Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa zotaviť z globálnej katastrofy

.michael J. Boskin .časopis .týždeň v ekonomike

V čase, keď sa globálna ekonomika utápa v recesii a finančnej kríze, všade na svete sa prijíma množstvo menových a rozpočtových opatrení.

V čase, keď sa globálna ekonomika utápa v recesii a finančnej kríze, všade na svete sa prijíma množstvo menových a rozpočtových opatrení.
Ekonomiky sa však ďalej zmršťujú, nezamestnanosť stúpa a bohatstvo sa znižuje. Prečo?  Reakcie politikov v jednotlivých krajinách sa od seba veľmi líšia – od umiernených po razantné. Čína schválila stimulačný balík v objeme 6 percent HDP, ktorý sa zameriava (najmä) na infraštruktúru; Spojené štáty uzákonili dvojročný balík výdavkov a daňových úľav v objeme 800 miliárd dolárov. Federálny rezervný systém a Bank of England znížili krátkodobé úrokové sadzby takmer na nulu a uskutočňujú politiku „kvantitatívneho uvoľňovania“ – teda nepretržitých peňažných injekcií. Americká vláda dnes poisťuje, požičiava alebo míňa viac než 10 biliónov dolárov, od všemožných záruk za prostriedky na peňažných trhoch až po pomoc pre poisťovňu AIG. Analogické záruky a sanácie bánk sa objavili aj v ostatných veľkých ekonomikách (v prípade Európy nehrá túto rolu ECB, ale národné vlády).
USA dnes tlačia Európu do väčšieho fiskálneho stimulu, kým Európania zasa na USA, aby prijali prísnejšiu a globálne koordinovanejšiu finančnú reguláciu. Budú však sanácie vo finančnom sektore a fiskálne stimuly fungovať, keď sa úroky blížia k nule? A čo iného by sa dalo robiť?
Čo sa týka fiskálnych opatrení, empirické dôkazy naznačujú, že tri štvrtiny spotreby sú založené na dlhodobejších hospodárskych vyhliadkach, nie na krátkodobom disponibilnom príjme. Väčšina dočasných úľav na dani sa preto nepretaví do výdavkov (spotreby), ale na úspory. Podľa niektorých ľudí predstavujú výdavky na infraštruktúru veľký keynesiánsky „multiplikátor“, teda rast príjmov prevyšujúci počiatočné výdavky. Takéto výdavky však majú zvyčajne veľmi pomalý efekt – a takmer vždy sú silno motivované úzkoprsými politickými ohľadmi. Ani intenzívne budovanie infraštruktúry za 15 – 20 biliónov jenov ročne nezabránilo v Japonsku „stratenej dekáde“. Rovnako neukončili americké vládne výdavky veľkú hospodársku krízu (v roku 1939, desať rokov po nástupe depresie, nezamestnanosť stále presahovala 15 percent). Efektívnejšie by bolo urýchliť výdavky, ktoré aj tak treba realizovať, prípadne znížiť  dane, najlepšie trvalo. Pred drahým fiskálnym stimulom by sa však vlády mali mať na pozore. Každým vynaloženým dolárom asi vytvoria len malý vankúš zamestnanosti a príjmov, pričom obsluha hromadiaceho sa veľkého dlhu zbrzdí dlhodobý rast – buď tým, že si vynúti podstatné zvýšenie daní či zníženie výdavkov v budúcnosti, alebo tým, že prinúti centrálne banky popustiť uzdu inflácii.
Dostatočné kvantitatívne uvoľňovanie teoreticky bráni budúcej inflácii, pretože motivuje ľudí na okamžitý nákup veľkých položiek, ako sú automobily a spotrebiče, čo bráni zvyšovaniu cien v neskoršom čase. (V praxi je to však experiment.) Vysoká a stále rastúca inflácia vytvára obrovské náklady a ťažko sa obracia. Po zmiernení poklesu preto musia centrálni bankári zastaviť obrovský príliv likvidity skôr, než sa zdvihne inflácia, čo bude chúlostivý manéver. Nezostáva nám iné, než dúfať, že páni Bernanke, King, Trichet a ostatní guvernéri centrálnych bánk po celom svete nastavia približne správnu menovú stratégiu a že naši politici nebudú utápať obrovské sumy v neúčinných fiskálnych stimuloch. 

Autor je profesor ekonómie na Stanford University, bol šéfom Rady ekonomických poradcov prezidenta Georgea H. W. Busha. Copyright: Project Syndicate.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite