Bola nedeľa 15. decembra 2002. Inžinier Mirek Topolánek, pre širšiu verejnosť málo známy senátor z Ostravy, sa v nápadne honosnom prostredí Františkových Lázní k všeobecnému prekvapeniu pred pár hodinami stal historicky druhým predsedom ODS.
„Jo tak to jste vy, vás fakt rád poznávám,“ povedal mi vtedy nový vodca opozície, keď sme boli formálne predstavení pred „inauguračným“ rozhovorom. „Vy totiž fakt píšete neuvěřitelný kraviny.“ Nato sa na plné ústa rozosmial, rozhovoril – a v následnom interview vytýčil cestu „novej“, postklausovskej ODS. Cestu, z ktorej otec – zakladateľ Václav Klaus rozhodne nemal radosť. A nikdy to Topolánkovi nezabudol.
.kto je „Topol“?
Osobná spomienka zo začiatku tohto textu nemá byť samoúčelná. Počas nasledujúceho šesť a pol roka som s Topolánkom hovoril veľmi často, v opozícii i v premiérskom kresle som s ním robil desiatky rohovorov, viedol som s ním dlhé debaty „mimo záznam“, sledoval ho na zahraničných cestách po celom svete. A po celé tie roky som váhal: je Topolánek „nevycválaný křupan“ odkiaľsi zo severu Moravy, muž silných slov a slabších činov, alebo vizionár, ktorý premenil svoju stranu, celú českú pravicu a ktorý dovidel omnoho ďalej než je u politikov v tejto krajine zvykom?
Odpoveď nie je jasná dodnes. Isté však je, že Topolánek, všeobecne prezývaný ako „Topol“, celkom iste patrí medzi najpozoruhodnejších politikov ponovembrového Česka.
Dvojmetrový Valach Topolánek (1956) sa v Česku často prirovnáva k Mikulášovi Dzurindovi: tuctový inžinier z periférie, niekdajší príslušník šedej zóny, ktorý v piatej dekáde svojho života dostal, vzhľadom na nedostatok iných kádrov, historickú úlohu. Dzurinda musel poraziť Mečiara a Topolánek vrátiť sebavedomie i moc zdecimovanej ODS, ktorá sa po volebnej porážke roku 2002 nachádzala v štádiu hlbokej depresie.
Nebolo to jednoduché zadanie. Topolánek sa ocitol v čele ODS proti vôli Václava Klausa. Možno to bola len osobná žiarlivosť, ale možno aj predvídavosť veľkého šachistu Klausa, ktorý tušil, že Topolánek nie je oným vopred odpísaným outsiderom, ktorý sa stal predsedom viac-menej zhodou okolností a ktorého bude do ďalších volieb vždy čas vymeniť.
.mäkká ODS
„Mnoho ľudí si kladie otázku, prečo bol vlastne zvolený,“ povedal v septembri 2003 Topolánkov úhlavný rival vnútri ODS – a Klausov spojenec – Vlastimil Tlustý. „V každom prípade musí do budúcnosti rátať s konkurenciou.“
Topolánkov rozbeh bol skutočne rozpačitý: dokázal vyjednať Klausovo zvolenie na Hrad vo februári 2003, ale potom napríklad úplne zbytočne vyvolal v septembri toho istého roku neúspešné hlasovánie o nedôvere vláde socialistu Vladimíra Špidlu. Nemohol vyhrať – a straníci si začali klásť otázku, či im predseda bude podobné závažné kroky oznamovať z médií, ako to urobil vtedy.
A nebol to jediný problém: „Je pravda, že som nedokázal verejnosti ponúknuť jasnú víziu,“ povedal mi „Topol“ v rozhovore v novembri 2003.
Svoju víziu však čoskoro našiel. Povzbudený drvivými víťazstvami ODS v európskych a krajských voľbách 2004 a inšpirovaný svojím priateľom Dzurindom začal Topolánek hovoriť o radikálnych reformách svojej budúcej vlády, o rovnej dani, totálnej zmene zákonníka práce, o dôchodkovej reforme... Neznelo to zle. A priali mu i podmienky: ODS viedla v prieskumoch o 20 percent nad ČSSD, v jej centrále sa snívalo o jednofarebnej väčšinovej vláde, v najhoršom prípade o spojenectve len s ľudovcami.
Topolánek navyše dokázal niečo, čo sa ešte v lete 2002 zdalo takmer nemožné: z uzavretej, čoraz viac nacionálne orientovanej strany, ktorá len opakovala pseudopravicové a euroskeptické klišé svojho vodcu (a potom na ne rýchlo zabúdala), urobil normálnu stranu občianskej pravice. Stranu, v ktorej sa zrazu smeli používať slová ako „občianska spoločnosť“, „životné prostredie“ alebo „Transparency International“ a v ktorej sa mohli presadzovať ľudia ako niekdajší Havlov muž Alexandr Vondra. Stranu, ktorú tak zrazu mohli voliť nielen „tradiční voliči“ (ktorých však v Česku nie je viac než 25 percent), ale aj proeurópski liberáli, ktorými Klaus kedysi toľko opovrhoval a ktorým jeho blízkí hovorili posmešne „pravdoláskovníci“ či „pražská kavárna“.
Topolánek túto marketingovú stratégiu nazval „tvrdé jadro, mäkký obal“. A začiatkom roku 2005 sa zdalo, že nie je nič, čo by dokázalo jeho víťazné ťaženie zastaviť.
Lenže potom po Grossovi prišiel celkom nečakane Jiří Paroubek, ktorý v časoch najväčšej povojnovej prosperity dokázal zjednotiť večne rozhádanú stranu a vyslať Čechom zrozumiteľný odkaz: stále môže byť takto dobre. Stačí, keď Topolánkovi nedovolíte jeho „asociálne experimenty“. Po poctivom, ale úplne nekomunikatívnom Špidlovi a smiešnom, skorumpovanom Grossovi dostal Topolánek konečne dôstojného súpera, na ktorého však nebol pripravený.
.prebehlíci a reformy
Topolánek dokázal nakoniec voľby 2006 nad ČSSD vyhrať iba o 130-tisíc hlasov. Lenže nepochopiteľne zložitý volebný zákon pririekol „pravici“ (ODS, ľudovcom a Zeleným) rovnakých 100 hlasov v snemovni ako spojeným silám ľavice ČSSD a KSČM. Začala sa hra nervov o zostavenie novej vlády.
Po nekonečných týždňoch a všemožných peripetiách dokázal Topolánek koncom roku 2006 na svoju stranu získať dvoch poslancov ČSSD Miloša Melčáka a Michala Pohanku – metódy, ktorými sa to stalo, sú dodnes zahalené tajemstvom. No len naivky veria, že v sebe obaja tradične ľavicoví politici náhle rozpoznali liberálne gény či „štátotvornosť“. Pokiaľ to azda slovenskému čitateľovi niečo pripomína, nie je vedľa.
Topolánek tieto otázky vždy odmietal: „Ak sa chcete pýtať na takéto blbosti, môžeme rovno skončiť,“ odvrkával čoraz viac podráždený a evidentne tlstnúci premiér, ktorý popri štátnických povinnostiach riešil i rozpad svojho manželstva (dodnes nerozvedeného) a odchod k straníckej kolegyni Lucii Talmanovej, s ktorou má dnes už takmer dvojročného syna Nicolasa.
Napriek tomu je možné smelo tvrdiť, že Topolánkov kabinet, zložený z takých odlišných osobností, ako boli napríklad „skalný“ príslušník starej gardy ODS Martin Říman a niekdajší Havlov kancelár Karel Schwarzenberg, zaviedol v Česku najväčšie zmeny od začiatku 90. rokov.
Vďaka „prebehlíkom“ začali Česi od januára 2008 platiť „skoro“ rovnú daň (zhruba 23 procent), ale takisto poplatky u lekára (30 korún za návštevu i položku za lieky na recepte). Vláda naplno rozbehla rozhovory s administratívou USA o umiestnenie protiraketového radara v Brdoch – skrátka, všetko, čo spoľahlivo funguje ako červené súkno na českých voličov.
Topolánek si to však akoby nepripúšťal. Veril, že ľudia nakoniec ocenia jeho veľké dielo „Chcem, aby sa ľudia mali lepšie a dokážem to,“ hovoril Topolánek v rozhovoroch. Znelo to presvedčivo, až mal človek skoro chuť zabudnúť na všetky – mierne povedané – kontroverzné záležitosti, spojené s jeho vládou: kauzu vicepremiéra Čunka, ktorého trestné stíhanie pre korupciu zastavil až bezprecedentný zásah najvyššej žalobkyne, podriadenej vláde, premiérovu bezmedznú dôveru voči jeho priateľom a legende pražských lobistických kruhov Marekovi Dalíkovi či angažmá Topolánkovho priateľa a sponzora ODS Aleša Řebíčka na poste ministra dopravy, na ktorom najviac zarobila Řebíčkova dopravná firma Viamont, veselo bohatnúca na štátnych zákazkách od – ministerstva dopravy.
.polroka pred dôchodkom?
Napriek tomu všetkému mal Mirek Topolánek možno úspešne našliapnuté k druhému volebnému obdobiu, po ktorom – podľa vzoru Dzurindu či svojho veľkého idola José Maria Aznara – tak túžil. Drvivá porážka v krajských voľbách 2008 je niečo, s čím musia vlády uprostred svojho pôsobenia jednoducho počítať.
Lenže v tú chvíľu do hry opäť zasiahol Václav Klaus, ktorý Topolánkovi, chystajúcemu sa práve na životnú rolu šéfa Európskej únie, nikdy nezabudol, ako mu „jeho“ ODS premenil. Kongres strany v decembri 2008 premiér, vždy najsilnejší v krízových momentoch, napriek mohutnej Klausovej podpore pre jeho protikandidáta Pavla Béma ešte s prehľadom ustál. Marcové hlasovanie o nedôvere vláde, ktoré vyvolal Jiří Paroubek, zdesený zo zvyšujúcich sa preferencií ODS a Topolánka osobne, už však neustál.
Proti vláde totiž hlasovali nielen dve celkom nevypočítateľné zelené poslankyne Zubová a Jakubková, ale i dávny rival Vlastimil Tlustý a najvernejší prezidentov poslanec v radoch ODS Jan Schwippel, ktorého oficiálne najviac znechutila Topolánkova ochota schváliť Lisabonskú zmluvu.
Mirek Topolánek, vinou cukrovky dnes už zase štíhly a paradoxne zdravo vyzerajúci chlapík, má tak možno pred sebou posledný polrok v českej politike – októbrové predčasné voľby ho v prípade porážky zrejme vyšlú do politického dôchodku či na vysoký post v Bruseli.
Na otázku, kým skutočne dosluhujúci český premiér je, odpoveď stále iba hľadáme. No ak prípustíme, že politika nie je nedeľná škola ani skautský tábor, napadne nám možno slávny citát z knihy pamätí asi najznámejšieho spin-doctora modernej doby, Alistaira Campbella. Jeho šéf Tony Blair vraj kedysi svojmu porazenému súperovi Johnovi Majorovi krátko po triumfálnych voľbách 1997 povedal: „História k vám bude omnoho vľúdnejšia.“ Stavil by som sa, že niečo podobné čaká i Topolánka. Len by to asi nechcel počuť od Paroubka. Či dokonca od Klausa.
Autor je komentátorom Hospodářských novin.
„Jo tak to jste vy, vás fakt rád poznávám,“ povedal mi vtedy nový vodca opozície, keď sme boli formálne predstavení pred „inauguračným“ rozhovorom. „Vy totiž fakt píšete neuvěřitelný kraviny.“ Nato sa na plné ústa rozosmial, rozhovoril – a v následnom interview vytýčil cestu „novej“, postklausovskej ODS. Cestu, z ktorej otec – zakladateľ Václav Klaus rozhodne nemal radosť. A nikdy to Topolánkovi nezabudol.
.kto je „Topol“?
Osobná spomienka zo začiatku tohto textu nemá byť samoúčelná. Počas nasledujúceho šesť a pol roka som s Topolánkom hovoril veľmi často, v opozícii i v premiérskom kresle som s ním robil desiatky rohovorov, viedol som s ním dlhé debaty „mimo záznam“, sledoval ho na zahraničných cestách po celom svete. A po celé tie roky som váhal: je Topolánek „nevycválaný křupan“ odkiaľsi zo severu Moravy, muž silných slov a slabších činov, alebo vizionár, ktorý premenil svoju stranu, celú českú pravicu a ktorý dovidel omnoho ďalej než je u politikov v tejto krajine zvykom?
Odpoveď nie je jasná dodnes. Isté však je, že Topolánek, všeobecne prezývaný ako „Topol“, celkom iste patrí medzi najpozoruhodnejších politikov ponovembrového Česka.
Dvojmetrový Valach Topolánek (1956) sa v Česku často prirovnáva k Mikulášovi Dzurindovi: tuctový inžinier z periférie, niekdajší príslušník šedej zóny, ktorý v piatej dekáde svojho života dostal, vzhľadom na nedostatok iných kádrov, historickú úlohu. Dzurinda musel poraziť Mečiara a Topolánek vrátiť sebavedomie i moc zdecimovanej ODS, ktorá sa po volebnej porážke roku 2002 nachádzala v štádiu hlbokej depresie.
Nebolo to jednoduché zadanie. Topolánek sa ocitol v čele ODS proti vôli Václava Klausa. Možno to bola len osobná žiarlivosť, ale možno aj predvídavosť veľkého šachistu Klausa, ktorý tušil, že Topolánek nie je oným vopred odpísaným outsiderom, ktorý sa stal predsedom viac-menej zhodou okolností a ktorého bude do ďalších volieb vždy čas vymeniť.
.mäkká ODS
„Mnoho ľudí si kladie otázku, prečo bol vlastne zvolený,“ povedal v septembri 2003 Topolánkov úhlavný rival vnútri ODS – a Klausov spojenec – Vlastimil Tlustý. „V každom prípade musí do budúcnosti rátať s konkurenciou.“
Topolánkov rozbeh bol skutočne rozpačitý: dokázal vyjednať Klausovo zvolenie na Hrad vo februári 2003, ale potom napríklad úplne zbytočne vyvolal v septembri toho istého roku neúspešné hlasovánie o nedôvere vláde socialistu Vladimíra Špidlu. Nemohol vyhrať – a straníci si začali klásť otázku, či im predseda bude podobné závažné kroky oznamovať z médií, ako to urobil vtedy.
A nebol to jediný problém: „Je pravda, že som nedokázal verejnosti ponúknuť jasnú víziu,“ povedal mi „Topol“ v rozhovore v novembri 2003.
Svoju víziu však čoskoro našiel. Povzbudený drvivými víťazstvami ODS v európskych a krajských voľbách 2004 a inšpirovaný svojím priateľom Dzurindom začal Topolánek hovoriť o radikálnych reformách svojej budúcej vlády, o rovnej dani, totálnej zmene zákonníka práce, o dôchodkovej reforme... Neznelo to zle. A priali mu i podmienky: ODS viedla v prieskumoch o 20 percent nad ČSSD, v jej centrále sa snívalo o jednofarebnej väčšinovej vláde, v najhoršom prípade o spojenectve len s ľudovcami.
Topolánek navyše dokázal niečo, čo sa ešte v lete 2002 zdalo takmer nemožné: z uzavretej, čoraz viac nacionálne orientovanej strany, ktorá len opakovala pseudopravicové a euroskeptické klišé svojho vodcu (a potom na ne rýchlo zabúdala), urobil normálnu stranu občianskej pravice. Stranu, v ktorej sa zrazu smeli používať slová ako „občianska spoločnosť“, „životné prostredie“ alebo „Transparency International“ a v ktorej sa mohli presadzovať ľudia ako niekdajší Havlov muž Alexandr Vondra. Stranu, ktorú tak zrazu mohli voliť nielen „tradiční voliči“ (ktorých však v Česku nie je viac než 25 percent), ale aj proeurópski liberáli, ktorými Klaus kedysi toľko opovrhoval a ktorým jeho blízkí hovorili posmešne „pravdoláskovníci“ či „pražská kavárna“.
Topolánek túto marketingovú stratégiu nazval „tvrdé jadro, mäkký obal“. A začiatkom roku 2005 sa zdalo, že nie je nič, čo by dokázalo jeho víťazné ťaženie zastaviť.
Lenže potom po Grossovi prišiel celkom nečakane Jiří Paroubek, ktorý v časoch najväčšej povojnovej prosperity dokázal zjednotiť večne rozhádanú stranu a vyslať Čechom zrozumiteľný odkaz: stále môže byť takto dobre. Stačí, keď Topolánkovi nedovolíte jeho „asociálne experimenty“. Po poctivom, ale úplne nekomunikatívnom Špidlovi a smiešnom, skorumpovanom Grossovi dostal Topolánek konečne dôstojného súpera, na ktorého však nebol pripravený.
.prebehlíci a reformy
Topolánek dokázal nakoniec voľby 2006 nad ČSSD vyhrať iba o 130-tisíc hlasov. Lenže nepochopiteľne zložitý volebný zákon pririekol „pravici“ (ODS, ľudovcom a Zeleným) rovnakých 100 hlasov v snemovni ako spojeným silám ľavice ČSSD a KSČM. Začala sa hra nervov o zostavenie novej vlády.
Po nekonečných týždňoch a všemožných peripetiách dokázal Topolánek koncom roku 2006 na svoju stranu získať dvoch poslancov ČSSD Miloša Melčáka a Michala Pohanku – metódy, ktorými sa to stalo, sú dodnes zahalené tajemstvom. No len naivky veria, že v sebe obaja tradične ľavicoví politici náhle rozpoznali liberálne gény či „štátotvornosť“. Pokiaľ to azda slovenskému čitateľovi niečo pripomína, nie je vedľa.
Topolánek tieto otázky vždy odmietal: „Ak sa chcete pýtať na takéto blbosti, môžeme rovno skončiť,“ odvrkával čoraz viac podráždený a evidentne tlstnúci premiér, ktorý popri štátnických povinnostiach riešil i rozpad svojho manželstva (dodnes nerozvedeného) a odchod k straníckej kolegyni Lucii Talmanovej, s ktorou má dnes už takmer dvojročného syna Nicolasa.
Napriek tomu je možné smelo tvrdiť, že Topolánkov kabinet, zložený z takých odlišných osobností, ako boli napríklad „skalný“ príslušník starej gardy ODS Martin Říman a niekdajší Havlov kancelár Karel Schwarzenberg, zaviedol v Česku najväčšie zmeny od začiatku 90. rokov.
Vďaka „prebehlíkom“ začali Česi od januára 2008 platiť „skoro“ rovnú daň (zhruba 23 procent), ale takisto poplatky u lekára (30 korún za návštevu i položku za lieky na recepte). Vláda naplno rozbehla rozhovory s administratívou USA o umiestnenie protiraketového radara v Brdoch – skrátka, všetko, čo spoľahlivo funguje ako červené súkno na českých voličov.
Topolánek si to však akoby nepripúšťal. Veril, že ľudia nakoniec ocenia jeho veľké dielo „Chcem, aby sa ľudia mali lepšie a dokážem to,“ hovoril Topolánek v rozhovoroch. Znelo to presvedčivo, až mal človek skoro chuť zabudnúť na všetky – mierne povedané – kontroverzné záležitosti, spojené s jeho vládou: kauzu vicepremiéra Čunka, ktorého trestné stíhanie pre korupciu zastavil až bezprecedentný zásah najvyššej žalobkyne, podriadenej vláde, premiérovu bezmedznú dôveru voči jeho priateľom a legende pražských lobistických kruhov Marekovi Dalíkovi či angažmá Topolánkovho priateľa a sponzora ODS Aleša Řebíčka na poste ministra dopravy, na ktorom najviac zarobila Řebíčkova dopravná firma Viamont, veselo bohatnúca na štátnych zákazkách od – ministerstva dopravy.
.polroka pred dôchodkom?
Napriek tomu všetkému mal Mirek Topolánek možno úspešne našliapnuté k druhému volebnému obdobiu, po ktorom – podľa vzoru Dzurindu či svojho veľkého idola José Maria Aznara – tak túžil. Drvivá porážka v krajských voľbách 2008 je niečo, s čím musia vlády uprostred svojho pôsobenia jednoducho počítať.
Lenže v tú chvíľu do hry opäť zasiahol Václav Klaus, ktorý Topolánkovi, chystajúcemu sa práve na životnú rolu šéfa Európskej únie, nikdy nezabudol, ako mu „jeho“ ODS premenil. Kongres strany v decembri 2008 premiér, vždy najsilnejší v krízových momentoch, napriek mohutnej Klausovej podpore pre jeho protikandidáta Pavla Béma ešte s prehľadom ustál. Marcové hlasovanie o nedôvere vláde, ktoré vyvolal Jiří Paroubek, zdesený zo zvyšujúcich sa preferencií ODS a Topolánka osobne, už však neustál.
Proti vláde totiž hlasovali nielen dve celkom nevypočítateľné zelené poslankyne Zubová a Jakubková, ale i dávny rival Vlastimil Tlustý a najvernejší prezidentov poslanec v radoch ODS Jan Schwippel, ktorého oficiálne najviac znechutila Topolánkova ochota schváliť Lisabonskú zmluvu.
Mirek Topolánek, vinou cukrovky dnes už zase štíhly a paradoxne zdravo vyzerajúci chlapík, má tak možno pred sebou posledný polrok v českej politike – októbrové predčasné voľby ho v prípade porážky zrejme vyšlú do politického dôchodku či na vysoký post v Bruseli.
Na otázku, kým skutočne dosluhujúci český premiér je, odpoveď stále iba hľadáme. No ak prípustíme, že politika nie je nedeľná škola ani skautský tábor, napadne nám možno slávny citát z knihy pamätí asi najznámejšieho spin-doctora modernej doby, Alistaira Campbella. Jeho šéf Tony Blair vraj kedysi svojmu porazenému súperovi Johnovi Majorovi krátko po triumfálnych voľbách 1997 povedal: „História k vám bude omnoho vľúdnejšia.“ Stavil by som sa, že niečo podobné čaká i Topolánka. Len by to asi nechcel počuť od Paroubka. Či dokonca od Klausa.
Autor je komentátorom Hospodářských novin.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.