Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prezident 2009

. .časopis .téma

V

V poradí tretia priama voľba prezidenta vrcholí a v regiónoch nie je o jednotlivých kandidátov núdza. Reportéri .týždňa zisťovali, ako sa štyria najsilnejší kandidáti, Ivan Gašparovič, Iveta Radičová, František Mikloško a Zuzana Martináková cítia v teréne medzi ľuďmi.


.asi 20 minút pred vystúpením úradujúceho prezidenta to v okolí skalického kina Sloboda vyzerá pusto. Na ulici stoja traja policajti, na pohľad celkom zbytočne. Asi si aj sami tak pripadajú, pretože pri každom aute, ktoré okolo nich z času na čas prejde, usilovne mávajú rukami ako v hustej premávke a nechápavého vodiča poháňajú čo najďalej a čo najrýchlejšie od počarbanej budovy kina. Netušíme, že v tom čase je sála kina plná do posledného miesta. Asi 200 študentov Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici (áno, aj taká existuje) so slušným predstihom disciplinovane čaká na príchod prezidenta. Prítomní ochrankári však zjavne neočakávali príchod novinárov, keďže od vchodu kina až k sále, čo je asi 50 metrov, nás legitimujú dve hliadky. V sále je celkom veselo. „Nepíšte, že sme sem museli prísť povinne. Ja som mal byť napríklad v nemocnici, ale chcel som prísť. Naživo som prezidenta ešte nevidel,“ ubezpečuje asi 20-ročný študent. Jeho spolužiačky by si však podľa výrazu tváre vedeli predstaviť aj zábavnejší program. Na druhej strane, keby nebolo návštevy prezidenta, museli by sedieť na prednáške napríklad z enviromentálneho manažérstva (áno, aj taký odbor existuje). Prvé dva rady sú rezervované pre prezidentskú delegáciu a pedagogický zbor. Ťažko si nevšimnúť blondínu s veľkou kyticou v druhom rade. „To je naša ekonómka, velmi pekná, tá by stála za hriech,“ vysvetlil študent zo Záhoria. Konečne prichádza pán prezident. Vystresovaná riaditeľka mu najskôr predstavuje školu, ale bez veľkého úspechu. „Naša škola vznikla v roku dvatisícšesť,“ začne riaditeľka a v sále sa ozve škodoradostný chichot. „Dvatisícšesť“ a „dvatisícsedem“ zopakuje ešte niekoľkokrát. Našťastie Maďaričovi jazykoví inšpektori dnes v Skalici nečíhajú. O chvíľu zachrapčia mikrofóny a študentské veselie graduje. „Tá Skalica je niečím výnimočná,“ skonštatuje hrdo jedna študentka. Mikrofóny sa upokoja a k slovu sa nadýchne prezident. Hovorí dlho, bez manuskriptu a bez väčších brbtov. Ako dlhoročný vysoškolský pedagóg sa pred študentmi cíti očividne lepšie než pred kamerami. Prejav začína miernym pokarhaním – mrzí ho, že najmä mladí ľudia nemajú dnes dostatočnú národnú hrdosť. „Nepoznám národ, ktorý by mal za posledných 16 rokov také úspechy. Všetci sa pýtajú v zahraničí, ako sa to mohlo stať.“ V tomto duchu, s miernymi slovnými obmenami, pokračuje ešte dve minúty. „Ako je to možné?“, pýta sa prezident a pointa sa zrejme blíži. Jeho nástojčivú otázku však na škodu veci ťažko počuť v zadných sedadlách, kam nedobrá akustika nedokáže šíriť už i tak dosť šeptavý hlas hlavného rečníka. Vlastenecká pasáž sa konečne končí: „Nemusíte sa hanbiť za to, že ste Slováci. Byť Slovákom si dnes vo svete zasluhuje obdiv.“ Skalickí študenti netlieskajú, ale zrejme sa ani zvlášť nehanbia.
Prichádza pasáž o hospodárskej kríze. Keby nebola prezidentská kampaň a keby nerečnil prezidentský kandidát, zdalo by sa, že je pred parlamentnými voľbami, v ktorých Ivan Gašparovič vystupuje ako šéf volebného tímu strany Smer. Prezident totiž niekoľkokrát zdôrazní, ako vláda na krízu výborne reaguje. Keby vraj minulý rok negarantovala bankové vklady, „mnoho ľudí by dnes trpelo“. A ešte raz, vláda, vláda, vláda. Napokon prezradí, „ako ho sklamalo, že opoziční politici vytvárajú atmosféru hľadania nových rozhodnutí, ktoré nie sú zárukou z hľadiska reality“. Na študentoch nebadať známky zdesenia. Prezident sa nedá odradiť a upresňuje, že tým myslí opozičné návrhy na znižovanie daní. Pointu o zlomyseľnej  opozícii však nadstranícky prezident zabije o minútu, keď menuje príklady protikrízových opatrení štátov: „Každý reaguje inak, niekto zvyšuje dane, iný znižuje dane.“ Zaspomína aj na prezidenta Busha, ktorý mu údajne o kríze povedal, že „títo sviniari sa nažrali, a mňa z toho bolí brucho“. Prezidentova reč sa končí, študenti nevzrušene čakajú, čo ďalej. „Ja neviem, o čom hovoril,“ posťažuje sa potichu jedna študentka. Nasleduje „dizkuzia“, na ktorú vyzve riaditeľka školy. A tak sa študenti pýtajú – na Kosovo, americký radar, Hedvigu Malinovú. Nálada ožila. „Čo to znamená do podrobností, chcete vedieť, koľko mám v peňaženke?“, rozosmeje prezident sálu v reakcii na otázku študentky, či je ochotný do podrobností priznať svoj majetok. Prezident nehovorí študentom iba to, čo je v ich radoch populárne. Vyjadruje istú ľútosť, že mladí muži už nechodia na vojnu. Mladým mužom v sále pripomína, čo sa hovorievalo: „Kým si nebol na vojne, nebol si chlapom.“ Chlapci sa nespokojne zamrvia v sedačkách. Prezidenta najviac zaujme otázka, či by si neprial väčšie kompetencie. Keďže nechce, aby študenti pochybovali o jeho enormnom vplyve na politiku, naznačí im, ako vlastne vznikala Ficova vláda. Prezident si vraj po posledných voľbách „celú noc kreslil pavúkov, ktorá vláda by mala koľko poslancov. A vyšlo mi toto.“ (Skúsme si to predstaviť: prezident Gašparovič si v noci zo 17. na 18. júna 2006 kreslí pavúkov a niekedy nadránom mu vyjde, že jediná možná koalícia je Smer-HZDS-SNS. Zavolá víťazovi volieb, povie mu o svojich pavúkoch a Robertovi Ficovi zrazu svitne.)
Kandidát Gašparovič, ktorý svoj úrad získal za Dzurindu, zakončuje vystúpenie poučením o tom, ako je pre stabilitu krajiny nesmierne dôležité, aby prezident nebol v opozícii voči vláde. „Trojuholník vláda, parlament, prezident musí fungovať.“ V tej vete chýbalo len povestné  „preci“. Zato prišlo poďakovanie „vám všeckým“.
„Voliť ho nebudem, ale inak bol milý,“ hovorí sympatická študentka po diskusii. Neprekážalo jej, že museli ísť zo školy povinne na kampaň jedného kandidáta? „Nie, pre celé mesto aj našu vysokú školu je dôležité, že sem prišiel prezident“. Študenti sa poctivo podpisujú na prezenčné listiny a my nenájdeme nikoho, komu by sa to zdalo aspoň trochu čudné. Prezident sa cítil v Skalici celkom dobre. Ten pocit mu nemal kto zobrať. Z mladých si už nikto nepamätá jeho pôsobenie v čase, keď sa vo veľkom rozkrádal štátny majetok, bol tu únos, vražda, zmarené referendum a vyhodený Gaulieder. Jednoducho, v Skalici rečnil minulý utorok jeden celkom milý ujo.

.robove ženy za Ivana
O deň neskôr. Veľká sála bratislavského Istropolisu praská vo švíkoch a pred ňou sa na schodoch a v chodbách tisnú húfy babičiek. Žien vo veku od 50 do 80 rokov sú tu tisíce. Nie kvôli Medzinárodnému dňu žien, ktorý sa tu má oslavovať, ale len kvôli jednému mužovi. Robert Fico ich nemohol sklamať. Ani tých 500 žien, niektoré aj o barlách, čo sa do sály nezmestili a s frfotom krútili hlavami. Premiér dojatým ženským masám poďakoval za všetko, čo robia, zarecitoval im básničku o bozkoch a vyrozprával im, ako dostal prvú pusu na ústa. On mal vraj pätnásť, ona, Maďarka, mala dvadsať, a veľmi po ňom išla. Mladý Fico predával v bufete, Maďarka si raz naňho počkala, oprela ho o strom a vrazila mu pusu. Mladý Fico sa jej vytrhol, nasadol na bicykel a fujazdil 20 kilometrov odtiaľ. Na ďalšie tri dni radšej vyhlásil v bufete inventúru. Babičky v sále boli od tej lásky namäkko, a na Fica závistlivo hľadeli aj ďalší prítomní fešáci, Robert Kaliňák a Marek Maďarič. Ako to celé súvisí s prezidentskými voľbami? Okrajovo a predsa podstatne. Do Istropolisu zavítal aj favorit prezidentských volieb, bez ktorého by sa to tu celkom zaobišlo. Lenže je kampaň a Ivan Gašparovič mohol za krátky okamih osloviť toľko ľudí, koľko nevidela Iveta Radičová dokopy ani za mesiac. Súčasný prezident vie, čo sa na MDŽ patrí: v krátkom príhovore matkám, manželkám a babkám hovorí, aké sú pre spoločnosť dôležité, aké je to krásne, keď dieťatko povie prvé slovo, ktoré je vždy mama, a vôbec, aké sú ženy skvelé, nenahraditeľné a ako sa im ani nedá zavďačiť. Žiaľ, viac sme si nezapamätali. Ostal v nás len pocit, že ženy z Istropolisu istotne pôjdu voliť. Po dvoch prezidentských voľbách však už nie Vladimíra, ale Ivana. Doba sa „preci“ zmenila.


.Radičovej kraj
Predpoludním v pracovný deň budí Lučenec dojem ospalého malomesta, ako vystrihnutého z opisov pomalého uhorského sveta spisovateľa Móra Jókaiho. Aj názov hlavnej ulice, ktorá nesie meno prvého československého prezidenta T. G. Masaryka, pôsobí v tejto atmosfére akosi zvláštne. Viac by zapadol taký František Rákoczi. Práve v kníhkupectve na tejto ulici je ohlásená autogramiáda prezidentskej kandidátky Ivety Radičovej. Má podpisovať svoju knihu rozhovorov so spisovateľom Silvestrom Lavríkom. V predajni sa tlačí asi päťdesiat ľudí, o ktorých by sa do jedného dalo povedať, že sú buď Radičovej osobní priatelia, alebo zanietení priaznivci. Z neďalekého Kalinova totiž pochádzal Stano Radič a prezidentská kandidátka tu má viacero príbuzných a dobrých známych. Po jej príchode teda nechýbajú bozky a srdečné objatia. „Nech ťa pán Boh opatruje,“ želá jej starší pán pri tom, ako jej odovzdáva ružu.  Diskusie v takomto formáte Radičovej sedia. Je prirodzená a oproti mediálnym vystúpeniám sa vytráca aj poučujúci akademický tón. Obsah však ostáva dôverne známy a ničím zvláštnym neprekvapí. Vety, ako „nebudem nikoho urážať, lebo je to prejav slabosti a ja nie som slabá,“ už k Ivete Radičovej akosi prirástli. Viac zaujme akurát to, že medzi hlavné témy jej prejavu sa dostala situácia v justícii. Radičová viackrát zmieni, že práve v tejto oblasti má prezident pomerne silné právomoci. Akcia vyznieva domácky milo. S nikým sa nebolo treba hádať, nič nebolo nutné vysvetľovať. V tejto komunitke je všetko jasné. Baví sa aj šéf kampane Ján Fülle, ktorý Radičovej kúpil a venoval knižku o fajčení. „Keď sme mali autogramiádu v Banskej Bystrici, tak mi šéfka kníhkupectva povedala, že na Ivetu prišlo viac žien ako na Táňu Keleovú-Vasilkovú. Keď som jej to povedal, tak nevedela, o koho ide,“ žartuje Fülle.

.sociologička a gymnazisti   
Pedagogický talent aj schopnosť zaujať mladých ukázala Iveta Radičová na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku. „Prijala som pozvanie vystúpiť s krátkou prednáškou na tému finančnej krízy, jej ekonomických dopadov a možných riešení s dôrazom na sociologický aspekt,“ povedala o motíve návštevy cirkevnej školy Radičová – no každému bolo jasné, že jej prednáška súvisí tak trochu aj s prezidentskou kandidatúrou. Hovorila o finančnej kríze, o sebe aj o sociológii. Nad bledozelenou tabuľou visí neveľký štátny znak, nad ním o čosi väčší strieborný kríž s ukrižovaným Kristom. Radičová spomína na štúdiá, a hovorí, ako sa profesor snažil spochybniť trojjedinosť Otca, Syna i Ducha svätého. „Zobral kriedu,“ vraví Radičová, pričom si berie do ruky kriedu, „a na tabuľu napísal: 1 + 1 + 1 = 3. Nato vyhlásil: ‘Tak čo, akáže trojjedinosť?´“. Študentka Radičová sa vraj na to postavila a napísala: ∞ + ∞ + ∞ = ∞. Žiaci sú ticho. Exkurzia do čias vedeckého ateizmu ich možno ani nezaujíma. Na polemiku prišlo po prednáške. Žiaci otvorili otázku interrupcií, jeden z nich sa otvorene pýta, argumentuje Božou vôľou, Radičová hovorí o slobodnom rozhodovaní matky, o medicínskych aspektoch, o ohrození zdravia alebo života tehotnej ženy. „Nemáme právo zabiť nenarodené dieťa,“ bráni svoj názor žiak. „A keď sa má lekár rozhodovať medzi životom ženy a jej plodu? Ako by ste sa rozhodovali ako otec, keby išlo o život vašej manželky a vášho dieťaťa?“ pýta sa Radičová. Žiaci sú opäť ticho.

.v réžii SMK
Kto drží v rukách organizáciu mítingu Ivety Radičovej v Rimavskej Sobote, je jasné od prvej chvíle. „Budú trochu meškať, niečo ich zdržalo,“ oznamuje skupine čakajúcich novinárov  z okna rimavskosobotskej radnice poslanec za SMK Zsolt Simon. Nakoniec sa ju spolu s primátorom a Bélom Bugárom rozhodnú privítať priamo pred miestnym kultúrnym domom. Vnútri už na prezidentskú kandidátku čaká okolo dvesto ľudí, prevažne prívržencov SMK a SDKÚ. Moderovania sa ujíma Simon a hneď na začiatku si od Radičovej vyžiada verejný prísľub. „Musíte nám sľúbiť, že kým sa tu životná úroveň nedostane na úroveň Žiliny, v každej správe o stave krajiny spomeniete Rimavskú Sobotu.“ Príležitosť predviesť sa pred voličmi nepremešká ani primátor. Hovorí viackrát a veľa. Zaujme však akurát bonmotom, že v regióne kríza nikoho neprekvapila, pretože ju tu majú už päťdesiat rokov. V tejto spoločnosti Radičová nemá problém upútať pozornosť. Jej volanie po znížení DPH na potraviny a kritika dovozu veľkého množstva bravčového mäsa, zeleniny a kapusty zo zahraničia vzbudzuje medzi obyvateľmi prevažne poľnohospodárskeho regiónu súhlasné mrmlanie. Podobne ako v Lučenci, aj tu panuje pohodová atmosféra a otázky nie sú otázky, ale nahrávky na smeč. Jedinú, pre Radičovú trošku nepríjemnú otázku, či by SDKÚ nemala uvažovať o rotujúcom predsedovi, moderátor Simon s prehľadom odohrá do autu.
Najpozoruhodnejšie na celej akcii je, ako sa dvojici Simon-Bugár podarí z mítingu „vymazať“ prítomného predsedu SMK Pála Csákyho. Boli to oni dvaja, kto vítali Radičovú. Simon míting moderoval a Bugár si na ňom tiež zarečnil. Simon síce Csákyho na úvod predstavil, ale až po Bugárovi a primátorovi. A keby Radičová na záver predsedovi SMK nepoďakovala, viacerí prítomní by o jeho prítomnosti v prvom rade asi ani netušili. Radičovej mítingy v Lučenci ani v Rimavskej Sobote neboli miestami, kde by prišli oponenti kritizovať, či nerozhodnutí hľadať odpovede. Bolo to klasické utvrdzovanie presvedčených. Vec, ktorej sa v kampani nedá vyhnúť, voľby však nerozhoduje. 

.na ulici
Na pešej zóne pred reštauráciou Nostalgia v Spišskej Novej Vsi sa rozložil kandidát František Mikloško. Kulisy jeho mítingu nostalgiu aj vzbudzujú. Za dňami, keď sa lámala história. Na monitoroch bežia zábery z bratislavskej sviečkovej demonštrácie a z novembra 1989. V podobnom duchu sa nesie aj minivýstava fotografií, ktorá zachycuje udalosti spred takmer dvadsiatich rokov a dosvedčuje, že kandidát Konzervatívnych demokratov Slovenska bol pritom. František Mikloško si spolu s kolegami Vladimírom Palkom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom vybrali náročný typ kontaktnej kampane. Oslovovať ľudí priamo na ulici môže byť efektívne, ale trochu tomu nepraje chladné počasie. Nejakí ľudia sa však napriek tomu pristavia. Jedni len podať ruku a vyjadriť podporu, iní podiskutovať. Nenadáva nikto. Mikloško vlastne ani neagituje v pravom slova zmysle. Nehovorí o sebe, nesľubuje. Na jeho komunikačný štýl sa asi najviac hodí slovíčko besedovať. S podnikateľmi, ktorí podnikajú aj v Rumunsku, sa baví o situácii v tejto krajine, pýta sa na mentalitu, na problémy. S mladým spišským intelektuálom podiskutuje o knihe Fedora Gála a so študentom ekonómie zase o voľnej ruke trhu v čase krízy. Motívy jeho podporovateľov sú rôzne. Pre tradičnú katolíčku Margitu Stolárikovu, ktorej syn sa pripravuje na štúdium teológie, je Mikloško prirodzenou a jedinou voľbou. „Ak neprejde do druhého kola, tak voliť nepôjdem. Nemala by som koho,“ hovorí Stoláriková. Pre študenta na pražskej Vysokej škole ekonomickej a obdivovateľa klasickej liberálnej ekonómie Tomáša Krištofóryho je zase jediným skutočne pravicovým kandidátom. „Oceňujem u neho spojenie morálnych hodnôt a rešpektu k voľnému trhu,“ vysvetľuje mladý študent. Podobne vraj rozmýšľajú aj viacerí jeho spolužiaci zo slovenskej enklávy na pražskej VŠE. Vraj je však dosť aj takých, u ktorých boduje Radičová.
Na námestí v Poprade sa pri vystavených fotografiách pristavuje skupinka tínedžerov. „Dobre, že ste doniesli tie fotky, my už ani nevieme, čo to bol komunizmus. Aj keď moja stará mama hovorí, že to boli zlaté časy. Vy si o tom čo myslíte, ujo?“ oslovuje najodvážnejšia z nich poslanca Palka. Exminister vnútra sa v tej chvíli mení na pedagóga, ukazuje fotky, vysvetľuje. O tom, čo bol komunizmus a akú úlohu pri jeho páde zohral František Mikloško. Mladí ochotne prikyvujú, ale tézu, že na komunizme predsa len muselo byť niečo dobré, nie sú ochotní tak ľahko opustiť. Politici, všetci do jedného, ešte aj ten Obama, podľa nich len sľubujú a nakoniec aj tak nič nesplnia. Nakoniec mladí odchádzajú. Pochopili, o čom bol komunizmus? Presvedčil ich František Mikloško? Ťažko povedať. Voliť ešte nemôžu, ale o tom, čo videli a počuli, vraj určite doma povedia rodičom. 
 
.pri káve so zuzanou
Neformálne a osobné stretnutia v úzkom okruhu priaznivcov a sympatizantov, rozhovory takmer osobné, pri káve, zákusku. To je predvolebná kampaň Zuzany Martinákovej.
Minulú stredu podvečer bolo v Ružomberku sychravo. Pár mladých ľudí v žltých vetrovkách s logom Slobodného fóra pozýva okoloidúcich do kaviarne na kávu s prezidentskou kandidátkou. Tá zatiaľ sedí medzi personálom kaderníckeho salónu, debatuje so ženami o práci a o živote, o drobnom podnikaní, o zákonoch, o tom, či finančná kríza zaklopala aj na dvere tých, ktorí poskytujú služby. „Keď sem nabudúce prídem, určite si dám spraviť účes,“ ubezpečuje Zuzana majiteľku, „teraz nie, aj tak mi vlasy každú chvíľu zmoknú...“ Z kaderníctva sa kandidátka vyberie do neďalekej sociálne slabšej rodiny, ktorá žije v podnájme. Pre malého chlapca nesie plienky a pár darčekov. „Plnohodnotný život žije len ten, kto pomáha druhým,“ hovorí a zdôrazňuje význam slovenskej siete desiatich Poradní Zuzany Martinákovej. „Keď sa stanem prezidentkou, otvorím takéto poradne v každom okresnom meste,“ uisťuje kandidátka.
V ružomberskej kaviarni je prítmie, zato živá diskusia. Martináková čelí ostrým otázkam „obyčajných ľudí z ulice“, ktorí neveria politikom ani na zmeny k lepšiemu. Hovorí im, že prezidentka nemá byť predĺženou rukou opozície či koalície, ale nezávislá, pretože len taká môže konať otvorene a v prospech ľudu. Slovensko je podľa nej krásna, moderná a vzdelaná krajina, a taký by mal byť aj jej zástupca. Teda zástupkyňa. Najlepšie Zuzana.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite