Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Niekoho to straší, niekoho vábi a niekto tomu nevie odolať.

Niekoho to straší, niekoho vábi a niekto tomu nevie odolať.  Ja som z tých, čo sa radi nechajú zvábiť, aspoň na pozorovanie. Mnísi. Mníšky. Askéti. Sadhuovia.
Už ako malá som mala veľký rešpekt k mníškam. Vždy, keď som nejakú zbadala, už som k nej utekala povedať : Pozdraven Pán Ježiš Kristus! Aj keď som presne nevedela, čo je to ten pozdraven, znelo to vznešene a hovorila to aj moja babička a tá vedela rozprávať týmto zvláštnym kostolným jazykom.  Neskôr, v šiestej triede na základnej, sme mali hodinu náboženstva a učila nás mníška, ktorá predtým mala frajera, ale opustila ho kvôli Kristovi a stretla ho až o pár rokov neskôr prekvapená, že sa stal kňazom. Romantický príbeh, ktorý ma aspoň trochu obalil proti neskorším rečiam ľudí, ktorí vraveli ako mnísi a mníšky robia nečisté sexuálne veci s deťmi, akí sú tam prehnití v intrigách a hromadia majetky, hoci by nemali mať nič.
Ako to už býva, je trendom všetko čierno-bieliť a hádzať všetkých do jedného vreca. To však nebol môj prípad. A tak som v sebe ten obdiv k mystickej opustenosti zasvätenej Bohu a vlastným myšlienkam nezabila. Možno som na neho trochu pozabudla, ale asi len preto, aby som ho znova objavila tu v Himalájach. Prvýkrát sa ma to vážne dotklo v kláštore Tengboche pod Everestom. Bol Štedrý večer, vonku krutá zima, žiadni turisti, len pár jakov na okolitých pastvinách. A my samy dve so sestrou Terezkou sme sa doteperili hore už za šera. Z kláštora vybehol prekvapený mních. Okolo pobehovali ďalší. Život ako z rozprávky o Himalájach, ani som neverila v jeho skutočnú existenciu. Na ranných modlitbách sa to hemžilo bordovými rúchami a tajomným mrmlaním. Poviete si, preboha, veď tá mieša jablká s hruškami... Hej, možno áno. Ak si odmyslíme chýbajúci kríž na stene, tak ani nie. Tá kolektívna nemateriálna samota,  zasvätenie a modlitby, boj s egom, to všetko však zostava. Z tých ľudí vyžaruje niečo veľmi silné. Je mi ľúto, že u nás nemám možnosť prísť s mníchmi do styku, s tými ozajstnými, odľahlými, zatvorenými. Tu je to jednoduchšie a stačí len prejsť okolo nejakého a niečo sa vo vás aspoň na chvíľu rozsvieti. Dnes som strávila pol dňa so štyrmi mrmlajúcimi mníchmi. Pripadám si ako na baterky.
www.dorotanvotova.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite