Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Niečo sa stalo

.josef Chuchma . .časopis .téma

Prečo víťazné práce tohto ročníka súťaže World Press Photo prinášajú neistotu zástancom tradičného fotožurnalizmu?

Prečo víťazné práce tohto ročníka súťaže World Press Photo prinášajú neistotu zástancom tradičného fotožurnalizmu?


Začneme hneď skraja konkrétnym príkladom. Tretiu cenu v kategórii Portrét-séria získal Číňan Li Jiejun za súbor Ikony vojnovej fotografie. Autor pomocou – pre túto príležitosť špeciálne vyhotovených – figúrok naaranžoval a nasnímal akési rekonštrukcie preslávených vojnových snímok. Napríklad strelou zasiahnutého, k zemi klesajúceho republikánskeho vojaka z občianskej vojny v Španielsku (čo je parafráza na legendárnu snímku Roberta Capu z 5. septembra 1936) alebo vztyčovanie americkej vlajky na ostrove Imodžima (kde na hore Suribači exponoval 23. februára 1945 Joe Rosenthal jednu z najslávnejších fotografií druhej svetovej vojny).
Pravdupovediac, tento druh fotografickej tvorby si – z nášho stredoeurópskeho a azda môžem rovno povedať aj slovensko-českého hľadiska – dokážeme omnoho lepšie predstaviť v nejakej sofistikovanej galérii súčasného umenia, kam zavíta niekoľko málo divákov denne, ako v celosvetovo populárnej prehliadke žurnalistickej fotografie. Lenže keď si prezrieme galériu tohtoročných víťazov WPP (čo vrelo odporúčam na www.worldpressphoto.org), rýchlo zistíme, že konceptuálny prístup sa nevyskytuje zďaleka iba u Číňana Lia Jiejuna, ale aj u mnohých ďalších tvorcov, ktorí pritom nearanžovali figúrky, ale snímali, často bez aranžmá, konkrétnych ľudí alebo prostredie. Tým sa vizuálny jazyk World Press Photo zásadne líši od Czech Press Photo, prehliadky českej a slovenskej novinárskej fotografie. Aj na nej sa v posledných ročníkoch objavilo niekoľko príspevkov, u ktorých sa dá pozorovať autorská ambícia nebyť len odtlačkom videného, ale interpretovať a ukazovať realitu cez premyslený prístup, ktorý nezávisí výhradne od žurnalistickej pohotovosti alebo od odvahy fotoreportéra, ale tvorí sa na základe určitého myšlienkového a obrazového konceptu. Lenže tieto práce v Czech Press Photo stoja na okraji záujmu porôt i radového publika, čo je dané vysloveným aj nevysloveným diktátom doslovnosti a ľudovosti Czech Press Photo.

ANKETA

Martin Kollár, fotograf, kameraman
Prvá vec, ktorá mi pri World Press Photo vždy napadne, je tá neuveriteľná záplava fotografií. Tento rok skoro stotisíc! Uvidieť celé to nepreberné množstvo musí byt určite zaujímavejšie, ako konečný výber víťazov. Keby sa všetky zúčastnené fotografie položili pekne za seba na chodník, bola by to dlhá prechádzka. Asi 28 kilometrov, ak dobre rátam.
V čase, keď už je takmer každý fotografom, si podľa internetovej stránky World Press Photo organizátori tento ročník zadefinovali aj hľadanie novej, inej cesty pre fotografiu v médiách. Z výsledkov som však nadobudol dojem, že okrem iného je to tak trochu návrat k starým cestám. Medzi víťaznými fotografiami sa dá, napríklad, často naraziť na použitie systému repetície. To znamená, že sa vytvorí séria obrázkov z toho, že sa opakuje ten istý motív vo variáciách. V galériách je taký postup už roky obľúbenou cestou. Medzi vybratými fotografiami je napríklad séria záberov boxerov po zápase. Malá pripomienka, holandská fotografka Rineke Dijkstra už dávno, pred pätnástimi rokmi, urobila podobnú a omnoho silnejšiu sériu o toreadoroch.

Lucia Nimcová, fotografka
V súťaži World Press Photo som nikdy nevedela pochopiť, aký je rozdiel medzi kategóriami Každodenný život, Portréty a Umenie a zábava. V mojom ponímaní sveta sa prirodzene zlievajú.
Za posledné roky sa v súťaži oveľa viac presadzujú lokálni fotografi, či už sa to týka Afriky, Číny, alebo Poľska, čo je, myslím, pozitívna zmena oproti obdobiu, keď všetko fotili ľudia „zvonka", bez hlbšieho názoru na dokumentovaný problém.
 V sériách, či už je to zo športu, alebo každodenného života, sa v mnohých prípadoch objavuje pevný koncept, ktorý potom autor napĺňa obrázkami.
Škoda len, že je to často iná verzia už existujúceho konceptu. Mojím favoritom je víťaz zo sekcie Portrét Carlo Gianffero so sériou „Roma Interiors“, aj keď sa nemôžem ubrániť pocitu, že tú cenu by si zaslúžili skôr tí Rómovia.

Václav Macek, riaditeľ fotografického festivalu Mesiac fotografie
Keď úchytkom sledujem každoročné výsledky World Press Photo, nezdá sa mi, že by v poslednom období prichádzalo k nejakým významnejším zmenám. World Press Photo sa podobá  National  Geography, oceňuje istý štýl spracovania bez ohľadu na to, či  autor zobrazuje vojnu, hladomor, alebo hospodársku krízu.  Nie je podstatné,  či sa pozeráte na výsledky z roku 1999 alebo 2009,  kulisy sa menia,  ale metóda je rovnaká.
Porota takmer vždy odvedie dobrú prácu, jej voľba fotografie roka vyzdvihne dielo, ktoré obsahuje  napätie,  tajomstvo, ale ponúka  šancu aj na „druhé čítanie“, možnosť za  aktuálnym obrazom odkrývať zložitú  sieť vzťahov.
Na World Press Photo si cením vytrvalú snahu o dôsledné odlišovanie autentickej publicistiky od všetkých foriem manipulácie.

.spomienka na vlaňajšieho víťaza
Už vlani som od jedného kolegu dostal „skúšobnú“ otázku, čo hovorím na fotografiu roku 2008, na ktorej Tim Hetherington zachytil vysileného a za hlavu sa držiaceho vojaka v bunkri v afganskom údolí Korengal, kde americká armáda krvavo bojovala proti militantným islamským jednotkám. Tá snímka je z hľadiska „tradičných“ pravidiel a kritérií nedokonale ostrá a exponovaná, veľa sa toho na nej nedeje, pri reprodukcii a v tlači vychádza dosť rozpačito. Áno, fotografia roku 2008 sa javí dosť „nejasná“, teda ak je naším nárokom prehľadnosť, okamžitá čitateľnosť a bombastickosť (čeština má pre toto jeden módny výraz: musí to byť pecka v zmysle „úder“). Ale ak týmto nárokom primát odoprieme, uzrieme vynikajúci emotívny záber, ktorý vystihuje rozjatrenosť vojakovho rozpoloženia, jeho emocionálny šok z prežívaného – a uzrieme aj fotografiu, ktorá pripomína klasickú maľbu.
Napokon, ozvenu maliarskeho klasicizmu nevykazoval len vlaňajší víťaz, ale napríklad aj víťazka roku 2000, Američanka Lara Jo Regan či laureát fotografie roku 1997, Alžírčan Hocine. Práve druhé a ďalšie obrazové a významové plány chýbajú snímkam roku na spomínanej súťaži Czech Press Photo.

.hľadanie nového jazyka
Aj tohoročná snímka roka, ktorej autorom je Američan Anthony Suan, ktorý pre týždenník Time fotografoval následky ekonomickej krízy, pre mnohých pravdepodobne vyznieva ako nenápadná až nenápaditá. Ozbrojený detektív Robert Kole „úraduje“ v opustenej nehnuteľnosti v Clevelande v americkom štáte Ohio – majitelia domu neboli schopní splácať hypotéku, príbytok opustili a policajt musí zistiť, či v objekte predsa len niekto neprebýva a nie je ozbrojený.
„Máme pred sebou niečo, čo je vizuálne názorné a zároveň komplexné. Nezobrazuje to priamo problémy. Rok 2008 bol rokom konca dominantného ekonomického systému, preto potrebujeme nový jazyk, aby sme sa naučili zobrazovať náš život,“ uvažovala nad víťaznou fotografiou Ayperi Ecerová, členka poroty WPP 2009, inak viceprezidentka agentúry Reuters. Iný člen jury, fotograf Akinbode Akinbiyi, argumentoval: „Je to veľmi dvojznačná fotografia. Musíte sa do nej ponoriť, až potom si ľudia na celom svete uvedomia: Toto sa predsa deje nám všetkým.“ Tie slová sú mierne nadnesené, a ako to už u porotcov býva, ich formulácie skôr vypovedajú o tom, čo porotcovia (a možno všeobecnejšie ľudia, ktorí profesionálne a zodpovedne pracujú s obrazom) v týchto nielen ekonomicky pohnutých týždňoch cítia a o čom premýšľajú. Ich voľbe sa však dá porozumieť. Skutočnosť, že Anthony Suan sa s cyklom Americká ekonomika v kríze umiestnil v kategórii Každodenný život-séria až na druhom mieste, nič neznamená – v minulosti WPP sa už neraz stalo, že Fotografia roku bola vyňatá z cyklu. A takisto nemožno nič ďalekosiahle súdiť z faktu, že Suanov záber je čiernobiely. V tohoročnej plejáde víťazov prevažujú farebné práce, ale čiernobiely jazyk nie je ani pasé, a samozrejme nie je ani o nič „umeleckejší“. Dnes už, našťastie, ide len o to, či si farebná skladba snímky rozumie s námetom a témou fotografie.
Súťaž World Press Photo sa postupne a vedome vyvinula ako platforma na uplatnenie a šírenie tých prác, ktoré zďaleka nie vždy majú v novinách a časopisoch zelenú, hoci ich autormi sú členovia alebo spolupracovníci týchto redakcií. To je dôležitá stratégia. Ale dôležité tiež je, že poroty WPP reflektujú na premeny vizuality a že svoje práce na World Press Photo posielajú autori, ktorí posúvajú predstavy o tom, čo tiež môže byť žurnalistickou fotografiou.


wps
Jasujoši Čiba,
Kmeňový konflikt v západnej Keni,

víťaz v kategórii Ľudia v spravodajstve.



.foto Profimedia.sk/AFP/Yasuyoshi Chiba
wps
Anthony Suau,
Americká ekonomika v kríze,
absolútny víťaz World Press Photo 2009.


.foto Profimedia.sk/AFP/Anthony Suau
wps

 Carlos Cazalis,
Bezdomovec v Sao Paule,
víťaz v kategórii Súčasné dianie.


.foto ČTK/AP/Corbis/Carlos Cazalis
wps Callie Shell,
Barack Obama počas prezidentskej kampane,
víťaz v kategórii Ľudia v spravodajstve, príbehy.


.foto Profimedia.sk/Aurora Photos/World/Callie Shell

wps
Walter Astrada,
Kibera slum v meste Nairobi,Keňa,
víťaz v kategórii Aktuality, samostatná snímka


.foto Profimedia.sk/Walter Astrada

wps
Čen Čin-gang,
Čínski záchranári nesú obeť zemetrasenia,
víťaz v kategórii Aktuality, samostatná snímka.


.foto Profimedia.sk/AFP/World Press/Chen Qinggang
wps Carlos Gutierrez,
Výbuch sopky Caitén v Čile,
víťaz v kategórii Príroda, samostatná snímka.


.foto Profimedia.sk/AFP/World Press/Carlos Gutierrez

wps
Olivier Laban Mattei,
Distribúcia prvej pomoci po cyklóne v Mjanmarsku,
tretie miesto v kategórii Hlavné spravodajstvo, príbehy.


.foto Profimedia.sk/AFP/Olivier Laban-Mattei
wps
Luiz Vasconcelos,
Násilné vyhnanie z tábora Manaus, Brazília,
víťaz v kategórii Hlavné spravodajstvo.

.foto Profimedia.sk/AFP/World Press/Luiz Vasconcelos
wps

Mašíd Mohadžerín,
Loď talianskej pobrežnej stráže s utečencami,
víťaz v kategórii Súčasné dianie, samostatná snímka.


.foto ČTK/AP/Mashid Mohadjerin


Autor je redaktor denníka MF DNES
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite