Socialistické redakcie boli zvláštnym mixom ľudí. Boli tam idealisti, ktorí naivne verili, že ich úlohou je upozorňovať na drobné chyby režimu a na nepoctivých ľudí, ktorí kazia tvár socializmu.
Boli to pracovití redaktori, poctivo obiehajúci rôzne komunálne kauzičky, odhaľujúci čachre v mototechnách a kšefty v mäsiarstvach. Presne si pritom uvedomovali, do akej úrovne riadenia môžu s kritikou ísť. Boli tu aj ľudia so spisovateľskými ambíciami, ktorí si nahovárali, že v novinách nejde o politiku a ideológiu, ale o dobrú štylistiku, reportérske cítenie či cit pre tému. Dúfali, že čoskoro sa z novín dostanú a presadnú si na spisovateľskú stoličku.
V redakciách však dominovali nad ideológmi a štylistami cynici, ktorí už nemali o socializme žiadne ilúzie. Tí starší zažili aj čistky po vstupe spojeneckých vojsk a rezignovali. Svoju robotu brali ako pohodlný džob, kde už nejde o žiadne idey, kde sa dá beztrestne popíjať aj počas práce, a kde treba občas zadržať žalúdok a napísať nadšeneckú správu o komunistickom zjazde či komentár o zlých imperialistoch, a potom sa nad vlastným oslavným textom dobre zabávať a opíjať s kolegami. Alkohol v týchto prípadoch veľmi pomáhal.
Nezanedbateľnú skupinu tvorili totálne nepoužiteľní ľudia, ktorých do redakcie umiestnili rôzni stranícki funkcionári – boli to rôzne odložené milenky, netalentované deti, prípadne bývalí zväzácki funkcionári, pre ktorých sa nenašiel vhodnejší flek. Títo ľudia nerobili takmer nič, posedávali v redakciách, rozprávali vulgárne vtipy, organizovali alkoholické „dejchánky“. Ženy počas pracovnej doby behali po obchodoch a zháňali nedostatkový tovar. Niektorí z tejto partičky však mali dôležitú bokovku – podávanie informácií Štátnej bezpečnosti. Vzhľadom na to ich nebolo možné vyhodiť ani prinútiť pracovať. V redakciách sa presne vedelo, pred kým netreba rozprávať politické vtipy.
Veľmi demoralizujúce bolo povinné dvojvládie – na jednej strane šéfredaktor a na druhej predseda KSČ. Členovia straníckej skupiny si povinne tykali, takže aj upratovačka tykala šéfredaktorovi, lebo medzi súdruhmi sa to patrilo. Šéfredaktor bol síce človekom, ktorý riadil bežný chod redakcie, niesol za ňu aj politickú zodpovednosť, ale na koberec občas chodil aj k straníckemu šéfovi, svojmu podriadenému. To mu uberalo na autorite, najmä ak straníckym šéfom bol neschopný opilec, ktorý na svoje pracovné povinnosti zvysoka kašľal. Väčšinou boli stranícki predsedovia ľudia, ktorí pochopili, že nemajú novinárske schopnosti ani prirodzenú autoritu, tak robili kariéru po straníckej linke.
Problémy s cenzúrou boli už v osemdesiatych rokoch minimálne. Nemusel už fungovať ani oficiálny cenzorský úrad (tzv. SÚTI). V redakciách už boli len ľudia, ktorí presne vedeli, kde sú hranice, a autocenzúru prijali ako prirodzenú vec či nutné zlo. Ak predsa len niekto prekročil povolený rámec, bol tu vedúci oddelenia a tajomník redakcie, ktorí všetky texty čítali, korigovali a v sporných prípadoch zasiahol aj šéfredaktor. Ten zväčša nechcel pre nejakého odvážnejšieho redaktoríka riskovať svoj dobre platený flek. Takže v podstate nehrozilo, že by sa do novín dostalo niečo, čo by nebolo v súlade s líniou KSČ. Ak predsa len niečo prekĺzlo, riešilo sa to na vyšších straníckych úrovniach, kde šikovnejší šéfredaktor využíval svoje kamarátšaftské kontakty. Dobrý šéfredaktor bol ten, ktorý obetavo chodil so straníckymi funkcionármi popíjať, na rybačky či na opulentné poľovačky. V takom prípade ani nevadilo, že šéfredaktor občas nemal ani vysokú školu, maturitu si urobil len večerne a jeho jediným vzdelaním bola stranícka škola či rýchlokurz v Rusku. Veľmi výhodné bolo, keď šéfredaktor absolvoval polročné moskovské školenie s vysokými straníckymi funkcionármi. V Moskve sa pri pohárikoch vodky zbratali – a redakcia mala relatívny pokoj. Šéfredaktori bez takýchto kontaktov museli chodiť na výbor strany častejšie a sypať si popol na hlavu. Robili to však bez reptania, často s falošným pocitom, že svoju dôstojnosť obetovali pre dobro veci. Boli to zväčša ľudia dobre si pamätajúci čistky na začiatku normalizácie (mnohí sa do funkcií dostali práve vďaka nim) a tak boli oveľa poslušnejší, poníženejší, ako by človek čakal.
Ako sa to dalo prežiť? Treba sa opýtať skúsenejších, ja som to zažila iba dva roky, ale aj tak ma to dosť poznamenalo. V pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle slova.
Boli to pracovití redaktori, poctivo obiehajúci rôzne komunálne kauzičky, odhaľujúci čachre v mototechnách a kšefty v mäsiarstvach. Presne si pritom uvedomovali, do akej úrovne riadenia môžu s kritikou ísť. Boli tu aj ľudia so spisovateľskými ambíciami, ktorí si nahovárali, že v novinách nejde o politiku a ideológiu, ale o dobrú štylistiku, reportérske cítenie či cit pre tému. Dúfali, že čoskoro sa z novín dostanú a presadnú si na spisovateľskú stoličku.
V redakciách však dominovali nad ideológmi a štylistami cynici, ktorí už nemali o socializme žiadne ilúzie. Tí starší zažili aj čistky po vstupe spojeneckých vojsk a rezignovali. Svoju robotu brali ako pohodlný džob, kde už nejde o žiadne idey, kde sa dá beztrestne popíjať aj počas práce, a kde treba občas zadržať žalúdok a napísať nadšeneckú správu o komunistickom zjazde či komentár o zlých imperialistoch, a potom sa nad vlastným oslavným textom dobre zabávať a opíjať s kolegami. Alkohol v týchto prípadoch veľmi pomáhal.
Nezanedbateľnú skupinu tvorili totálne nepoužiteľní ľudia, ktorých do redakcie umiestnili rôzni stranícki funkcionári – boli to rôzne odložené milenky, netalentované deti, prípadne bývalí zväzácki funkcionári, pre ktorých sa nenašiel vhodnejší flek. Títo ľudia nerobili takmer nič, posedávali v redakciách, rozprávali vulgárne vtipy, organizovali alkoholické „dejchánky“. Ženy počas pracovnej doby behali po obchodoch a zháňali nedostatkový tovar. Niektorí z tejto partičky však mali dôležitú bokovku – podávanie informácií Štátnej bezpečnosti. Vzhľadom na to ich nebolo možné vyhodiť ani prinútiť pracovať. V redakciách sa presne vedelo, pred kým netreba rozprávať politické vtipy.
Veľmi demoralizujúce bolo povinné dvojvládie – na jednej strane šéfredaktor a na druhej predseda KSČ. Členovia straníckej skupiny si povinne tykali, takže aj upratovačka tykala šéfredaktorovi, lebo medzi súdruhmi sa to patrilo. Šéfredaktor bol síce človekom, ktorý riadil bežný chod redakcie, niesol za ňu aj politickú zodpovednosť, ale na koberec občas chodil aj k straníckemu šéfovi, svojmu podriadenému. To mu uberalo na autorite, najmä ak straníckym šéfom bol neschopný opilec, ktorý na svoje pracovné povinnosti zvysoka kašľal. Väčšinou boli stranícki predsedovia ľudia, ktorí pochopili, že nemajú novinárske schopnosti ani prirodzenú autoritu, tak robili kariéru po straníckej linke.
Problémy s cenzúrou boli už v osemdesiatych rokoch minimálne. Nemusel už fungovať ani oficiálny cenzorský úrad (tzv. SÚTI). V redakciách už boli len ľudia, ktorí presne vedeli, kde sú hranice, a autocenzúru prijali ako prirodzenú vec či nutné zlo. Ak predsa len niekto prekročil povolený rámec, bol tu vedúci oddelenia a tajomník redakcie, ktorí všetky texty čítali, korigovali a v sporných prípadoch zasiahol aj šéfredaktor. Ten zväčša nechcel pre nejakého odvážnejšieho redaktoríka riskovať svoj dobre platený flek. Takže v podstate nehrozilo, že by sa do novín dostalo niečo, čo by nebolo v súlade s líniou KSČ. Ak predsa len niečo prekĺzlo, riešilo sa to na vyšších straníckych úrovniach, kde šikovnejší šéfredaktor využíval svoje kamarátšaftské kontakty. Dobrý šéfredaktor bol ten, ktorý obetavo chodil so straníckymi funkcionármi popíjať, na rybačky či na opulentné poľovačky. V takom prípade ani nevadilo, že šéfredaktor občas nemal ani vysokú školu, maturitu si urobil len večerne a jeho jediným vzdelaním bola stranícka škola či rýchlokurz v Rusku. Veľmi výhodné bolo, keď šéfredaktor absolvoval polročné moskovské školenie s vysokými straníckymi funkcionármi. V Moskve sa pri pohárikoch vodky zbratali – a redakcia mala relatívny pokoj. Šéfredaktori bez takýchto kontaktov museli chodiť na výbor strany častejšie a sypať si popol na hlavu. Robili to však bez reptania, často s falošným pocitom, že svoju dôstojnosť obetovali pre dobro veci. Boli to zväčša ľudia dobre si pamätajúci čistky na začiatku normalizácie (mnohí sa do funkcií dostali práve vďaka nim) a tak boli oveľa poslušnejší, poníženejší, ako by človek čakal.
Ako sa to dalo prežiť? Treba sa opýtať skúsenejších, ja som to zažila iba dva roky, ale aj tak ma to dosť poznamenalo. V pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle slova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.