Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Víťaz Fico

.martin Hanus .časopis .komentáre

Najskôr malá oprava: autor týchto riadkov pred pár mesiacmi napísal, že ak Iveta Radičová zásadne nezmení nekonfrontačný štýl kampane, nepôjdu ju voliť ani skalní opozičníci. Chyba.

Najskôr malá oprava: autor týchto riadkov pred pár mesiacmi napísal, že ak Iveta Radičová zásadne nezmení nekonfrontačný štýl kampane, nepôjdu ju voliť ani skalní opozičníci. Chyba.
Hoci Radičová v „zle“ vedenej kampani pokračovala, v prvom kole zmobilizovala skalných aj vlažnejších opozičných voličov. V tomto tipe sa však, pravdepodobne, nepomýlim: Radičovú síce príde voliť v druhom kole okolo trištvrte milióna Slovákov aj Maďarov, no s koaličným Gašparovičom prehrá. To však nie je jediná zlá správa. Keďže Radičová bude v mizérii súčasnej opozície žiariť ako plameň novej nádeje práve preto, že prehrala len pomerne tesne, heslo „Radičová na Hrad“ vystrieda heslo „Radičová na čelo SDKÚ“. To všetko je pochopiteľné. Ale pre túto krajinu nedobré. Iveta Radičová má iste mnoho plusov. Nemusí sa hanbiť za minulosť, pretože v nej skutočne preukázala aj odvahu, o ktorej dnes hovorí tak bezobsažne z bilbordov.
Problém je inde: nie v jej minulosti, ale v prítomnosti. Jej politická úspešnosť je vlastne len prejavom úpadku slovenskej stredopravej politiky. Nejde pritom o morálny úpadok – za ten zodpovedá Mikuláš Dzurinda. Ide o úpadok zmyslu tejto politiky. Stredopravé strany, ako KDH, ODÚ-VPN, DS, neskôr aj SDKÚ, spájalo totiž zopár čitateľných vecí: mali proti sebe jasného dediča postkomunizmu v podobe HZDS a neskôr Smeru, s ktorým boli v ostrom konflikte. A keď boli tieto strany dominantné vo vládach (1990 až 1992, 2002 až 2006), nebáli sa nepopulárnych reforiem aj za cenu toho, že tým pomôžu v popularite dedičom postkomunizmu. Nová opozičná hviezda Radičová spochybňuje oba doterajšie piliere stredopravých strán. Po posledných voľbách navrhovala veľkú koalíciu SDKÚ-Smer, a keby nebolo zúrivo nepriateľského Fica, prezidentská kandidátka by ho možno aj objala. Podľa motta „nič nie je horšie ako konflikt“. Ako ministerka sociálnych vecí bola Radičová političkou do dobrého počasia. Aj v opozícii navrhovala iba páčivé opatrenia. Jednoducho pravicový Fico v sukni.
Radičová na čele SDKÚ je preto vábivý, no veľmi zlý projekt. Ale dlhodobo mimoriadne žiadaný. A je aj celkom reálny. Hoci v samotnej strane nemá Radičová medzi funkcionármi  silnú pozíciu, jej hlavným straníckym spojencom je frustrácia – a vďaka nej môže zvíťaziť v primárkach a stať sa volebnou líderkou strany. Predsednícku stoličku by mohla získať až na sneme, ktorý bude po voľbách 2010.
V prípade SDKÚ je to stále len možný vývoj, v prípade KDH sa nový model politiky totálnej bezkonfliktnosti už ujal. S jedným rozdielom. Kým v SDKÚ momentálne nie je politik s iskrou, v KDH sa snažil presadiť talentovaný a najmä konfliktný Daniel Lipšic – na Slovensku je azda jediným politikom, na ktorom vidieť chuť ísť tvrdo proti Ficovmu režimu. Napriek tomu bol bez šance. Hoci sa tak veľmi snažil. Jeho  polozúfalé projekty s cieľom upútať pozornosť verejnosti, však lahodili iba bratislavským kaviarňam, nie krehkým opozičným masám – Lipšicove preferencie ani vplyv v KDH nerástli. Keď nato zostúpil z bruselských nebies amorfný Ján Figeľ, pre kádehákov bolo všetko jasné.
Politická scéna môže o rok vyzerať nasledovne: do volieb povedie SDKÚ a KDH tandem Iveta Radičová a Ján Figeľ. Obaja síce slušní ľudia, ale rovnakí v tom, že nemajú politický program, neželajú si spory ani nepopulárne reformy, a chýbajú im vodcovské schopnosti. Lídrami opozície sa nestali vďaka politickému talentu, ale vďaka opozičnej frustrácii a apatickému duchu doby. Paradoxne, ich aura nemusí tak skoro vyprchať. Obaja totiž majú potenciál priniesť vlastným stranám nové percentá umiernených voličov.
Radičová a Figeľ sú novými opozičnými prototypmi. Kontrast s koaličnými prototypmi Ficom a Slotom je síce šialený, ale také je dnešné Slovensko. Na jednom brehu vulgárne a agresívne, na druhom brehu usmievavé a krotké. Robert Fico si po voľbách 2010 bude vyberať, či si z krotkej opozície urobí terč svojej paľby, alebo koaličných partnerov. Bude to jeho voľba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite