Keď tento časopis pred dvoma týždňami vyzval sudcov, aby prestali mlčať, netušili sme, či aspoň niektorí nájdu odvahu. Našli. Je ich zatiaľ menšina, ale sudcovia, ktorí sa ešte boja, ich už nemôžu prehliadať. Dobrý začiatok.
Náš rozhovor so sudkyňou Darinou Kuchtovou, článok sudkyne Ľudmily Babjakovej a výzva k ostatným sudcom v .týždni číslo 8 spustili lavínu, ktorej dôsledky ešte celkom nevidno. Viacerí sudcovia nám v predošlých dňoch telefonovali, ďalší rovno sformulovali ostré analýzy stavu nášho súdnictva a poslali nám ich. Niektorí si neželali zverejniť svoje meno, niektorí nechcú, aby sme ich články zverejnili, iní s tým nemajú problém. Darina Kuchtová a Jana Dubovcová dokonca prijali naše pozvanie do Lampy, ktorú pripravujeme každý štvrtok večer na Joj Plus, v priamom prenose nastavili svoju tvár a nahlas povedali, čo sa tu zhora chystá a čo Slovensko čaká, ak sudcovia ostanú pasívni. Keď som ich počúval, občas ma zamrazilo. Napríklad, keď hovorili, ako dopadol statočný sudca Mojš, ktorý sa postavil proti konkurznej mafii, alebo keď uvažovali nad našou otázkou, prečo chce politická moc prostredníctvom šírenia strachu ovládnuť súdy. Obe ženy sa verejne vzopreli alibizmu väčšiny sudcov, dokonca sa nebránili ani diskusii o korupcii medzi nimi. Pre lepšiu budúcnosť celej justície riskovali obe ženy svoje meno, kariéru a pokoj. Neviem, ako bude vyzerať pomsta moci (disciplinárne stíhania oboch sudkýň budeme v .týždni pozorne sledovať a informovať o nich), ale ony dve už zvíťazili. Už nestratia tvár. Pavol Žilinčík nazval ich dôležité vystúpenie dobrým rozhodnutím na kľúčovej križovatke. Bolo to presné, ako väčšina toho, čo v Lampe povedal.
Neostali sme však iba pri výzve a televíznej diskusii. Posledné dni sme sa stretli s mnohými sudcami, aby sme pochopili problém zvnútra. To, čo sme sa o našej justícii za krátke dva týždne dozvedeli, vyráža dych (naše zistenia prinášame v téme na stranách 10 – 21).
V prvom rade – dvadsať rokov po novembri 1989 to podľa našich zistení vyzerá tak, že práve justícia (máme temné tušenie, že aj prokuratúra) prešla najmenšou zmenou, je v nej najmenej profesionality, slobody a poctivosti zo všetkých segmentov nášho verejného života. Zmenili sa v nej k lepšiemu zákony, sudcovia majú samosprávu aj formálnu nezávislosť, ale vnútri ostali otrokmi mocných, otrokmi vlastného strachu, otrokmi vlastnej neschopnosti. Zdôrazňujem, že nehovoríme o všetkých – aj za posledné dni sme sa stretli s viacerými skvelými sudcami, ktorí sú odborne aj ľudsky silní, a majú odvahu brániť slobodnú justíciu. Ale väčšinovo naši sudcovia nie sú pripravení žiť v slobodnom svete s jeho obrovskými nárokmi a pokušeniami. Príklad za všetky – boli to sudcovia, ktorí si zo strachu či slepej poslušnosti zvolili svojich zástupcov v Súdnej rade. Takých, z ktorých ich dnes bolí hlava...
Ale prišli sme za posledné dni ešte na vážnejšiu vec, než je žalostný personálny stav justície – to, čo sa tu celkom nepozorovane chystá, je pre justíciu a v dôsledkoch aj pre celé Slovensko dokonca ešte horšie, než vidíme pri každodennom rúcaní ekonomických reforiem. Dozvedeli sme sa, že novelizáciou zákonov sa pripravuje presun kľúčových právomocí v justícii do rúk predsedu Súdnej rady a Najvyššieho súdu, s odloženou účinnosťou. Prečo odloženou? Náš redakčný tip: Štefan Harabin je zatiaľ minister. Ale keď už nebude, môže do uvedenej funkcie kandidovať. Chuť údajne má. A potom sa začnú diať veci... Ak sa týmto novelizáciám v parlamente nezabráni, podľa viacerých sudcov hrozí, že justícia sa na dlhé roky zakonzervuje v tragickom stave.
Sme radi, že na našu výzvu sudcovia zareagovali. .týždeň je už 14 dní otvorený verejnej diskusii sudcov a všetkých, ktorým na slobodnej justícii záleží. Sudkyne Dubovcová, Kuchtová a Babjaková sa nezľakli a zaslúžia si našu úctu. Sudcov je však viac ako tisíc.
Prekonáte strach?
Náš rozhovor so sudkyňou Darinou Kuchtovou, článok sudkyne Ľudmily Babjakovej a výzva k ostatným sudcom v .týždni číslo 8 spustili lavínu, ktorej dôsledky ešte celkom nevidno. Viacerí sudcovia nám v predošlých dňoch telefonovali, ďalší rovno sformulovali ostré analýzy stavu nášho súdnictva a poslali nám ich. Niektorí si neželali zverejniť svoje meno, niektorí nechcú, aby sme ich články zverejnili, iní s tým nemajú problém. Darina Kuchtová a Jana Dubovcová dokonca prijali naše pozvanie do Lampy, ktorú pripravujeme každý štvrtok večer na Joj Plus, v priamom prenose nastavili svoju tvár a nahlas povedali, čo sa tu zhora chystá a čo Slovensko čaká, ak sudcovia ostanú pasívni. Keď som ich počúval, občas ma zamrazilo. Napríklad, keď hovorili, ako dopadol statočný sudca Mojš, ktorý sa postavil proti konkurznej mafii, alebo keď uvažovali nad našou otázkou, prečo chce politická moc prostredníctvom šírenia strachu ovládnuť súdy. Obe ženy sa verejne vzopreli alibizmu väčšiny sudcov, dokonca sa nebránili ani diskusii o korupcii medzi nimi. Pre lepšiu budúcnosť celej justície riskovali obe ženy svoje meno, kariéru a pokoj. Neviem, ako bude vyzerať pomsta moci (disciplinárne stíhania oboch sudkýň budeme v .týždni pozorne sledovať a informovať o nich), ale ony dve už zvíťazili. Už nestratia tvár. Pavol Žilinčík nazval ich dôležité vystúpenie dobrým rozhodnutím na kľúčovej križovatke. Bolo to presné, ako väčšina toho, čo v Lampe povedal.
Neostali sme však iba pri výzve a televíznej diskusii. Posledné dni sme sa stretli s mnohými sudcami, aby sme pochopili problém zvnútra. To, čo sme sa o našej justícii za krátke dva týždne dozvedeli, vyráža dych (naše zistenia prinášame v téme na stranách 10 – 21).
V prvom rade – dvadsať rokov po novembri 1989 to podľa našich zistení vyzerá tak, že práve justícia (máme temné tušenie, že aj prokuratúra) prešla najmenšou zmenou, je v nej najmenej profesionality, slobody a poctivosti zo všetkých segmentov nášho verejného života. Zmenili sa v nej k lepšiemu zákony, sudcovia majú samosprávu aj formálnu nezávislosť, ale vnútri ostali otrokmi mocných, otrokmi vlastného strachu, otrokmi vlastnej neschopnosti. Zdôrazňujem, že nehovoríme o všetkých – aj za posledné dni sme sa stretli s viacerými skvelými sudcami, ktorí sú odborne aj ľudsky silní, a majú odvahu brániť slobodnú justíciu. Ale väčšinovo naši sudcovia nie sú pripravení žiť v slobodnom svete s jeho obrovskými nárokmi a pokušeniami. Príklad za všetky – boli to sudcovia, ktorí si zo strachu či slepej poslušnosti zvolili svojich zástupcov v Súdnej rade. Takých, z ktorých ich dnes bolí hlava...
Ale prišli sme za posledné dni ešte na vážnejšiu vec, než je žalostný personálny stav justície – to, čo sa tu celkom nepozorovane chystá, je pre justíciu a v dôsledkoch aj pre celé Slovensko dokonca ešte horšie, než vidíme pri každodennom rúcaní ekonomických reforiem. Dozvedeli sme sa, že novelizáciou zákonov sa pripravuje presun kľúčových právomocí v justícii do rúk predsedu Súdnej rady a Najvyššieho súdu, s odloženou účinnosťou. Prečo odloženou? Náš redakčný tip: Štefan Harabin je zatiaľ minister. Ale keď už nebude, môže do uvedenej funkcie kandidovať. Chuť údajne má. A potom sa začnú diať veci... Ak sa týmto novelizáciám v parlamente nezabráni, podľa viacerých sudcov hrozí, že justícia sa na dlhé roky zakonzervuje v tragickom stave.
Sme radi, že na našu výzvu sudcovia zareagovali. .týždeň je už 14 dní otvorený verejnej diskusii sudcov a všetkých, ktorým na slobodnej justícii záleží. Sudkyne Dubovcová, Kuchtová a Babjaková sa nezľakli a zaslúžia si našu úctu. Sudcov je však viac ako tisíc.
Prekonáte strach?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.