Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pestrejšie kresťanstvo

.imrich Gazda . .časopis .náboženstvo

Africké kresťanstvo je, ako sa často hovorí, kresťanstvom srdca a povier. Pápež Benedikt XVI. je, ako sa hovorí ešte častejšie, skôr racionálne založeným teológom a intelektuálom. Jeho cesta do Afriky priniesla okrem iného aj stretnutie týchto dvoch pólov súčasného kresťanstva.

Africké kresťanstvo je, ako sa často hovorí, kresťanstvom srdca a povier. Pápež Benedikt XVI. je, ako sa hovorí ešte častejšie, skôr racionálne založeným teológom a intelektuálom. Jeho cesta do Afriky priniesla okrem iného aj stretnutie týchto dvoch pólov súčasného kresťanstva.


Benedikta XVI. viedli na africkú pôdu dva konkrétne dôvody: slávnostné odovzdanie pracovného dokumentu pre druhú synodu biskupov o Afrike, ktorá by sa mala uskutočniť vo Vatikáne počas tohtoročnej jesene, a pripomienka 500. výročia kristianizácie Angoly. Výber navštívených krajín bol cielený. Jeho prítomnosť v Kamerune, ktorý leží pod rovníkom, a Angoly, ležiacej nad ním, pápežovi umožnila zhmotniť posolstvo, ktoré prezentoval už pred začiatkom návštevy: „Touto cestou túžim objať celý africký kontinent...“
Obe krajiny navštívil už pápež Ján Pavol II., Kamerun dokonca dvakrát, a Benediktov predchodca by mohol byť právom považovaný za „čierneho pápeža“. Na africký kontinent cestoval počas svojho pontifikátu až šestnásťkrát a navštívil 42 z 53 krajín.

.len zdanie stability
Kamerun aj Angola sa však počas posledných rokov dynamicky rozvíjali a dnes patria medzi tie vzorovejšie africké krajiny – aj napriek tomu, že na čele oboch stoja diktátori. Kamerunský prezident Paul Biya je pri moci od roku 1982 a jeho režim označila OSN za jeden z najskorumpovanejších na svete. José Eduardo dos Santos, prezident Angoly, je pri moci ešte o tri roky dlhšie.
Napriek zdanlivej vnútornej stabilite a hospodárskemu rozvoju je spoločnosť v oboch krajinách ekonomicky a spoločensky diferencovaná podľa tradičného vzorca „bohatá menšina, schudobnená väčšina“. Život tu nie je ľahký a o mnohom vypovedá skutočnosť, že priemerný dosiahnutý vek Angolčanov napríklad stále zostáva pod hranicou 40 rokov. „Angola, ktorá v roku 2002 vyšla z krvavej občianskej vojny trvajúcej 27 rokov, po ktorej ostali v zemi milióny mín, je symbolom protikladov, ale aj nádejí čierneho kontinentu: krajina je na štvrtom mieste v ťažbe diamantov na svete a zároveň na prvom v produkcii nafty v Afrike, HDP vzrástlo o 27 %, no zároveň viac ako polovica populácie žije pod hranicou chudoby,“ charakterizoval africký ekonomický zázrak Andrea Tornielli, vatikanista denníka Il Giornale.
Aj to dodávalo ceste trochu politickej pikantérie, pretože vládne elity v Angole aj Kamerune sa počas pápežovej cesty snažili vytvoriť zdanie, že vzťahy cirkvi a štátu sú v nich bezproblémové. Pritom pravda je, že cirkev je v oboch krajinách skôr opozičnou silou. Aspoň v tom zmysle, že sa na európske pomery nezvyčajne výrazne zapája do sociálnych aktivít. „Človek sa tu skutočne stal človeku vlkom,“ uviedol taliansky katolícky denník Avvenire slová kamerunského arcibiskupa Antoina Ntalu, ktorý počas nedávneho zasadania sociálnej komisie miestnej biskupskej konferencie kritizoval pomery v krajine poznačenej korupciou, porušovaním ľudských práv a nízkou úrovňou vzdelávania.
V problematických pomeroch sa tak katolícka cirkev stala jednou z najväčších sociálnych inštitúcií. V Kamerune dnes spravuje 1 530 vzdelávacích inštitúcií, od materských škôl po univerzity, v ktorých sa vzdeláva 410 964 študentov. Okrem toho cirkev prevádzkuje 28 nemocníc, 11 starobincov, 15 sirotincov a ďalšie sociálne inštitúcie.


.korytnačka pre pápeža
Mnohí pozorovatelia však uvádzajú, že africké kresťanstvo je napriek materiálnej chudobe vnútorne bohatšie a solidárnejšie ako západné cirkvi. Tento rozmer čiernej duchovnosti zosobňuje aj liturgia. „Keď misionár po niekoľkých rokoch, po desaťročí alebo po niekoľkých desaťročiach práce v Afrike, v Kamerune, príde do Európy, do Poľska a slúži svätú omšu, cíti sa ako na pohrebnej omši spojenej s najsmutnejšou tryznou. Ten kontrast je skutočne veľký. V poľskom kostole je smutno, rovnako ako inde v západných krajinách. Poliaci alebo iní Európania sú na to zvyknutí, zdá sa im, že práve tak to má byť, kým v Afrike sa ľuďom zdá, že to má byť práve naopak,“ povedal Vatikánskemu rozhlasu poľský misionár Ryszard Kusy. Práve Poliaci majú v Kamerune najviac misionárov.
„Jeden z najkrajších zvykov, aký som spoznal v Angole, sa nazýva tâmbula. Ide o obetnú procesiu v rámci eucharistického slávenia, počas ktorej veriaci  prinášajú k oltáru vlastné dary: poľnohospodárske produkty, jedlo, sliepky a domáce potreby. Na konci omše sa tieto dary odovzdajú kňazovi alebo darujú nejakej chudobnej rodine,“ hovorí saleziánsky misionár Luigi De Liberali pôsobiaci v Angole.
Pápežovi pri návšteve zase kamerunskí Pygmejovia darovali veľkú suchozemskú korytnačku. Živé zviera potom letelo s pápežom do Angoly, kde bolo prepustené na slobodu v záhrade vatikánskej nunciatúry.

.celibát tu nie je jednoduchý
Špecifické africké prostredie však neprináša len pozitíva. Prvky kmeňových náboženstiev v Afrike stále prenikajú do kresťanskej viery a praxe. „Dodnes pociťujeme vplyv mágie na život obyvateľov. Kňaz alebo rehoľnica, pochádzajúci z miestneho obyvateľstva, sú presýtení vierou v kúzla a povery. Nie vždy vkladanie biskupových rúk alebo rehoľné sľuby spôsobia zánik povier alebo strachu pred vplyvom kúzel,“ podotýka poľský misionár Kusy. Za kňazom chodia miestni obyvatelia často ako za dobrým šamanom a čakajú, že kúzlami zbaví človeka rôznych chorôb alebo že vylieči ženy z neplodnosti. „Môžeme sa na to pozerať ako na poveru, ale na druhej strane to môže byť taktiež príklad viery – ten človek prichádza za kňazom, vidí v ňom Ježišovu silu,“ dodáva misionár.
Pre mnohých domorodých kňazov je zase vážnym problémom celibát. V niektorých oblastiach Kamerunu patrí medzi vžité názory aj predstava, že človek, ktorý zomrel bezdetný, nedosiahne večný život a bude musieť blúdiť v podsvetí. V mysli miestneho človeka tento názor pretrváva, aj keď sa stane kresťanom, dokonca kňazom. Ryszard Kusy priznáva, že niektorí domorodí kňazi sa „poistia“ – aby mali po smrti voľný prístup do večnosti. „Hodnotenie z európskeho hľadiska je jednoduché, ale nie vždy spravodlivé a úplné. Neznamená to, že by sme mali privierať oči a schvaľovať takýto prístup, ale mali by sme mať pred sebou jeho motivácie.“ Stáva sa, že adept na kňazstvo má viacero detí už pred vstupom do seminára, ale úzkostlivo to tají. Neskôr, keď sa pravda odhalí, mnohí veriaci sú pohoršení: Ako je možné, že kňaz má deti? Nikoho nezaujíma, že ich splodil ešte ako sedemnásťročný a biskup o tom nevedel.
Na tému čarodejníctva i problémov s celibátom sa pápež vyjadril vo viacerých príhovoroch. Vyzýval veriacich, aby sa zbavili dezorientovanosti a strachu z magických vplyvov, odolávali poverám aj prostredníctvom intelektuálnej formácie a biskupom zdôraznil, aby pristupovali k „serióznejšiemu rozlišovaniu“ adeptov na kňazstvo a aby „osobitne bdeli nad vernosťou kňazov a zasvätených osôb voči záväzkom, ktoré prijali spolu so svätením a ich vstupom do rehoľného života“.
Osobitné výzvy – to je dnešná Afrika aj vo sfére náboženstva. Nie všetky miestne špecifiká sa dajú riešiť tak ľahko ako osud pápežovho „korytnačieho daru“. Ale problémy, o akých Európania často vôbec netušia, sú tiež súčasťou kresťanského sveta, omnoho pestrejšieho, než by to na prvý pohľad vyzeralo.

Autor je doktorand žurnalistiky, tvorí blog svetkrestanstva.blogspot.com
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite