Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac - Ničivý pud moci

.peter Zajac . .časopis .osobnosti

Tá krátka správa TA SR zanikla medzi množstvom iných správ. Nemocnica v Trenčíne uvažuje o predaji budovy denného stacionára a ako hlavný dôvod predaja budovy na lukratívnom mieste v centre mesta uvádza riaditeľ nemocnice v Trenčíne Rudolf Lintner, že nemocnica sa potrebuje zbaviť dlhov.

Tá krátka správa TA SR zanikla medzi množstvom iných správ. Nemocnica v Trenčíne uvažuje o predaji budovy denného stacionára a ako hlavný dôvod predaja budovy na lukratívnom mieste v centre mesta uvádza riaditeľ nemocnice v Trenčíne Rudolf Lintner, že nemocnica sa potrebuje zbaviť dlhov.


Mesto začiatkom deväťdesiatych rokov previedlo bezodplatne budovu vtedajšej nemocnici s poliklinikou v Trenčíne s tým, že tam bude naďalej fungovať psychosociálne centrum. Centrum funguje, psychiatrických chorôb pribúda, nemocnica nemá pre denný stacionár iné vyhovujúce priestory. Napriek tomu chce riaditeľ predať budovu na komerčné účely. Opakuje sa tu starý vzorec – ťažko sa buduje, ľahko ničí, aj keď zatiaľ riaditeľ cúvol.
Pripomenulo mi to iný príbeh. Pred vyše štyridsiatimi rokmi sme rysovali mame k výskumu rakoviny krčka maternice tabuľky. Ako ukázala jej práca, včasná diagnostika by umožnila v mnohých prípadoch úspešnú liečbu. Mama vtedy navrhovala zriadiť depistážne strediská, kde by ženy povinne chodili na pravidelné preventívne prehliadky. Prišli však sedemdesiate roky a s nimi normalizácia reálneho socializmu.  Okrem iného mu padlo za obeť aj vybudovanie depistážnych pracovísk, ktoré neexistujú ani dnes.

Prípad trenčianskej nemocnice nie je ojedinelý. Podobných, týkajúcich sa nášho zdravia, sociálneho správania, prostredia, vzdelávania a kultúry je čoraz viac. Pribúda nelegálnych skládok, a to nielen tej mamutej v Pezinku, ktorá sa momentálne zastavila pred bránami Najvyššieho súdu. Stačí si prečítať denné správy. V Banskej Bystrici objavili policajti vďaka bezdomovcovi sudy s toxickým odpadom. V Tatrách je podľa odhadu od osem- do dvanásťtisíc nelegálnych skládok. V jednej tatranskej obci vyviezol ktosi za dedinu celú strechu, miestni ho síce poznajú, ale zo solidarity ho neprezradia, lebo veď možno aj oni odpracú za dedinu aspoň sud či záchodovú misu.
Nedodržiavanie stavebných povolení sa šíri ako požiar. Bratislavský amfiteáter zhorí a než sa stihne ktokoľvek spamätať, do pozemku sa za bieleho dňa zaryjú bagre. Nejde pritom len o zákony, pri ktorých väčší berie a menší sedí v base. Ide o elementárnu spupnosť a nekultúrnosť. Bratislavské nábrežie zničili tí, čo sa vydávajú za dobrodincov Slovenska. Dnešnú a zajtrajšiu podobu PKO určujú nielen developeri, ale aj mestskí poslanci. Tí ho predali bez toho, aby ostala zaručená jeho pôvodná funkcia, ale dnes sa mesto tvári ako záchranca. Racionálny hlas však hovorí, že ak potrebuje peniaze, „nemá mesto predávať pozemky hlboko pod cenu, rozdávať za lacný peniaz mestský majetok, uzatvárať s developermi jednostranne nevýhodné zmluvy“. Aj keď to tak nevyzerá, iracionálne sa správa developer povzbudený beztrestnosťou, ktorý začne búrať napriek neukončeným rokovaniam s mestom a masívnym protestom občanov. Ešteže cez tú dieru v okne nefúkalo Mariánovi Vargovi na hlavu.
Koľko rečí sa narobilo okolo novej budovy SND. Vtedy radní páni prisahali, že budova DPOH bude slúžiť divadlu. Mesto vypísalo súťaž, tá mala svojho víťaza, a ajhľa, zrazu pre mesto prestali platiť pravidlá, ktoré si samo stanovilo a výsledky súťaže jednoducho zrušilo. Iste, toto rozhodnutie nemá rozmery pražského blobu, ale svedčí o tej istej spupnosti.
Príbehy, svedčiace o hlbokej nekultúrnosti moci, ktorá zväzuje politické strany s lobistickými skupinami a podnikateľmi, sa množia ako rakovinové novotvary spoločnosti, ktorá si neváži svoje telesné a duševné zdravie. To nie je otázka vlastníckych vzťahov ani moralizovania. Je to plieseň, ktorá sa šíri spoločnosťou bez ohľadu na režim, povlak mocipánov, ktorí „za tie roky celí porástli plesňou, plesnejú hamižnosťou a korupciou“. Dominik Tatarka, ktorý to napísal, ich videl pred štyridsiatimi rokmi ako plesnivé hominidá histórie. Myslel si vtedy, že ich už niet, oni sú tu však znova a možno ani nikdy neodišli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite