom sa akt smrti bezprostredne vzťahoval na akt znovuzrodenia, v ktorom bola smrť ťarchavá životom. 
Košice zaznamenali v civilizačných a industrializačných procesoch jeden z najväčších nárastov v počte obyvateľov i vo veľkosti zastavanej plochy. Ak mali koncom prvej polovice 19. storočia 16 000 a v roku 1910 vyše 44 000 obyvateľov, v roku 1996, keď som si tento údaj naposledy zaznamenal, ich počet dosiahol číslo 238 521. Možno starí Košičania takýto prudký nárast neprivítali, možno sa im zdá, že aj cezeň sa mesto zanonymizovalo, že sa v ňom – povedané s teoretikom modernej drámy Petrom Szondim – dostalo do krízy aktuálne medziľudské dianie. Ja však – sám cudzinec a prisťahovalec – mám pocit, že toto mesto aj vďaka svojej rôznorodosti, ktorá má svoj dávny historický podklad, i dnešnej mnohosti je mestom diskrétnym a znášanlivým.
.stanislav Rakús
Autor je spisovateľ a vysokoškolský pedagóg. 



Stred Slovenska 
Na svete je nekonečne veľa krásnych miest. Tak ako nádherných žien, výnimočných vín, technicky a dizajnovo dokonalých áut, skvelých jedál... A ani v týchto príkladoch nemožno ukázať tie najkrajšie, najpôvabnejšie, najchutnejšie. Rozum súťaží so srdcom, argumenty sa bijú s pocitmi a so všetkými piatimi zmyslami. Určiť víťaza sa nedá. Ak však máme hovoriť o tom skutočne najmilšom, a je jedno, čo to je, rozum musí ísť bokom. Rozhodujúca je reč srdca.
A v tomto jazyku poznám moje najmilšie miesto. Prežíval som tam detstvo, vlastne jeho najkrajšie a najintenzívnejšie obdobie – prázdniny. Čas bezstarostnosti a ľahkosti, keď si človek nekladie zásadné otázky a vlastne nič nehľadá, iba nachádza. Tu som do seba navždy a nezmazateľne nasal prvé obrazy, vône, zvuky, pocity. Zmes, na ktorú sa nezabúda, extrakt mladosti a svetlých čias, čo sú navždy preč. Niečo, čo občas slabučko a nečakane zacítim v cudzine so zvláštnym a s presvedčivým pocitom déja vu. A uvedomím si, ako s odstupom rokov hodnota tých zážitkov a skúseností rastie. Ako hodnota dozrievajúceho ovocia...
Pred časom som v televízii videl akúsi reklamu. Objektív kamery sa akoby z pohľadu kozmonauta pozeral z vesmíru na Zem. Obraz sa postupne približoval, pribúdali detaily, až sa zastavil v obývačke rodinného domu. Pre niekoho to vlastne bol stred vesmíru. Každý máme nejaký svoj stred. Ostrov v oceáne preľudnených veľkomiest, mrazivých ľadovcov, vražedných púští, ohromujúcich prírodných scenérií. Avšak aj v jednotvárnosti každodenného života, stresu, osobných výskokov a pádov. Miesto, ktoré dôverne poznáme a kde nám je dobre. Ja si na ten môj a aj na ľudí, ktorí sa naň viažu a už tu nie sú, spomeniem v ťažkých chvíľach, v polosne, pri prebúdzaní či zaspávaní, alebo len tak, v svetlej chvíli. A vždy ma zaplaví podvedomý dobrý pocit. A kde vlastne ten môj ostrov je? Ktoré je to miesto? Spiš. Kraj, ktorý možno nie je najkrajší na svete, kde sa celkom určite nežije najľahšie a kde ľudia nie sú zo všetkých najšťastnejší. Viem však, že už nikdy a nikde nezažijem krajšie chvíle ako na Spiši, už nikde inde nebudem slobodnejší a bezstarostnejší. Navždy vo mne zostane ako spomienka na krásne časy, ktoré sa nikdy nevrátia. Staré zlaté časy.
 
.alan Hyža
Autor je fotograf. 






Bor a vôňa borovíc 
Keď mi z .týždňa zavolali, aby som napísal 400-500 slov na tému „moje najkrajšie miesto na Slovensku“, ako prvé mi napadlo, že vôbec netuším, či je 400-500 slov veľa, alebo málo. Keď som súhlasil, opýtali sa ma, či viem, o ktorom mieste budem písať. A opäť som netušil. Takže som súhlasil s niečím, o čom som v tom momente formálne ani vecne nič netušil. (Ideálny volič.)
Kľúčové slovo je „najkrajšie“. Čo to je? Tatry? Dunaj? Devín? Kaliňák? Alebo Krahule s horiacim pupkom Európy? Uhorský dvojkríž, čo dal postaviť Jano na kopci za dedinou?
Samí vážni kandidáti. Ľúbiví až gýčovití, patrične svojstojní. Ale nad tým všetkým vyčnieva borník babičky vláčikom.
Jedna z dvoch mojich babičiek žila na Záhorí. Chodievali sme k nej z Bratislavy vláčikom, a tak to pre mňa bola „babička vláčikom“. Na Záhorí sú rozľahlé borovicové lesy. Taký les tam volajú bor. Keďže ten za domom babičky vláčikom až taký veľký nebol, volali ho borník. Práve tento borník u babičky vláčikom bol pre mňa v detstve fascinujúcim miestom. Tu som kopal nespočetnekrát bunker (sem-tam ho aj dokončil), tu som videl rúbať môjho ocka obrovský strom a keď tá borovica padala, bol som z toho štronzo. Tu som podnikal výpravy až na druhý koniec. Tu som zbieral hríby a sekal naozajstnou sekerou „hakáčky“… Cítil som sa v ňom slobodne a mal som v ňom plány. Napríklad, že keď budem veľký ako môj ocko, budem rúbať tiež také veľké stromy. Aj keď bol tajuplný (hlavne opačný koniec), nemal som strach. Keď fúkal vietor a stromy vŕzgali, nebál som sa. Bol to môj borník. Tu som sa neskôr zabával na slovnom spojení, ktoré sme doma s pobavením často používali. Rožni v borníku. Nezáhoráci netušili a keď porozumeli, nechápali…
Takže moje najkrajšie miesto je na Záhorí (hlavné mesto Malacky). Má to viac s Moravou ako so Slovenskom, ale sebaurčovací zápas Záhorákov proti násilnej slovakizácii do víťazného konca ešte len príde a tisícročná túžba po vlastnej domovine sa na Záhorí ešte len naplní. Vedecky a zákonite. Bude to krátko pred pričlenením autonómneho južného regiónu k Veľkému Maďarsku, takže Janove tanky (všetky tri) budú smerovo zmätené…
Všetci máme nejaký svoj borník, ku ktorému nás viažu pozitívne emócie a spomienky. Majú ho Eskimáci, Patagónci, Talibanci (aj keď si, zrejme, veľa stromov neužijú). Kryha na severe, stepné údolie na juhu či jaskyňa v skamenenom piesku (hneď vedľa mínového poľa) sú rovnakým najkrajším miestom pre niekoho, kto má to šťastie mať rád a byť milovaný blízkymi. To je základom pre „najkrajší kút v šírom svete“. Má ho aj náš kocúr. Je to uličný najdúch. Ako malé šteňa sme ho priniesli do paneláku. Jeho svet bola kúpeľňa, potom kuchyňa a obývačka. Spálňa bolo zakázané mínové pole. Keď zistil, že svet sa nekončí bytovými dverami, ale pokračuje tajuplným schodiskom, bol fascinovaný. Objavoval, skúšal, spoznával. Aj keď už voľne beháva po vonku, vie, že sa môže kedykoľvek vrátiť. Nájde svoju misku aj pelech. Jeho najkrajším miestom na svete je panelákový byt č. 54 na Dlhých dieloch v Bratislave.
Povedal to.
.mário Homolka
Autor je režisér a dokumentarista.



Líščia diera 
Samota Rókalyuka, líščia diera na juhu Slovenska. Môj najmilší kút je vlastne kútisko sveta. Jednak, že je dosť veľký, pretože jeho polia, lúky a les dokázali uživiť niekoľko rodín, a naozaj leží na konci sveta – za Veľkým Krtíšom, pri maďarských hraniciach.
Dom postavila moja stará mama pred 90 rokmi a svet je tam dodnes rovnaký. Je to miesto, kde si môžete uvedomiť základné životné hodnoty. Vymaniť sa z civilizačného smogu a namiesto popoludnia v nákupnom centre zasadiť strom. Svojich synov určite zaviažem, aby to miesto zachovali také, ako je, aj pre svoje deti. Aby aj ony mohli behať po lúke, na ktorej im nikto nepostaví aquapark.
.eman Erdélyi
Autor je spisovateľ a kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite