Béla Bugár už nie je členom poslaneckého klubu SMK, Iveta Radičová už nie je poslankyňou SDKÚ. Kam obaja politici smerujú a čo ich nečakané odchody znamenajú?
Béla Bugár je veľmi skúsený politik. Vie, čo a kedy povedať, a hoci je impulzívny, len málokedy urobil niečo, čo si vopred nepremyslel. Raz sa mu to stalo, keď navrhol odchod SMK z Dzurindovej vlády. Stalo sa to po tom, čo pri reforme verejnej správy šéf SDKÚ zahodil prirodzené delenie Slovenska, aby získal hlasy komunistickej ľavice. Vtedy Bugár neodhadol, že aj pre funkcionárov jeho strany sú už posty a výhody vládnutia viac než princíp a správne riešenia. Bola to jeho prvá veľká prehra. Ešte ju rozchodil, ale už nie úplne.
Druhýkrát sa pomýlil, keď si pred dvoma rokmi myslel, že v súboji o post predsedu SMK porazí Csákyho opäť raz bez väčšej námahy. Neodhadol, že Csáky proti nemu použije podpásové údery, neodhadol tiež, že SMK je z veľkej časti stranou ekonomických záujmov, ktoré ho môžu ľahko obetovať, a neodhadol ani nálady tých ľudí vo vlastnej strane, ktorí síce uznávali jeho schopnosť komunikovať so slovenskými partnermi, ale stále viac im prekážal Bugárov štýl dovnútra. On síce v SMK nikdy nepoužíval neférové metódy, v tom je od Csákyho absolútne odlišný, ale nevytváral žiaden priestor pre rast budúcich lídrov, navyše, racionálne vedomie vlastnej dôležitosti ho priviedlo k iracionálnemu prehliadaniu iných názorov. To všetko sa zrátalo, Csáky nad Bugárom zvíťazil a to bola jeho druhá veľká prehra. Tú už nerozchodil. Už ju pred sebou iba tlačí.
Odchod z poslaneckého klubu SMK vyzerá na zúfalý pokus do prázdna. Nevidno, prečo teraz, nevidno, čo znamená požiadavka zmeny štýlu, ktorou podmieňuje svoj návrat do klubu, a nevidno ani alternatívu. Ak má odísť Csáky a SMK sa má touto cestou vrátiť k lepším spôsobom (bolo by to rozumné), prečo to Bugár nepovie? Ale koho potom navrhuje ako náhradu? Ak naopak Bugárovi nejde o Csákyho odchod, pretože skupine ľudí okolo neho už ide o založenie novej strany, prečo robia nezrozumiteľný medzikrok a nepridajú sa rovno a otvorene k Zsoltovi Simonovi? Samozrejme, ide o dôveru voliča a ide o získanie radových členov strany, a na tých treba so zmenami postupne. Nie je ale potom práve dnešné Bugárovo skrývanie skutočných motívov paradoxne víťazstvom Csákyho neférového štýlu?
V SMK sa stalo čosi vážne. Najvážnejšie od hanebného víťazstva Csákyho. Ale Bugárov krok a najmä jeho odôvodnenie nevyzerá ako dobré riešenie. Prečo sa nevrátiť k otvorenosti, páni?
Odchod Ivety Radičovej z parlamentu je menej vážny príbeh. Je to skôr smutný dôkaz o nepripravenosti než čokoľvek iné. A vôbec nejde o hlasovanie za kolegyňu z klubu, ktorá nestihla prísť k vlastnej karte. Ide skôr o striedmosť, pokoj, dlhodobé uvažovanie a silu osobnosti.
Čosi o tom všetkom naznačili už voľby prezidenta. Od Radičovej zvolania o milióne hlasov, cez nadšeneckú vetu o novom začiatku v opozícii až po porazeneckú dohodu, že nebude kandidovať ani len za volebného lídra SDKÚ, neprešiel ani mesiac. Kde je zodpovednosť za vyrieknuté slová? Skôr to vyzerá na človeka, vlečeného náladami médií, verejnosti, aj tými vlastnými, než na možného pevného lídra opozície. A dej s náhradným hlasovaním to vzápätí iba potvrdil. Najskôr pokorné slová o podriadení sa verdiktu disciplinárneho výboru, potom emocionálny apel, aby výbor rozhodoval rozumne, a neodporučil jej odísť, a napokon vlastné hrdé rozhodnutie o odchode bez ohľadu na výbor. Kde je vypočítateľnosť, stálosť a dlhodobé smerovanie?
Iveta Radičová najnovšie tvrdí, že odchodom z parlamentu neodchádza z politiky, naopak, chce sa viac venovať SDKÚ. Platí ešte, že nechce byť jej volebným lídrom? Alebo už znova chce?
SDKÚ potrebuje čosi vážne. Ale Radičovej premety nie sú dobré riešenie.
Štefan Hríb
Béla Bugár je veľmi skúsený politik. Vie, čo a kedy povedať, a hoci je impulzívny, len málokedy urobil niečo, čo si vopred nepremyslel. Raz sa mu to stalo, keď navrhol odchod SMK z Dzurindovej vlády. Stalo sa to po tom, čo pri reforme verejnej správy šéf SDKÚ zahodil prirodzené delenie Slovenska, aby získal hlasy komunistickej ľavice. Vtedy Bugár neodhadol, že aj pre funkcionárov jeho strany sú už posty a výhody vládnutia viac než princíp a správne riešenia. Bola to jeho prvá veľká prehra. Ešte ju rozchodil, ale už nie úplne.
Druhýkrát sa pomýlil, keď si pred dvoma rokmi myslel, že v súboji o post predsedu SMK porazí Csákyho opäť raz bez väčšej námahy. Neodhadol, že Csáky proti nemu použije podpásové údery, neodhadol tiež, že SMK je z veľkej časti stranou ekonomických záujmov, ktoré ho môžu ľahko obetovať, a neodhadol ani nálady tých ľudí vo vlastnej strane, ktorí síce uznávali jeho schopnosť komunikovať so slovenskými partnermi, ale stále viac im prekážal Bugárov štýl dovnútra. On síce v SMK nikdy nepoužíval neférové metódy, v tom je od Csákyho absolútne odlišný, ale nevytváral žiaden priestor pre rast budúcich lídrov, navyše, racionálne vedomie vlastnej dôležitosti ho priviedlo k iracionálnemu prehliadaniu iných názorov. To všetko sa zrátalo, Csáky nad Bugárom zvíťazil a to bola jeho druhá veľká prehra. Tú už nerozchodil. Už ju pred sebou iba tlačí.
Odchod z poslaneckého klubu SMK vyzerá na zúfalý pokus do prázdna. Nevidno, prečo teraz, nevidno, čo znamená požiadavka zmeny štýlu, ktorou podmieňuje svoj návrat do klubu, a nevidno ani alternatívu. Ak má odísť Csáky a SMK sa má touto cestou vrátiť k lepším spôsobom (bolo by to rozumné), prečo to Bugár nepovie? Ale koho potom navrhuje ako náhradu? Ak naopak Bugárovi nejde o Csákyho odchod, pretože skupine ľudí okolo neho už ide o založenie novej strany, prečo robia nezrozumiteľný medzikrok a nepridajú sa rovno a otvorene k Zsoltovi Simonovi? Samozrejme, ide o dôveru voliča a ide o získanie radových členov strany, a na tých treba so zmenami postupne. Nie je ale potom práve dnešné Bugárovo skrývanie skutočných motívov paradoxne víťazstvom Csákyho neférového štýlu?
V SMK sa stalo čosi vážne. Najvážnejšie od hanebného víťazstva Csákyho. Ale Bugárov krok a najmä jeho odôvodnenie nevyzerá ako dobré riešenie. Prečo sa nevrátiť k otvorenosti, páni?
Odchod Ivety Radičovej z parlamentu je menej vážny príbeh. Je to skôr smutný dôkaz o nepripravenosti než čokoľvek iné. A vôbec nejde o hlasovanie za kolegyňu z klubu, ktorá nestihla prísť k vlastnej karte. Ide skôr o striedmosť, pokoj, dlhodobé uvažovanie a silu osobnosti.
Čosi o tom všetkom naznačili už voľby prezidenta. Od Radičovej zvolania o milióne hlasov, cez nadšeneckú vetu o novom začiatku v opozícii až po porazeneckú dohodu, že nebude kandidovať ani len za volebného lídra SDKÚ, neprešiel ani mesiac. Kde je zodpovednosť za vyrieknuté slová? Skôr to vyzerá na človeka, vlečeného náladami médií, verejnosti, aj tými vlastnými, než na možného pevného lídra opozície. A dej s náhradným hlasovaním to vzápätí iba potvrdil. Najskôr pokorné slová o podriadení sa verdiktu disciplinárneho výboru, potom emocionálny apel, aby výbor rozhodoval rozumne, a neodporučil jej odísť, a napokon vlastné hrdé rozhodnutie o odchode bez ohľadu na výbor. Kde je vypočítateľnosť, stálosť a dlhodobé smerovanie?
Iveta Radičová najnovšie tvrdí, že odchodom z parlamentu neodchádza z politiky, naopak, chce sa viac venovať SDKÚ. Platí ešte, že nechce byť jej volebným lídrom? Alebo už znova chce?
SDKÚ potrebuje čosi vážne. Ale Radičovej premety nie sú dobré riešenie.
Štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.