Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Blýska sa na lepšie časy?

. .časopis .téma

Pred zápasmi slovenskej reprezentácie vždy niekto zahrá alebo zaspieva, že sa vraj blýska nad Tatrou. V

Pred zápasmi slovenskej reprezentácie vždy niekto zahrá alebo zaspieva, že sa vraj blýska nad Tatrou. V prípade slovenskej futbalovej reprezentácie to naozaj začína vyzerať tak, že sa blýska – na lepšie časy.


.hneď po neúspešnej kvalifikácii na európsky šampionát v roku 2008 vystriedal Jána Kociana v úlohe reprezentačného trénera Vladimír Weiss. A kvalifikácia na majstrovstvá sveta 2010 sa pod vedením nového trénera rozbehla veľmi sľubne – pred zimnou prestávkou bolo Slovensko v tabuľke svojej skupiny na prvom mieste.
Čo však znamenalo toto prvé miesto? Poskytovala priebežná tabuľka realistický obraz sily jednotlivých mužstiev, alebo išlo len o zrakový klam spôsobený rozlosovaním a potom najmä dvoma gólmi v úplnom závere zápasu s Poľskom? Bez týchto dvoch gólov by sme prezimovali nie na prvom, ale na predposlednom mieste...
Máločo mohlo odpovedať na tieto otázky jasnejšie, ako dva zápasy naplánované na prelom marca a apríla. Ak by sme dokázali v Londýne a v Prahe uhrať dobré výsledky, bolo by to jasným potvrdením novej sily slovenskej reprezentácie. Pri kvalite anglického a českého národného mužstva by to síce bol malý zázrak, ale nebolo to celkom nemožné. A keďže sa zázrak mohol konať, chceli sme byť pri tom.

.wembley
Do Londýna sme leteli deň pred zápasom a hoci to bol pravidelný let, vyzeral trochu ako futbalový špeciál. Nálada v lietadle bola optimistická, ale bol to triezvy optimizmus. „Len aby sme neprehrali 4:0“ – túto vetu sme počuli od troch rôznych ľudí. Mohli by pravidelne tipovať.
Všetci v lietadle sme vedeli, že výsledok priateľského zápasu s Anglickom nie je v skutočnosti taký dôležitý, pretože to podstatné nás čaká až o niekoľko dní v Prahe. Tam pôj­de o body a budúcnosť. Napriek tomu si mnohí vybrali z dvoch po sebe idúcich zápasov ten londýnsky. („Idete aj do Prahy?“  „Nie, manželky nás nepustia.“  „Akože nepustia, veď si dajte v Prahe obchodné rokovanie. My si navzájom posielame e-maily s pozvánkami,“– aj takýto dialóg sme si vypočuli v lietadle...) Dôvod, pre ktorý dostal u niektorých Londýn prednosť, je jednoduchý: ísť sa aspoň raz v živote pozrieť na Wembley patrí k detským snom nezanedbateľnej časti mužskej populácie Starého kontinentu.
Tak nejako to dokonca bral aj tréner Weiss.  Už v polovici marca nám povedal, že priateľský zápas vo Wembley síce chápe ako dôležitú súčasť prípravy, ale zároveň ho vníma aj ako určitú odmenu pre niektorých hráčov, ako nejakú čerešničku na torte.
Čo presne tým mal na mysli, sme pochopili v piatok po predzápasovej tlačovej konferencii. Vtedy totiž usporiadatelia pustili novinárov na plochu štadióna, aby si počas prvej štvrťhodiny tréningu slovenskej reprezentácie urobili nejaké fotografie. Bez fotoaparátov (a bez váhania) sme si na seba natiahli tričká s nápisom PHOTO a išli sme do chrámu futbalu.
Jeden z najslávnejších svetových štadiónov sme teda prvýkrát videli tak, ako ho vidia hráči. A musíme povedať, že aj s úplne prázdnymi tribúnami to bol úžasný pohľad. Je ťažké ho opísať, pretože Wembley pôsobí nesmierne monumentálne a zároveň veľmi útulne. Človek sa tam dole na ploche cíti ako pred Cheopsovou pyramídou a súčasne ako pred medovníkovou chalúpkou. Vieme, že také niečo v skutočnosti nie je možné, ale my to napriek tomu práve zažívame. Už si tak trochu dokážeme predstaviť, čo znamená hrať pred týmito tribúnami, keď ich zaplní 90 000 divákov.

.pätnásť minút atmosféry
Z tréningu vidíme len rozcvičku, ale aj z nej sa dá čosi prečítať. Ak by sme mali náš základný pocit vtesnať do niekoľkých slov, potom by to asi boli slová disciplína, vzájomný rešpekt a priateľstvo. Keby to neznelo tak strašne tuctovo, boli by sme v pokušení povedať, že tam vládla atmosféra akejsi úctyhodnej patriarchálnej rodiny, ktorej členovia si vážia jeden druhého, bez námietok uznávajú svoje postavenie a pritom sa majú radi. Je nám jasné, že to znie ako príšerné klišé, dobre si uvedomujeme, že chlapi, ktorí sa pred nami rozklusávajú, sú si navzájom ostrými konkurentmi, ale tieto rozumové úvahy nedokážu prehlušiť základný pocit, ktorý je – výrazne pozitívny.
Malá epizódka, ktorá sa odohrala krátko pred rozcvičkou, perfektne ilustruje celkovú atmosféru v tomto mužstve. Po príchode hráčov na plochu štadióna si Martina Škrteľa odchytila na krátky rozhovor významná anglická televízia. Keď si Vladimír Weiss všimol, že Škrteľ nie je na trávniku, otočil sa k nemu a zvolal: „Martin“. V tóne nebolo nič prísne, nič autoritatívne, jedinou počuteľnou emóciou bola jemná otcov­ská výčitka. A hviezdny hráč Liverpoolu okamžite vstal, uprostred vety prerušil interview a s ospravedlňujúcim – „ja som myslel, že je to dohodnuté“ – odbehol rýchlo na trávnik.

Psychológia je vo futbale extrémne dôležitá. Nielen v zápasoch, ale aj v celej príprave. Najmä v mužstve, ktoré nemá na ihrisku jasného lídra a pritom ho potrebuje ako soľ, sú atmosféra a rešpekt kľúčové.
Kapitán Robo Vittek sa v reprezentácii trápi, gólov v nej dáva v poslednom čase toľko, že ani šafran nehodno v tejto súvislosti spomínať, a to mu na vodcovskej charizme rozhodne nepridáva. Navyše, nemá to v povahe.
Iný adept, Miro Karhan, je vekom aj povahou na takúto úlohu lepšie vybavený, ale jeho autorite zasa nepridáva príliš rýchle, niekedy až splašené, no najmä pričasto nepresné odovzdávanie lôpt – a samozrejme aj vzďaľujúci sa zenit výkonnosti.
K novému lídrovi mužstva má dnes najbližšie práve Martin Škrteľ, ale ešte to nie je úplne ono. Epizódka na začiatku tréningu nebola len ilustráciou vzťahu trénera a hviezdy, ale aj trénera a potenciálneho výrazného kapitána, ktorý však zatiaľ na túto úlohu mentálne nedorástol (hoci rastie). A zdalo sa nám, že ten vzťah je obojstranne úplne korektný. Veľmi dobrý prísľub do budúcnosti.

.prehra
V deň zápasu sme si pozreli úžasných impresionistov v National Gallery, popletených antiglobalistov so symbolmi komunizmu na Trafalgar square, rady turistov v St. Paul’s Cathedral a – futbalistov na Wembley. Na trávniku to vyzeralo tak, ako keď hrajú veľkí chlapci s malými. Angličania nám dali štyri krásne góly, pokojne mohli pridať ďalšie štyri, my sme sa ich koncertu len prizerali...
Zápas nepriniesol nijaké väčšie vzrušenie. Určite nič, čo by sa dalo porovnať so siedmym zápasom semifinále hokejového play-off medzi Slovanom a Skalicou, ktoré prebiehalo v rovnakom čase a ktoré niektorí zo slovenských novinárov po očku sledovali cez internet. Aj my, a pôsobili sme asi dosť sklamane, hoci skalický Juraj Mikuš má naše sympatie.
Ale k futbalu – Angličanov výraznejšie vystrašili len tri momenty. Prvý, keď sa v 15. minúte zranil ich útočník Emile Heskey, ktorého nahradil Carlton Cole. Druhý nepríjemný moment prišiel v 35. minúte, keď sa zranil aj Carlton Cole a na jeho miesto prišiel Peter Crouch. Na a do tretice sa zľakli v 74. minúte, keď sa zranil aj Peter Crouch (v dosť ostrom súboji s Martinom Škrteľom). Prísť štyri dni pred kvalifikačným zápasom s Ukrajinou o troch útočníkov, to nie je len tak. Ani pre kolísku futbalu. V skutočnosti majú totiž Angličania práve na tomto poste problém. Hviezdny je Rooney, a potom dlho nič.
Tréner Angličanov Fabio Capello však nevyzeral na tlačovke po zápase nijako zvlášť znepokojený. Práve naopak – sršal humorom,uvoľnenou náladou a zvláštnou apeninskou angličtinou. Po tom, čo predviedli Terry, Lampard, Beckham a najmä Rooney, sa nebolo veľmi čo čudovať. A neskôr sa ukázalo, že ani s tými zranenými útočníkmi to nebolo až také dramatické – Peter Crouch v stredu proti Ukrajine nastúpil a dal gól (Angličania vyhrali 2:1).
Tlačovka Vladimíra Weissa bola, naopak krátka a neveselá. Tréner skonštatoval, že po utrpenom debakli nemá veľmi o čom rozprávať. Povedal, že góly sme dostali po katastrofálnych individuálnych a taktických chybách, ale nikoho z hráčov menovite nekritizoval. Len dodal, že niektorí si neuvedomili, s kým hrajú. Toto je iná úroveň, my sa musíme porovnávať so seberovnými, zdôraznil. Myslel tým Čechov? Bolo to pokorné, ale súčasne aj odvážne.

.medzihra
V pondelok vyšli The Times s celostránkovou fotografiou Wayna Rooneyho na prvej strane športovej prílohy. Palcový titulok Global warning (globálne varovanie) presne vystihoval skvelú náladu a celosvetový optimizmus Angličanov po bezproblémovej výhre. Stĺpčekár The Times dokonca prirovnal pocity zo sobotného zápasu k pocitom zo sledovania sovietskeho propagandistického filmu zo 40. rokov – tak neuveriteľne hladko to všetko išlo.
Tréner Weiss však noviny nečítal. Desať dní pred kľúčovým zápasom v Prahe nijakú tlač nebral do rúk a nepozeral sa ani na internet. Nechcel sa nechať rozptyľovať a dokonca pred tým chránil aj všetkých hráčov. Zatiaľ čo český tréner Petr Rada dal v priebehu dvoch dní novinárom na tlačových konferenciách k dispozícii až šiestich hráčov, Vladimír Weiss ani jedného. Veľa sympatií si tým u novinárov nezískal, viacerí soptili hnevom, pred zápasom v Prahe nám hovorili, že takúto aroganciu ešte nezažili. Ale už o pár hodín sa mal od nich arogantný tréner dočkať úplnej rehabilitácie.
Weiss sa celý ten čas plne sústredil na najdôležitejšiu otázku pred stredajším zápasom – ktorých jedenásť hráčov má poslať na ihrisko? V sobotu sa vo Wembley podľa vlastných slov, ktoré nám povedal v Lampe, do zostavy netrafil. Ale teraz už nesmel túto chybu zopakovať.
Nebolo to ľahké rozhodovanie. Každá formácia prinášala svoje vlastné ťažkosti. V obrane ukázalo Wembley v plnej nahote, že Martin Škrteľ je vynikajúci stopér, ak hrá v dvojici s iným kongeniálnym stopérom (napríklad s Carragherom v Liverpoole), ale že keď má vedľa seba niekoho menej spoľahlivého, stáva sa oveľa menej spoľahlivým aj on sám. Ak by v Prahe nemohol nastúpiť zranený Ján Ďurica, hrozili nám problémy (ktoré, mimochodom, hrozia občas aj keď je Ďurica na ihrisku, pretože si málokedy odpustí svoj obligátny kiks). Iba krajní obrancovia – Pekarík aj Zábavník – boli jasnou voľbou (Marek Čech sa do silovo a defenzívne ladenej zostavy nehodí tak ako Rado Zábavník, a navyše v klube takmer nehráva).
V útoku čakalo Weissa ešte ťažšie rozhodnutie — nepostaviť trápiaceho sa kapitána Roba Vitteka (navyše, v deň jeho narodenín). Koho však postaviť namiesto neho? Toto rozhodne nebola
 jednoduchá voľba. Hološko a Jendrišek sa nakoniec ukázali ako veľmi dobrý výber, ale to vieme teraz. Kto z nás to vedel v stredu na obed?
V zálohe má dnes tréner slovenskej reprezentácie k dispozícii najväčší výber dobrých hráčov, ale to vôbec neznamená, že voľba strednopoliarov je preto jednoduchá. A, pravdu povediac, trochu sme sa Karhanovi so Štrbom v základnej jedenástke čudovali. Čo čudovali, keby sme mali byť úplne úprimní, tak nielen čudovali, ale sa aj trochu báli. Pomalí, nepresní, starší – behalo nám (a nielen nám) hlavou . Prečo nie Sapara?

.výhra
Prvé dôležité prekvapenie na Letnej prišlo ešte pred úvodným hvizdom. Bolo to mohutné skandovanie „My sme tu doma“, ktoré nám tak trochu vyrazilo dych. Najprv sme si to v duchu museli preložiť do češtiny, aby sme sa uistili, že v tomto jazyku to znie o slabiku inak, a že tento pokrik naozaj prichádza zo slovenskej časti tribún.
Nevdojak sme si spomenuli na prvý domáci zápas kvalifikácie so Severným Írskom, kde bratislavské tribúny ovládli Íri. Na zápase s Poľskom to už bolo lepšie a dokonca aj vo Wembley bolo slovenských fanúšikov počuť. Ale to, čo sa ozývalo na Letnej, prekonávalo aj tie najdivokejšie predstavy – tréner a hráči dostali od divákov takú podporu, o akej sa im zrejme ani nesnívalo.
Znalcov určite potešil aj ďalší pokrik z náš­ho sektora: „Kto neskáče, nie je Slovák“. Tento český patent ovládol v slovenskom podaní Letnú, a českí fans neprotestovali. Už len z tohto bolo jasné, že český futbal má problém. Pre úplnosť však dodajme, že počas minúty ticha za obete sobotňajšieho nešťastia v kvalifikačnom zápase Pobrežie Slonoviny – Malawi sa ojedinelé opilecké výkriky ozývali tiež len zo slovenského sektora. Nuž, máločo je dokonalé. Tobôž fanúšik.
Potom sa už začalo hrať, a prišli ďalšie prekvapenia. Slovensko, ktoré dostalo pred pár dňami ponižujúci výprask, hralo sebavedomý, rýchly a dôrazný futbal. Celý prvý polčas sme boli Čechom viac než vyrovnaným súperom, s nebezpečným útokom (spôsob, akým poslal Stano Šesták Grygeru aj Čecha do jednej strany, aby dal gól pomerne slabou strelou do ich protipohybu, bol naozaj famózny), skvelým Hamšíkom v zálohe (jeho najlepší zápas v reprezentácii) a spoľahlivou defenzívou (pri vyrovnávajúcom góle sme sa síce nechali oklamať signálom Čechov, ale treba uznať, že ho zahrali brilantne). Spôsob, akým išiel do súbojov Ján Ďurica, ktorý hral so sebazaprením a injekciami, bol obdivuhodný. Spolu so Škrteľom vytvorili na Letnej európsku stopérsku dvojicu a jasne predstihli české hviezdy.
V druhom polčase nás síce Česi zatlačili a Jarolímova nádherná strela do žrde mohla rozhodnúť zápas, ale potom prišiel na ihrisko mladý Miro Stoch a obraz hry sa znova zmenil. Opäť sme začali byť nebezpeční vpredu a česká ofenzíva sa tým zreteľne otupila. A mala sa asi otupiť ešte viac, pretože taktickú chybu v defenzívnom rozostavení využili Karhan a Jendrišek na druhý ukážkový gól a bolo po českom tlaku.
Vyhrali sme nad Čechmi. Tí sú síce momentálne v kríze, ale ešte stále je to jedno z najlepších európskych mužstiev. Takže sme sa toho malého zázraku, pre ktorý sme cestovali do Wembley a na Letnú, nakoniec predsa len dočkali. V súvislosti s naším futbalom nepoznaný pocit.

.dohra
Čo teda vysoká prehra vo Wembley a mimoriadne cenná výhra na Letnej znamená pre náš futbal? Viacero vecí.
Prehra a najmä priebeh zápasu v Londýne ukázal, čo všetko nášmu futbalu chýba. Elegancia nahrávok, rýchle myslenie i pohyb, neskutočná technika, ale aj zdravé sebavedomie elitných hráčov. To všetko sa nedá získať rýchlo, a niečo z toho sa v našich pomeroch nedá získať nikdy. Cesta nahor vyžaduje dlhé učenie sa, širšie zázemie, kvalitných trénerov, premyslené vyhľadávanie talentov a ich rozumné vedenie. Wembley nastavilo latku – nastavilo ju veľmi vysoko, ale len taká má zmysel. Bol to cenný zážitok pre budúcnosť a pre tých, čo rozmýšľajú o futbale dlhodobo.
Výhra, a najmä priebeh zápasu v Prahe, zasa ukázala, čo všetko náš futbal, aj v skromných podmienkach malej krajiny, môže dokázať. Ak sa stretne zopár priaznivých faktorov – tréner s autoritou a intuíciou, zdravie kľúčových hráčov, odvaha a Weissom toľko zdôrazňované srdce na ihrisku – môžeme už vyhrať aj nad kvalitným európskym tímom. A môžeme dokonca postúpiť na majstrovstvá sveta. Bolo by to skvelé, a Weissovmu výberu to takmer všetci prajú. Aj my.
Ale ešte tam nie sme. Ešte nám chýba veľa bodov, ale najmä veľa kvality, profesionality a čistoty na všetkých úrovniach – od najmenších klubov po futbalový zväz. Jeden Weiss a jeden kvalitný zápas ešte skutočné futbalové leto nerobí.

.čakanie na rez
Keď sme na Letnej pred zápasom počúvali názory rôznych funkcionárov, keď sme videli ich prejav, imidž a vyhasnuté oči, uvedomili sme si, že Weiss, Kitka, Škrteľ či Hamšík sú skôr výnimkou, ktorá je tu navzdory funkcionárskej realite, a nie vďaka nej. Slovenský futbal nemá zdravé vedenie, nemá víziu ani osobnosť na svojom čele, ktorá by zatuchnutú stavbu nášho futbalu vyčistila a posunula k štandardnému fungovaniu, ktoré jediné môže dlhodobo produkovať kvalitu na reprezentačnej úrovni.
Futbal nie je charita, ale ťažké a veľmi zodpovedné podnikanie na trhu s talentami, zábavou a voľným časom. V našom futbale však nerušene panuje socializmus mnohých funkcionárov, ktorí natŕčajú ruku k štátu, lebo nič iné nevedia a na nič iné nemajú.
Dnes žije reprezentácia z dvoch faktorov – z charizmy trénera Weissa (na ktorej sa už priživuje kdekto vrátane Gašparoviča) a z kvality zahraničných líg, v ktorej sa zopár našich talentov výborne uchytilo. To stačí na občasný úspech, a pri troche šťastia aj na postup do JAR, ale nestačí to na posun slovenského futbalu na európsku úroveň. Na to bude treba oveľa viac.
Začať by sa malo rýchlym odchodom skazenej generácie ľudí okolo Laurinca, ktorí netušia nič o normálnom fungovaní futbalu. Oni si futbalom len dodávajú chýbajúce sebavedomie – a mnohí aj zdroje. Wänke nie je úlet, on je diagnóza, ktorú treba liečiť. Týchto ľudí musí nahradiť kombinácia bývalých hráčov, ktorí rozumejú problému (a chcú pomôcť) a podnikateľov, ktorí si už nemusia nič dokazovať a pre ktorých je futbal láskou, nie dojnou kravou. Toto je úloha, ktorá prevyšuje jednu kvalifikáciu.
Vlado Weiss najskôr zdravo pobláznil Petr­žalku, a teraz aj celé futbalové Slovensko. Je to veľmi talentovaný tréner, ktorý si už vybudoval autoritu aj výborný tím spolupracovníkov. Zaslúži si za to uznanie. Ale ani on a všetci okolo „áčka“ nič nedokážu, ak sa nezmenia základy celej stavby. A to bude omnoho ťažšie „derby“, než vyhrať nad Českom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite