Tento časopis má podľa minulotýždňového verdiktu Krajského súdu Bratislava, proti ktorému už nie je prípustné odvolanie, zaplatiť Štefanovi Minárikovi 600-tisíc korún plus trovy konania plus trovy advokáta. Spolu máme zaplatiť okolo 750-tisíc korún. V čase krízy, keď tlačené médiá krvácajú a šetria, kde sa dá, je to likvidačný rozsudok.
To však ešte nie je na rozsudku to najhoršie.
Rozhodnutie nám doručili poštou, a to bez toho, aby sa s nami vôbec pojednávalo. Nedostali sme predvolanie na odvolací súd, nedostali sme vyrozumenie o jeho konaní. Navyše, na prvostupňovom súde Bratislava II (sudkyňa Štepániková) a ani na odvolacom konaní nebol predvolaný nami navrhovaný kľúčový svedok. Vraj je to všetko v súlade so zákonom, napríklad s novelou zákona, ktorá mala urýchliť odvolacie konania. Urýchlila ho teda až tak, že sme nedostali možnosť zúčastniť sa. Rozhodnutie vyniesol týmto spôsobom senát Krajského súdu Bratislava v zložení Mária Šramková, Jana Cisárová a Zuzana Posluchová.
Ale ani spôsob vynesenia nie je na celom rozsudku to najhoršie. To najhoršie je skryté v dôvodoch, pre ktoré nás takto exemplárne trestajú.
Dôvod prvý – ešte v roku 2004 sme uverejnili krátky text o sudcovi Stiffelovi, ktorý sme ilustrovali fotografiou TA SR, za ktorú sme ako pravidelný odberateľ štátnej agentúry riadne zaplatili. Neskôr sa ukázalo, že TA SR urobila chybu, keď k menu sudcu Stiffela priradila vo svojej ponuke fotografiu sudcu Minárika. Keď sme to zistili, hneď v ďalšom čísle sme sa za chybu, ktorú sme nespôsobili, výrazne ospravedlnili. Napriek tomu máme za to Judr. Minárikovi zaplatiť 300-tisíc korún.
Dôvod druhý – začiatkom roka 2005 sme uverejnili článok, ktorý opisuje trpký životný príbeh pána Emila Šveca. Tento statočný človek bol v 50. rokoch krivo obvinený z vlastizrady a odsúdený na dlhé roky väzenia. Keď ho prepustili, tajne preletel v práškovacom lietadle hranice s Rakúskom, aby emigroval. Lenže krátko potom ho komunistická ŠtB z Rakúska uniesla späť do Československa a pán Švec bol opäť na dlhé roky uväznený. V roku 1969 bol síce na amnestiu prepustený, lenže prokurátor podal sťažnosť a po ďalších zápletkách bol pán Švec znovu uväznený. V roku 1974 sa obrátil na trestný senát, ktorému predsedal sudca Minárik. A tu sme pri našom článku z roku 2005, v ktorom nám povedal: „Celú obhajobu som chcel postaviť na konfrontácii svedkov, ktorí hovorili v môj prospech. Sudca Minárik ma však odrovnal argumentom, že nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania. Takže namiesto toho, aby prerušil pojednávanie, ponechal v platnosti pôvodný, pätnásťročný rozsudok za špionáž“. Dali sme, samozrejme, slovo aj sudcovi Minárikovi, ktorý na tej istej strane reagoval takto: „Ja som pána Šveca neodsúdil ani som mu neuložil žiaden trest. On sa ocitol vo väzení ešte predtým, ako sme sa tým zaoberali. Jednoducho si podal žiadosť o obnovu konania, ktorú náš senát zamietol“. Na našu pripomienku, že pán Švec ostal vo väzení aj po rozhodnutí senátu, ktorému predsedal, reagoval Minárik slovami: „No, to je možné, keď neboli splnené zákonné dôvody na obnovu konania. To znamená, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol odsúdený. Pán Švec chcel pravdepodobne len zopakovať to, čo už raz prešlo súdom“. To je všetko.
Lenže aj za toto musíme podľa našich súdov Minárikovi zaplatiť – ďalších 300-tisíc korún. Bez možnosti brániť sa na odvolacom súde, bez vypočutia pána Šveca, a podľa môjho hlbokého presvedčenia aj bez základného citu pre spravodlivosť.
Čo je to za štát, v ktorom má právo takúto podobu?
To však ešte nie je na rozsudku to najhoršie.
Rozhodnutie nám doručili poštou, a to bez toho, aby sa s nami vôbec pojednávalo. Nedostali sme predvolanie na odvolací súd, nedostali sme vyrozumenie o jeho konaní. Navyše, na prvostupňovom súde Bratislava II (sudkyňa Štepániková) a ani na odvolacom konaní nebol predvolaný nami navrhovaný kľúčový svedok. Vraj je to všetko v súlade so zákonom, napríklad s novelou zákona, ktorá mala urýchliť odvolacie konania. Urýchlila ho teda až tak, že sme nedostali možnosť zúčastniť sa. Rozhodnutie vyniesol týmto spôsobom senát Krajského súdu Bratislava v zložení Mária Šramková, Jana Cisárová a Zuzana Posluchová.
Ale ani spôsob vynesenia nie je na celom rozsudku to najhoršie. To najhoršie je skryté v dôvodoch, pre ktoré nás takto exemplárne trestajú.
Dôvod prvý – ešte v roku 2004 sme uverejnili krátky text o sudcovi Stiffelovi, ktorý sme ilustrovali fotografiou TA SR, za ktorú sme ako pravidelný odberateľ štátnej agentúry riadne zaplatili. Neskôr sa ukázalo, že TA SR urobila chybu, keď k menu sudcu Stiffela priradila vo svojej ponuke fotografiu sudcu Minárika. Keď sme to zistili, hneď v ďalšom čísle sme sa za chybu, ktorú sme nespôsobili, výrazne ospravedlnili. Napriek tomu máme za to Judr. Minárikovi zaplatiť 300-tisíc korún.
Dôvod druhý – začiatkom roka 2005 sme uverejnili článok, ktorý opisuje trpký životný príbeh pána Emila Šveca. Tento statočný človek bol v 50. rokoch krivo obvinený z vlastizrady a odsúdený na dlhé roky väzenia. Keď ho prepustili, tajne preletel v práškovacom lietadle hranice s Rakúskom, aby emigroval. Lenže krátko potom ho komunistická ŠtB z Rakúska uniesla späť do Československa a pán Švec bol opäť na dlhé roky uväznený. V roku 1969 bol síce na amnestiu prepustený, lenže prokurátor podal sťažnosť a po ďalších zápletkách bol pán Švec znovu uväznený. V roku 1974 sa obrátil na trestný senát, ktorému predsedal sudca Minárik. A tu sme pri našom článku z roku 2005, v ktorom nám povedal: „Celú obhajobu som chcel postaviť na konfrontácii svedkov, ktorí hovorili v môj prospech. Sudca Minárik ma však odrovnal argumentom, že nemá k dispozícii zápisnicu z rehabilitačného konania. Takže namiesto toho, aby prerušil pojednávanie, ponechal v platnosti pôvodný, pätnásťročný rozsudok za špionáž“. Dali sme, samozrejme, slovo aj sudcovi Minárikovi, ktorý na tej istej strane reagoval takto: „Ja som pána Šveca neodsúdil ani som mu neuložil žiaden trest. On sa ocitol vo väzení ešte predtým, ako sme sa tým zaoberali. Jednoducho si podal žiadosť o obnovu konania, ktorú náš senát zamietol“. Na našu pripomienku, že pán Švec ostal vo väzení aj po rozhodnutí senátu, ktorému predsedal, reagoval Minárik slovami: „No, to je možné, keď neboli splnené zákonné dôvody na obnovu konania. To znamená, že sa neobjavili nové skutočnosti, ktoré neboli súdu známe v čase, keď bol odsúdený. Pán Švec chcel pravdepodobne len zopakovať to, čo už raz prešlo súdom“. To je všetko.
Lenže aj za toto musíme podľa našich súdov Minárikovi zaplatiť – ďalších 300-tisíc korún. Bez možnosti brániť sa na odvolacom súde, bez vypočutia pána Šveca, a podľa môjho hlbokého presvedčenia aj bez základného citu pre spravodlivosť.
Čo je to za štát, v ktorom má právo takúto podobu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.