Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti klietkovej revolúcie

. .časopis .téma

Revolúcia a

Revolúcia a hosť majú spoločné to, že na tretí deň smrdia – ako ryba. Gruzínska opozícia sa o revolúciu pokúša už tri týždne, očividne s čoraz menším ohlasom.
Krajinu s prehlbujúcou sa biedou obyvateľov, ktorej Rusko vlani po augustovej vojne beztrestne „odrezalo“ Abcházsko a Južné Osetsko, aj naďalej vedie podľa opozície nezodpovedný prezident Michail Saakašvili.

.správa, ktorá azda najviac vypovedá o dnešnom Gruzínsku, prišla minulú stredu z Bruselu. Po prvý raz od augustovej vojny sa uskutočnili rozhovory medzi vyslancami členských krajín NATO a ruským vyslancom pri tejto organizácii Dmitrijom Rogozinom. Dovtedy bol dialóg na osem mesiacov prerušený. Mráz obvykle prichádza z Kremľa, no pokus o rozmrazenie tradične zo Západu. Čo bolo bolo, terazky sme opäť kamoši: aj tak sa dá dešifrovať posolstvo neprincipiálnosti. A nejde iba o Hillarin resetovací gombík. Rada NATO – Rusko má predsa dôležitejšiu agendu než nejaké Gruzínsko. Napríklad „substantívnu výmenu názorov“ ohľadom Zmluvy o konvečných ozbrojených silách v Európe (CFE), ktorú Rusko pozastavilo. V tejto téme účastníci bruselskej schôdzky konštatovali „pozitívny duch kompromisu“. V otázke prístupu ku Gruzínsku však k zblíženiu údajne nedošlo. Akoby aj mohlo. Veď NATO v tejto krajine, obkľúčenej ruskými základňami, tento týždeň „provokatívne“ (podľa Moskvy) začína dlhodobo plánované vojenské cvičenie. Má sa na ňom zúčastniť 1 300 vojakov z devätnástich štátov Aliancie.
Ulice Tbilisi a iných gruzínskych miest či dedín ponúkajú pritom iný obraz ako rinčanie zbraní. V krajine vládne podľa niektorých odhadov až 60-percentná nezamestnanosť, veľkú časť exportu tvoria príjmy z predaja kovov z rozkradnutých fabrík do šrotu v Turecku a na západe Gruzínska žije už sedemnásty rok v hrozných podmienkach štvrť milióna utečencov z Abcházska (reportáž Žijeme horšie ako mŕtvi vyšla v .týždni 02/2009).

.ľud vs. Míša?
Gruzínsko je kaukazská krajina s tradíciou familiárnosti a pohostinnosti. Fanúšikovia aj odporcovia prozápadného prezidenta mu hovoria jednoducho – Míša. Saakašvili, ktorý študoval v USA a za manželku si vzal Holanďanku, si však z porážok a kritiky až takú ťažkú hlavu, zdá sa, nerobí. Je hyperaktívny, o čom sme sa s kolegom Jozefom Majchrákom presvedčili vlani 21. augusta, keď nám počas konfliktu s Ruskom poskytol vo svojom sídle v Tbilisi rozhovor o pol druhej v noci. „Po vás mám ešte štyri schôdzky,“ vravel nám mohutný Míša. K zlepšeniu vzťahov s Moskvou určite neprispel jeho bonmot, keď svojho času o bývalom (a možno aj budúcom) ruskom prezidentovi hovoril ako o „lili–Putinovi“. Dať tých dvoch dohromady, to je zrejme nesplniteľný sen mnohých fotografov. Dvojmetrový prezident malého štátu a vzrastom nižší prezident prebudenej supermocnosti.

Saakašvili, ktorého na vrchol vyniesla tzv. revolúcia ruží v roku 2003, však zatiaľ môže byť spokojný. Poučil sa z demonštrácií v novembri 2007, ktoré potlačila polícia s použitím slzného plynu a vodných diel, čo zaskočilo aj jeho západných spojencov. Dnes už, naopak, nechá opozíciu „vyblázniť sa“ do sýtosti. Aj tak im to nepomôže, vraví si zrejme v duchu. Výskumy verejnej mienky mu zatiaľ dávajú za pravdu. Podľa najnovšieho prieskumu z marca podporuje demisiu Saakšviliho iba 28 percent Gruzíncov, zatiaľ čo 51 percent z nich si  myslí, že krajina potrebuje „jednotu a trpezlivosť“.
Počas vojny s Ruskom bol však prezident nervózny. Kamery dokonca zaznamenali, ako pred priamym vstupom do vysielania BBC zožul červenú kravatu. Slávne obrázky obleteli svet a Moskva dodnes tvrdí, že s bláznami rokovať nebude. Kravaty všetkých farieb a vzorov si preto za symbol prvej fázy demonštrácií zvolili aj organizátori opozičných demonštrácií. Po prílete do Gruzínska 21. apríla som ich videl zavesené na ohrade pred tribúnou mítingov. Tá stojí na dočasne uzavretej hlavnej dopravnej tepne v meste, Rustaveliho triede medzi mramorovou budovou parlamentu a luxusným hotelom Marriot´s.  Vyjavení hostia sa cez obrovské okná hotelovej kaviarne pozerajú na revolúciu, ktorá si zatiaľ nenašla svoje meno. Kravatová? Hm, asi sotva. Oriešková, podľa všadeprítomných babiek predávajúcich revolucionárom rôzne semienka a oriešky? Neinvenčné. Alebo igelitová, podľa igelitov, ktorými „obalili“ klietky symbolizujúce väzenské cely, do ktorých sa dobrovoľne dali v druhej fáze revolúcie zavrieť aktivisti?

.mesto klietok
Najskôr pôjde o klietkovú revolúciu. Jej imidžmejkrov inšpiroval hit posledných týždňov, ktorým je v Gruzínsku reality šou Cela číslo 5 malej súkromnej televízie Maestro. Brat opozičného lídra Levana Gačečiladzeho, ktorý získal v januárových voľbách 27 percent hlasov, čo v súboji so Saakašvilim nestačilo, sa v nej nechal zavrieť do improvizovaného väzenia, kde prijíma hostí a hovorí s nimi o politike. „Na slobodu“ chce vyjsť až vtedy, keď odstúpi Saakašvili. Pekný cieľ. Možno si chlapec počká do roku 2013, keď sa končí funkčné obdobie prezidenta. Klietkami sa napokon inšpirovala opozícia, takže priestor pred parlamentom zaplnilo akési mesto klietok. Ak som dobre počítal, je ich viac ako štyristo. Lídri opozície sa dušujú, že neprestanú, kým prezident neodstúpi. Zdá sa, že sa načakajú.
„Ťažko o niečom rokovať, keď jedinou požiadavkou, o ktorej sú ochotní hovoriť, je odstúpenie prezidenta,“ hovorí pre noviny The Georgian Times gruzínsky analytik Alexander Rondeli a s neskrývanou iróniou dodáva: „Prvá fáza protestov sa skončila. Plánovali pôvodne 100-tisíc účastníkov, očakávali ich 50-tisíc a prišlo ich 25-tisíc...“
Čo si však myslieť o roztrieštených lídroch revolúcie, ktorí ani veľmi nevedia, čo chcú? Nežiadajú nič menej ako odstúpenie údajne autoritárskeho prezidenta, ktorý podľa nich nezodpovedne zatiahol krajinu do vojny s Ruskom. No po dvoch týždňoch jeden z lídrov opozície a bývalý veľvyslanec Gruzínska pri OSN Irakli Alasania konštatuje: „Dosiahli sme výrazný úspech. Saakašvili povedal, že je ochotný sa s nami stretnúť.“ Komické. Možno ich ponúkne aj kávou a strávia hodinku príjemnou debatou.
Minulý týždeň v pondelok revolúcia pokračovala osemnástym dňom. „Hej, Čechoslovák, dáš si s nami pivo?“ povedalo mi osadenstvo prvej klietky obalenej igelitom, do ktorej som strčil hlavu. Ovalil ma cigaretový dym. Na zemi ležali matrace, deky, plynový varič a prázdne fľaše. Chápem, revolúcia si žiada obete, ale až také? Zdvorilo som povedal, že nemám na pivo chuť, možno neskôr, a porúčal som sa. V ďalšej klietke bola mládež s gitarou a harmonikou. Mladík s výzorom hipíka sa pokúšal napodobňovať Dylana spred pol storočia. Usúdil som, že o geopolitických témach tu nemá význam hovoriť. V poslednej klietke stála pred kamerami a čosi vysvetľovala Nino Burjanadzeová, ďalšia opozičná líderka, bývalá šéfka parlamentu a donedávna aj spojenkyňa Saakašviliho. Keď teraz v marci polícia prehľadala centrály opozičných strán, kde objavila nelegálne zbrane, pričom zatkla desať ľudí, Burjanadzeová sa rozčuľovala: „Máme tu vládu teroru, ktorá zastrašuje opozíciu.“ Teraz však slobodne chodí každý deň na mítingy a reční do sýtosti.
Opozícia organizuje od 9. apríla pravidelné protesty každý deň od tretej popoludní do deviatej večer. Treba uznať, klietky zbavili centrum mesta áut a hluku, čím sa stalo útulnejším. Obyvatelia Tbilisi, podľa oblečenia väčšinou príšlušníci strednej a vyššej triedy, sa nonšalantne prechádzali medzi klietkami, nakukovali dnu a šeptali si čosi. Táto revolúcia zrejme vyšumí ako sekt, ktorý Gruzínsko exportuje.

.v rodine Cachnagiovcov
„Sú to nezamestnaní a kriminálnici. Za to, že demonštrujú, im platia. Keby sa dostali k moci, bolo by to horšie ako za Saakašviliho,“ glosuje revolucionárov pri večerných televíznych správach Avtandil Cachnagia, gruzínsky utečenec z Abcházska. Už šestnásť rokov žije s manželkou a synom Zurabom v druhom najväčšom gruzínskom meste Kutajsi. Bývajú v dome, ktorý kúpili od pôvodných židovských majiteľov. Tí sa totiž vysťahovali do Izraela. Udržiavajú však s nimi dobré vzťahy.
O zúfalstve tejto revolúcie vypovedá aj fakt, že v Kutajsi (ani v iných mestách) po nej niet ani stopy. Organizátori radšej zvážajú svojich sympatizantov z regiónov do hlavného mesta. Národ sa teda o dianí dozvedá iba z médií – a občas sa nestačí čudovať. Tak ako vtedy, keď televízia vysielala zábery priemyselnej kamery z centra Tbilisi, ktorá v noci nasnímala, ako jeden z lídrov opozície fyzicky napadol akéhosi muža a ukradol mu peňaženku. To Avtandila Cahnagiu iba utvrdilo v presvedčení, akí sú to darebáci.
S touto rodinou utečencov sa poznám od decembra, keď som u nich pár dní býval a monitoroval som pre organizáciu Človek v ohrození situáciu v utečeneckých centrách v západnom Gruzínsku. Ušli počas občianskej vojny z hodiny na hodinu z abcházskeho Suchumi, kde mali v centre mesta neďaleko od pláže krásny byt. Ostali im z neho iba tri veci: spomienky, obhoretá ikona na stene a pohľad na displej Zurabovho mobilu, kde si cez googlemap občas nostalgicky pozerajú satelitné snímky svojho domu. Od roku 1993 sa tam nesmú vrátiť. A pritom do Suchumi je to iba čosi viac ako sto kilometrov.
Všetci členovia rodiny Cachnagiovcov skončili subtropický inštitút, pričom otec pracoval ako riaditeľ citrusovej farmy. Dnes je to dôchodca, ktorý si donedávna privyrábal tým, že na trhu predával náradie. Už však na to nemá síl a rodinu živí syn Zurab. Pracuje ako predajca mobilného operátora, pričom si z platu niekoľko mesiacov odkladal po sto dolárov. Túžil si kúpiť počítač. Stačil by aj lacný, z druhej ruky. No potom sa raz vrátil domov a otec mu vraví: „Budem mať narodeniny, a tak by som ešte túžil mať auto...“ Zurab nelenil a zohnal otcovi za pár sto dolárov starého Moskviča. Pomaly je to už veterán, no vo výbornom stave. Keď ma čakali na autobusovej stanici, Zurabov otec hrdo ukazoval okolostojacim taxikárom: „Pozrite sa na ten motor a karosériu. Ako nové!“
Na Moskviči sme potom brázdili okolité cesty. Maximálne šesťdesiatkou, viac „to nedalo“, no predsa. „Vidíš, Andrej, také kvalitné cesty tu donedávna neboli. Všetko dal postaviť Míša. On  molodec!“ vravel hrdo Avtandil Cachnagia, keď sme išli do baníckeho mestečka Tkibuli. Väčšinu z dvanástich baní tu po páde socializmu zavreli a ľudia prišli o prácu. Pred vjazdom do mesta, kde majú dodnes na hlavnom námestí obrovskú sochu Stalina, sa nedá nevšimnúť si tabuľu, na ktorej je uvedené, že česká organizácia Člověk v tísni tu podporila viaceré projekty, napríklad internetovú kaviareň. Pre obyvateľov tohto mesta na periférii znamená nielen Saakašvili, ale aj opozícia iba penu na rozbúrených vlnách vzdialeného mediálneho oceánu. Do Tbilisi je to ďaleko, do Moskvy ešte ďalej. A do EÚ najďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite