Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Gaza 2003

. .časopis .téma

Predstavte si raňajky ako z nakašírovaného prospektu cestovnej kancelárie. Sedíte na terase hotela Adam, od Stredozemného mora povieva vlahý jarný vetrík. Úslužný, ale nie vtieravý čašník vám prinesie džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Nikde nikto. Len vy.

Predstavte si raňajky ako z nakašírovaného prospektu cestovnej kancelárie. Sedíte na terase hotela Adam, od Stredozemného mora povieva vlahý jarný vetrík. Úslužný, ale nie vtieravý čašník vám prinesie džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Nikde nikto. Len vy.
Potom si to uvedomíte. Žiadny hosť nie je ani v susedných hoteloch. Pustý je hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíva prázdnotou. Spomeniete si na nočný zvuk lietadiel, celkom iný, ako ste poznali dovtedy z okolia letísk. „Izraelské stíhačky,“ pokrčia plecami miestni a pôsobí to, akoby oznamovali, že opäť vyšlo slnko. Samozrejmosť.
V roku 2003 rakety vystrelené z izraelských stíhačiek s chirugickou presnosťou zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house. Na území, ktoré pamätihodnosťami rozhodne neoplýva, išlo o turistickú atrakciu najvyššej hodnoty.
Do Gazy rozhodne nesmiete ísť autom, ktoré má žltú izraelskú ŠPZ. Je to životunebezpečná provokácia. Osudným sa to stalo aj dvom holandským pozorovateľom. Musíte si zaplatiť niektorý zo žltých merecedov, z ktorých väčšina pamätá prvú intifádu v roku 1987. Územie, ktoré by zdatný turista z jedného konca na druhý prešiel za deň pešo. Dnes má pohreb 24-ročný Palestínčan, ktorého pri útoku na židovských osadníkov (medzičasom sa odtiaľ všetci vysťahovali) zastrelili izraelskí vojaci. Na nohách je celá Gaza, odhadom je v uliciach asi päťtísc ľudí. Začína niekoľkohodinová rituálna streľba z pušiek a samopalov, tentoraz iba do vzduchu. „Chcete ho vidieť?“ pýta sa ma ktosi. „Nie. Radšej nie.“ „Prečo nie? Ukážem vám to aspoň na videu,“ ťahá nás s kolegom ku kameramanovi, ktorý ukazuje zábery zmasakrovaného tela v hľadáčiku kamery. Stojíme na nádvorí nemocnice v Insirete a čakáme, až zvyšky tela preložia z márnice na auto. Pri vchode sa tlačí a strká dav hysterických mužov. Upokoja ich až výstrely z pištole. Nakoniec naložia drevenú rakvu omotanú zelenou vlajkou na pristavené auto. Vôbec nie pietny pohrebný sprievod s puškami a samopalmi sa vyberá na cestu do susednej dediny, kde Abdur vyrastal a kde žijú jeho rodičia. Tam už čakajú. Muži, ktorým sa všetci uhýbajú z cesty. Členovia Hamásu. V čiernych alebo zelených rovnošatách a s kuklou na hlave, vyzerajú tak trochu ako naši včelári, ale iba do chvíle, než si všimnete granáty v ich pravej a nové hasičské sekerky v ľavej ruke.    „Poďte so mnou!“ ťahá nás dôrazne za ruku chlap so samopalom. Všetci ho tu zjavne rešpektujú. Ukáže nám v rýchlosti rakvu a potom nás odprevadí späť na ulicu, medzi dav niekoľkých stovák nevraživých tvárí. Streľba stíchla až na cintoríne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite