Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Týždeň trojpremiérový

.redakcia .časopis .divadlo

Ani v skutočných metropolách nebývajú často v priebehu štyroch dní premiéry troch dôležitých divadiel. Minulý týždeň sa to stalo v Bratislave. Premiéru uviedlo Národné divadlo, Astorka a tanečné divadlo ElleDanse. Každú z premiérovaných inscenácií sa oplatí vidieť, hoci každú z iných dôvodov...

Ani v skutočných metropolách nebývajú často v priebehu štyroch dní premiéry troch dôležitých divadiel. Minulý týždeň sa to stalo v Bratislave. Premiéru uviedlo Národné divadlo, Astorka a tanečné divadlo ElleDanse. Každú z premiérovaných inscenácií sa oplatí vidieť, hoci každú z iných dôvodov...

Amadeus Petra Shaffera v historickej budove SND, Tolstoj a peniaze Jana Nováka v Astorke aj Jablko Šárky Ondrišovej v Dome kultúry Zrkadlový háj s prehľadom preskakujú pomyselnú latku kvality. Ak máme atletickú metaforu ešte trošku natiahnuť, môžeme povedať, že ich úspešné skoky zaujmú štýlom. Amadeus monumentalizmom, Tolstoj skvelým herectvom, Jablko čistou krásou. Ale poďme po poriadku.

.príliš veľa slov
Shafferova hra Amadeus patrí – hlavne vďaka Formanovmu filmu – medzi najznámejšie dramatické diela posledných desaťročí. Prvá verzia bola napísaná pred tridsiatimi rokmi, autor ju však ustavične prerába a vylepšuje. Zatiaľ posledná, piata, vznikla v roku 1998. Shafferovi by mal byť vďačný hlavne Antonio Salieri. Len vďaka anglickému dramatikovi (a Puškinovi, ktorý mozartovsko-salierovský mýtus vo svojich Malých tragédiách odštartoval) si ho pamätáme. Geniálny, no bláznivý, nepraktický, neriadeným životom žijúci Mozart a priemerný, hoci slušný a väčšinu života aj zbožný Salieri.
Tento príbeh je taký známy, že každá jeho ďalšia inscenácia je ťažšia. Je však zároveň taký populárny, že sa inscenátori napriek všetkému na inscenovanie podujmú. Tretieho divadelného Amadea na Slovensku režíruje Martin Huba. Ten do titulnej roly Salieriho (lebo ten je hlavným hrdinom príbehu) obsadil samého seba a zveril si tak monumentálny, takmer trojhodinový monológ. Lebo jeho Amadeus je v podstate monodráma. Ostatné postavy (vrátane celkom dobrého Mozarta v podaní Ondreja Kovaľa) sú len o máličko viac než ilustráciami k Salieriho dlhému rozprávaniu. Nemáme čas zblížiť sa s nimi, uveriť im, na scénu vstupujú len na krátke skeče. Huba – režisér nevyužil vzdušnú scénu Jozefa Cillera ani prirodzenú ľahkosť Mozartovej hudby (hoci živý spev sopranistky Lenky Máčikovej a klavír Ondreja Kovaľa a Jaroslava Kyzlinka ťaživú hru predsa len trochu odľahčujú). Všetko teda stojí a padá na Hubovi – hercovi. Našťastie možno konštatovať, že to väčšinou stojí – jeho výkon je vskutku obdivuhodný a monumentálny. Len občas upadne do hubovského stereotypu (áno, aj búchanie do pŕs tam je, aj antické gestá). A vzhľadom na dĺžku, predvídateľnosť a monotónnosť predstavenia občas padá divák – od únavy.

„Príliš veľa nôt,“ povedal vraj gróf Orsini-Rosenberg, riaditeľ cisárskej opery na margo Mozartovej Figarovej svadby. „Príliš veľa slov,“ konštatujeme po zhliadnutí Hubovho Amadea. Gróf sa mýlil. Kiež by to bol aj náš prípad.

.tolstojovské muky
Ďalší komplikovaný génius, ďalšie dlhé divadlo. No tentoraz oveľa zaujímavejšie. Hoci z formálneho hľadiska nie veľmi objavné. Ale zmysluplné a pôsobivé.
Český spisovateľ a scenárista Jan Novák toho napísal veľa. Za zmienku stojí napríklad „pravdivý román“ o bratoch Mašínovcoch Zatím dobrý, dramatizácia Zločinu a trestu pre Divadlo Astorka s názvom Vražda sekerou v svätom Peterburgu, alebo scenár k filmu Nedodržaný sľub, ktorý práve prichádza do kín.
Tolstoj a peniaze je didaktické divadlo (aj názov znie ako téma príspevku na vedeckom kolokviu). To, čo sme si o Tolstom prečítali v Johnsonových Intelektuáloch, je tu prepísané do divadelného scenára. Kvalitu ani umeleckú úroveň Romanom Polákom režírovanej inscenácie to však nijako neznižuje. Lev Nikolajevič hlásal mier a nenásilie a pritom sa správal ako grobian k vlastnej manželke. Chcel oslobodiť mužíkov, ale o vlastného mužíckeho ľavobočka sa nestaral. Tvrdil, že majetok je hriech, ale žiť bez neho nedokázal.
Jan Novák zdramatizoval niekoľko udalostí z posledných tridsiatich rokov života geniálneho spisovateľa. Roman Polák jeho text postrihal do krátkych divadelných klipov – niektoré obsahujú len zlomok rozhovoru, v iných sa rozohrá celá dramatická situácia. To, že sa klipy poskladali do „filmových“ sekvencií a nerozpadli sa ako stránky zle zviazanej knihy, je dané hlavne presvedčivými výkonmi hercov. Virtuózne svoje party zvládlo hlavne staršie trio: Vlado Černý ako Tolstoj, Szidi Tóbiás (alternovaná Annou Šiškovou) ako jeho žena Sofia a Peter Šimun ako Vladimir Čertkov. Maskérom Jurajom Steinerom vynikajúco „zamaskovaní“ herci, ktorých poznáme z dramaticko-tragických a komicko-expresívnych rolí tu hrajú viac vnútrom, pohľadmi, viac tlmene, v náznaku, skôr tichými slovami ako krikom. Účinok je pritom mimoriadne hlboký a emóciami nabitý. Tolstého deti (Petra Vajdová, Rebeka Poláková, Juraj Kemka a Róbert Jakab) už prekvapia menej, hoci aj oni si vo svojich postavách našli miesto a inscenácii dodávajú pohyb a priamočiaru expresívnosť.
Jediné, čo možno inscenácii vytknúť, je prílišná didaktickosť. Je dobré spomenúť Slováka Makovického (hoci na druhej strane – keď už bol taký dôležitý, prečo v hre nevystupuje?), ale jemu venovaný dialóg Tolstého a Čertkova je umelý. Podobne v úplnom závere – je nesmierne dôležité dať za tolstojovskú drámu boľševickú červenú bodku, ale určite sa to dalo spraviť aj rafinovanejšie.
V každom prípade však ide o obsahom dôležité divadlo – ideológom, ktorí chcú zmeniť svet tým, že vás nútia žiť podľa nimi samými nedosiahnuteľných predstáv, podvodníkom, čo ukazujú Smer, ktorým sa sami nikdy nevyberú, jednoducho netreba veriť. A vďaka veľkým hercom z Astorky a ich režisérovi je to navyše aj divadlo, na ktoré sa možno skutočne dívať.

.hra o jablko

Nakoniec ak nie to najlepšie, tak určite to najkrajšie. Divadlo ElleDanse vzniklo v roku 2007, premiéra prvej inscenácie – Canto Hondo (hlboká pieseň o nej...) – bola v decembri 2008. O pár mesiacov už vlastnili tri Dosky, ktoré znamenajú (slovenský divadelný) svet: za najlepšiu inscenáciu, najlepšiu réžiu a najlepšiu scénickú hudbu. Celkom prudký začiatok.
Domovskou scénou divadla je dom T&D pri trhovisku na Miletičke. Ten sa práve v týchto mesiacoch prestavuje na špičkovú divadelno-tanečno-hudobnú scénu. Súbor vedený Šárkou Ondrišovou však zrejme myslí úplne vážne vetu, ktorá je jeho mottom: Žijeme tancom a divadlom. A tak ako kvôli jednej prestavbe neprestali žiť, neprestali ani tvoriť – dočasne v DK Zrkadlový háj.
Inscenácia Jablko je znovu námetom, choreografiou a réžiou Šárky Ondrišovej, znovu je to niečo na vzrušujúcom pomedzí tanečného a fyzického divadla a znovu je to o mužoch, ženách a iskrivom priestore medzi nimi. Prvá vec, ktorú človek na predstavení vníma, je citlivá, umne poskladaná hudba Jozefa Vlka. Javisko je od hľadiska oddelené čiernym plátnom, ktoré je hneď na začiatku odstránené, aby neskôr slúžilo ako skrýša či majestátny božský habit. Na javisku spí človek. Alebo Boh? V každom prípade je to Csongor Kassai. Prebúdza sa, vstáva, okolo neho sa objavujú tri mužsko-ženské páry, ktoré sa k sebe túlia, milujú sa, zápasia medzi sebou...
Jablko je divadelná esej o bizarnom svete mužov, bizarnom svete žien, o ich silách, slabostiach, o pokušeniach, láskach a samotách. Miestami je to vtipné, väčšinou vážne, vždy plné jemnej krásy a tanečnej bravúry. V prítmí sály sa prepadáme do zvláštneho sna, nie veľmi radi sa z neho na konci budíme.
Tri bratislavské premiéry minulého týždňa, tri naj: najmonumentálnejší bol Amadeus, najzaujímavejší Tolstoj, no a najkrajšie bolo Jablko. Pre každého niečo. Tak to má byť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite