V živote človeka je niekoľko udalostí, ktoré dramaticky menia jeho život. Udalostí, po ktorých sa začína žiť celkom inak ako predtým.
Radikálny rez do života prináša nielen smrť rodiča, svadba, narodenie dieťaťa či odsťahovanie sa z veľkomesta. My, čo máme doma telesne nadaného jedinca, k tomu zoznamu zlomových bodov života dodávame ešte jeden: začiatok športovej kariéry nášho dieťaťa.
.veď má talent!
Začalo sa to celkom nevinne. Akési prázdninové popoludnie kdesi na plavárni. Tréner, ktorý dohliada na zopár budúcich športových nádejí, zrazu zablúdi pohľadom na vedľajšiu dráhu, kde si vy pokojne šantíte so svojou ratolesťou, užívate si vodu a bezstarostnú radosť z kúpania. A potom k vám podíde a nadhodí: „Prečo to dieťa nedáte na plávanie? Veď má talent!“
Na chvíľu sa zháčite, koktáte čosi o školských povinnostiach a náročnej práci, ale potom vo vás jednoznačne preváži pocit zodpovedného rodiča, ktorý predsa nechce kaziť budúcnosť svojho dieťaťa. A tak kývnete, že teda dobre, že raz sa prídete pozrieť na tréning. V jedno škaredé popoludnie sa odhodláte a idete. Váš doterajší spôsob života sa končí, ale vy to ešte netušíte.
S obdivom sledujete, ako sa vaše dieťa pridáva k zdatným plavcom, čo na plavárni strávili celé detstvo, a na konci tréningu odovzdane kývnete: Pokúsime sa zariadiť si život tak, aby sme raz či dva razy do týždňa mohli prísť na tréning. Skrátim to a dodám pointu: Po niekoľkých dňoch meníte rozhodnutie a na plavárni ste už každý deň vrátane soboty a nedele. Len s veľkou námahou odolávate trénerovi, ktorý vás presviedča, že dieťa by malo prejsť na dvojfázový tréning – teda že by ste ho mali voziť na plaváreň ráno aj poobede. Bránite sa, ale tušíte, že neprejde veľa dní, kým vám dôjde, že zodpovedný rodič sa pozná aj podľa sebazaprenia – a natiahnete budík na piatu hodinu rannú.
.predstava a skutočnosť
Začínali sme na tú plaváreň chodiť s nevinným pocitom, že každému dieťaťu prospeje, keď si plávaním spevní chrbticu, keď sa nebude kriviť a trpieť bolesťami krížov a keď si navyše hormóny vzbúrené počas puberty vybije vo vode. Nám predsa o žiadne športové výkony nejde a netúžime po olympijskej medaile, vraveli sme si. No a teraz nám doma visí na nástenke veľká tabuľka s aktuálnymi časmi, ktoré priebežne meníme podľa osobných rekordov potomka. Pri každom prepisovaní tabuľky sa už cítime na tú olympiádu.
Keď sa človeku, ktorý so športom nemal nikdy nič spoločné a športové prílohy novín okamžite vyhadzuje, prišťastní športovo nadané dieťa, je to vlastne tragikomická situácia. Človek, čo sa v kníhkupectvách či knižniciach cíti ako expert a komunikuje jazykom zasvätencov, sa kdesi na plavárni či v telocvični ocitá v role mentálne zaostalého. Nepozná správne slová, termíny, časy, rekordy, nič. Je to taký športový novic.
Ten novic sa kedysi nazdával, že keď sa vyskytne športový talent, príde nejaká inštitúcia a tá sa o všetko postará, len aby z talentu vypiplala pre krajinu medailistu. Verí, že tá inštitúcia pridelí dieťaťu trénera, zavedie ho na príslušné preteky, zabezpečí i tréningové miestnosti, sústredenia, potrebnú výbavu, dodá kvalitnú stravu, maséra aj lekára. A pyšný rodič sa už len s údivom prizerá, ako to jeho nadané dieťa športovo rastie. No tá krásna predstava je úplne vedľa. Skutočnosť je taká, že po odhalení potomkovho talentu nasleduje totálne nasadenie rodičov. Finančné, fyzické i časové. Treba platiť všetko – tréningové priestory, trénera, plavky, tepláky, okuliare, čiapky, stravu, sústredenia, dopravu na preteky, aj každý štart osobitne.
Pri tom ustavičnom vyťahovaní peňaženky si človek nevdojak uvedomí, že toto nie je nič pre sociálne slabšie rodiny a na chvíľu získa ľavicovú orientáciu a poľutuje chudobnejšie deti. Môžu mať talentu, koľko chcú.... Ale potom si človek všimne ešte niečo – vrcholový šport tohto druhu nie je pre nefungujúce rodiny. Na tej plavárni vidno iba rodiny absolútne pevné a fungujúce. Také, v ktorých rodičia tvrdo pracujú, aby mohli celý ten športový luxus zaplatiť. Ale obaja rodičia aj perfektne kooperujú. Mamy sú v nich obetavé asi tak ako takmer všetky mamy, ale otcovia sa obetavosťou z bežnej populácie skôr vymykajú. Bez slova vozia deti ráno na šiestu (aj cez víkendy), pokojne perú plavky, chystajú jedlo, pomáhajú deťom s úlohami a trávia soboty na pretekoch, ktoré spočívajú najmä v dlhých hodinách čakania. Ak rodina nemá otca schopného takejto obety, oddanosti a lásky k deťom, vrcholový šport sa v nej jednoducho nekoná.
.naša nová komunita
Po čase si človek všimne ďalšiu zaujímavú vec – každodenný život na plavárni mení aj okolie rodiny. Zrazu je menej času na ľudí, ktorí s plávaním nemajú nič spoločné, zato sa utužujú väzby medzi rodinami plávajúcich detí. Nie div, títo rodičia spolu trávia veľa času, spolu posedávajú na tréningoch, rozprávajú sa a postupne dôjdu až k tomu, že spoločne riešia všetky problémy. Vytvoria si pevnú komunitu spojenú prekvapujúco dobrými priateľskými väzbami. Komunita časom dokáže fungovať ako silný tím, kde sa spoločne riešia aj záležitosti jednotlivých rodín – zháňa sa stavebný materiál za výhodnú cenu pre stavajúceho člena komunity, lacnejšia výstroj pre deti, šikovný lekár, doučovanie a podobne. Cesty za pretekmi sa menia na spoločné výlety, ktoré si rodiny užívajú a tešia sa na ne.
Ak dieťa prestane dosahovať úspechy a časy už neklesajú, alebo ak dieťa prestane plávanie baviť, je to zrazu trápenie pre všetkých. Najprv sa komunita tvári, že sa nič nedeje, potom začne navrhovať riešenia, a keď nič nezaberá, odchod zo športového klubu často znášajú horšie rodičia ako dieťa. Prichádzajú o komunitu, zázemie, priateľov, o spoločné zážitky a vzájomnú podporu. A to má, paradoxne, väčšiu hodnotu ako časy vášho potomka. Hoci také 0:38.15 na 50 VS tiež nie je na zahodenie. O medaile nehovoriac.
Radikálny rez do života prináša nielen smrť rodiča, svadba, narodenie dieťaťa či odsťahovanie sa z veľkomesta. My, čo máme doma telesne nadaného jedinca, k tomu zoznamu zlomových bodov života dodávame ešte jeden: začiatok športovej kariéry nášho dieťaťa.
.veď má talent!
Začalo sa to celkom nevinne. Akési prázdninové popoludnie kdesi na plavárni. Tréner, ktorý dohliada na zopár budúcich športových nádejí, zrazu zablúdi pohľadom na vedľajšiu dráhu, kde si vy pokojne šantíte so svojou ratolesťou, užívate si vodu a bezstarostnú radosť z kúpania. A potom k vám podíde a nadhodí: „Prečo to dieťa nedáte na plávanie? Veď má talent!“
Na chvíľu sa zháčite, koktáte čosi o školských povinnostiach a náročnej práci, ale potom vo vás jednoznačne preváži pocit zodpovedného rodiča, ktorý predsa nechce kaziť budúcnosť svojho dieťaťa. A tak kývnete, že teda dobre, že raz sa prídete pozrieť na tréning. V jedno škaredé popoludnie sa odhodláte a idete. Váš doterajší spôsob života sa končí, ale vy to ešte netušíte.
S obdivom sledujete, ako sa vaše dieťa pridáva k zdatným plavcom, čo na plavárni strávili celé detstvo, a na konci tréningu odovzdane kývnete: Pokúsime sa zariadiť si život tak, aby sme raz či dva razy do týždňa mohli prísť na tréning. Skrátim to a dodám pointu: Po niekoľkých dňoch meníte rozhodnutie a na plavárni ste už každý deň vrátane soboty a nedele. Len s veľkou námahou odolávate trénerovi, ktorý vás presviedča, že dieťa by malo prejsť na dvojfázový tréning – teda že by ste ho mali voziť na plaváreň ráno aj poobede. Bránite sa, ale tušíte, že neprejde veľa dní, kým vám dôjde, že zodpovedný rodič sa pozná aj podľa sebazaprenia – a natiahnete budík na piatu hodinu rannú.
.predstava a skutočnosť
Začínali sme na tú plaváreň chodiť s nevinným pocitom, že každému dieťaťu prospeje, keď si plávaním spevní chrbticu, keď sa nebude kriviť a trpieť bolesťami krížov a keď si navyše hormóny vzbúrené počas puberty vybije vo vode. Nám predsa o žiadne športové výkony nejde a netúžime po olympijskej medaile, vraveli sme si. No a teraz nám doma visí na nástenke veľká tabuľka s aktuálnymi časmi, ktoré priebežne meníme podľa osobných rekordov potomka. Pri každom prepisovaní tabuľky sa už cítime na tú olympiádu.
Keď sa človeku, ktorý so športom nemal nikdy nič spoločné a športové prílohy novín okamžite vyhadzuje, prišťastní športovo nadané dieťa, je to vlastne tragikomická situácia. Človek, čo sa v kníhkupectvách či knižniciach cíti ako expert a komunikuje jazykom zasvätencov, sa kdesi na plavárni či v telocvični ocitá v role mentálne zaostalého. Nepozná správne slová, termíny, časy, rekordy, nič. Je to taký športový novic.
Ten novic sa kedysi nazdával, že keď sa vyskytne športový talent, príde nejaká inštitúcia a tá sa o všetko postará, len aby z talentu vypiplala pre krajinu medailistu. Verí, že tá inštitúcia pridelí dieťaťu trénera, zavedie ho na príslušné preteky, zabezpečí i tréningové miestnosti, sústredenia, potrebnú výbavu, dodá kvalitnú stravu, maséra aj lekára. A pyšný rodič sa už len s údivom prizerá, ako to jeho nadané dieťa športovo rastie. No tá krásna predstava je úplne vedľa. Skutočnosť je taká, že po odhalení potomkovho talentu nasleduje totálne nasadenie rodičov. Finančné, fyzické i časové. Treba platiť všetko – tréningové priestory, trénera, plavky, tepláky, okuliare, čiapky, stravu, sústredenia, dopravu na preteky, aj každý štart osobitne.
Pri tom ustavičnom vyťahovaní peňaženky si človek nevdojak uvedomí, že toto nie je nič pre sociálne slabšie rodiny a na chvíľu získa ľavicovú orientáciu a poľutuje chudobnejšie deti. Môžu mať talentu, koľko chcú.... Ale potom si človek všimne ešte niečo – vrcholový šport tohto druhu nie je pre nefungujúce rodiny. Na tej plavárni vidno iba rodiny absolútne pevné a fungujúce. Také, v ktorých rodičia tvrdo pracujú, aby mohli celý ten športový luxus zaplatiť. Ale obaja rodičia aj perfektne kooperujú. Mamy sú v nich obetavé asi tak ako takmer všetky mamy, ale otcovia sa obetavosťou z bežnej populácie skôr vymykajú. Bez slova vozia deti ráno na šiestu (aj cez víkendy), pokojne perú plavky, chystajú jedlo, pomáhajú deťom s úlohami a trávia soboty na pretekoch, ktoré spočívajú najmä v dlhých hodinách čakania. Ak rodina nemá otca schopného takejto obety, oddanosti a lásky k deťom, vrcholový šport sa v nej jednoducho nekoná.
.naša nová komunita
Po čase si človek všimne ďalšiu zaujímavú vec – každodenný život na plavárni mení aj okolie rodiny. Zrazu je menej času na ľudí, ktorí s plávaním nemajú nič spoločné, zato sa utužujú väzby medzi rodinami plávajúcich detí. Nie div, títo rodičia spolu trávia veľa času, spolu posedávajú na tréningoch, rozprávajú sa a postupne dôjdu až k tomu, že spoločne riešia všetky problémy. Vytvoria si pevnú komunitu spojenú prekvapujúco dobrými priateľskými väzbami. Komunita časom dokáže fungovať ako silný tím, kde sa spoločne riešia aj záležitosti jednotlivých rodín – zháňa sa stavebný materiál za výhodnú cenu pre stavajúceho člena komunity, lacnejšia výstroj pre deti, šikovný lekár, doučovanie a podobne. Cesty za pretekmi sa menia na spoločné výlety, ktoré si rodiny užívajú a tešia sa na ne.
Ak dieťa prestane dosahovať úspechy a časy už neklesajú, alebo ak dieťa prestane plávanie baviť, je to zrazu trápenie pre všetkých. Najprv sa komunita tvári, že sa nič nedeje, potom začne navrhovať riešenia, a keď nič nezaberá, odchod zo športového klubu často znášajú horšie rodičia ako dieťa. Prichádzajú o komunitu, zázemie, priateľov, o spoločné zážitky a vzájomnú podporu. A to má, paradoxne, väčšiu hodnotu ako časy vášho potomka. Hoci také 0:38.15 na 50 VS tiež nie je na zahodenie. O medaile nehovoriac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.