Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet v kríze

. .časopis .téma

V

V súvislosti s ekonomickou krízou sa dnes hovorí najmä o obavách zo straty pracovných miest a dlhej recesie. No ďalekosiahlejší vplyv na naše životy bude mať to, že nám kríza, podobne ako tie z 30. a 70. rokov, prinesie novú podobu politiky a možno aj nové ekonomické teórie. Ktorú časť dejín si zopakujeme? 


Ešte v roku 1929 bol Adolf Hitler známy krikľúň, no bezvýznamný politik. Weimarskej republike sa v druhej polovici 20. rokov začalo konečne dariť: rástlo hospodártsvo, znižovala sa nezamestanosť, neobľúbená republika získala v očiach ľudí istú legitimitu, celý svet obdivoval nesmierne čulú kultúru, ako aj nemeckú vzdelanosť – v tom čase bolo ťažko nájsť iný národ, ktorý by bol vzdelanejší než Nemci. Lenže, 25. októbra 1929 prišiel krach na newyorskej burze, ktorým – ako napísal francúzsky historik Joseph Rovan – „sa začala cesta, ktorá viedla o desať rokov k Hitlerovmu rozpútaniu druhej svetovej vojny“. Americký kapitál začal z krajiny odtekať a Smoot-Hawleyov colný zákon, ktorým kongres prudko zvýšil dovozné clá, krízu plnou silou preniesol do Európy a Nemecka. Čoskoro bolo nezamestnaných 30 percent Nemcov, no dobré časy nastali pre nacistov: v septembrových voľbách 1930 získala predtým dvojpercentná stranička vyše 18 percent. Vláda v tom čase zachraňovala finančný systém, prevzala veľké banky, donútila ich k reštrukturalizácii, zároveň zvyšovala dane, znižovala sociálne podpory a platy úradnikov. V mnohých Nemcoch vyvolali tieto opatrenia dojem, že vláda slúži veľkému kapitálu a radoví občania sú jej ľahostajní. S dôsledkom, ktorý onedlho zmenil celý svet: v roku 1932 národní socialisti svoje volebné zisky zdvojnásobili a weimarská demokracia sa premenila na nebožtíka v truhle. 

.obrat vľavo
Američania sa na rozdiel od Nemcov k extrémistom nepriklonili. Vo voľbách v roku 1932 len moc po dlhom období prešla od republikánov k demokratom. Nový prezident Franklin D. Roosevelt pritom v protikrízových opatreniach iba nadviazal na predchodcu Herberta Hoovera. Zmenilo sa však myšlienkové ovzdušie spoločnosti: mnohí intelektuáli volili v prezidentských voľbách stalinistického komunistu Williama Z. Fostera, na módnej vlne sa viezli knihy, v ktorých sa velebilo sovietske plánovanie – pre verejných intelektuálov bola kríza potvrdením Marxových teórií, že kapitalizmus je odsúdený na zánik. Americkú strednú triedu však Marx ani Lenin nenadchýňal. Je však pravda, že republikán Hoover aj demokrat Roosevelt presadzovali masívne štátne programy, ktoré by v 20. rokoch Američanom pripadali ako uletené experimenty. Za švorročné prezidentovanie Hoovera bolo postavených viac verejných budov než za predošlých 30 rokov. Bláznivým dôsledkom štátnych opatrení bolo, že kým takmer 30 percent obyvateľov bolo v dôsledku straty práce úplne bez príjmov, zamestnancom v priemysle reálne mzdy dokonca rástli. Nemalá časť Američanov si teda počas najhoršej krízy kupovala za vyššie platy lacnejšie tovary. Federálna vláda rástla ako nikdy predtým: v rokoch 1933 až 1939 sa jej výdavky strojnásobili. Vláda nalievala do bánk miliardy dolárov, aby zabránila ich krachom. Rooseveltov Nový údel však nebol v realite taký úspešný, aká je jeho povesť. V roku 1937 sa síce nezamestnanosť vďaka postupnej obnove priemyslu znížila na 14 percent, v ďalšom roku sa však vyhupla na 19 percent. K výraznejšiemu priemyslovému oživeniu prišlo až v roku 1940. 

.koniec ČSR
V predvojnovom Československu sa počet nezamestnaných v najhorších časoch šplhal až k miliónu a mzdy sa znížili v priemere o pätnásť percent. Dôsledky krízy aj v Československu dodávali príťažlivosť radikálnym hnutiam – komunizmu a fašizmu. V niektorých častiach krajiny síce v réžii komunistickej strany prišlo k veľkým demonštráciám, nešlo však o masovú revolúciu. Komunisti radikalizovali aj slovník v parlamente. Počas jedného zasadania, kde sa okrem iného diskutovalo aj o tom, čo urobiť s krízou, sa Klement Gottwald vystatoval: „Viete, čo sa chodíme do Moskvy učiť? My sa tam chodíme od ruských boľševikov učiť, ako vám zakrútiť krkom. A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri.“ Radikalizovali sa aj českí fašisti v okruhu Národnej obce fašistickej. Rozloženie politických síl sa však významne nezmenilo. Vo voľbách roku 1935 získali komunisti približne toľko ako v roku 1929. Výnimkou bol prudký nástup Sudetonemeckej strany, ktorá v týchto voľbách získala viac ako 15 percent, teda väčšinu hlasov nemeckých voličov. „Fašizmus sa nevzchopil, ľavicový extrém nevyšiel z krízy silnejší. Tragédiou však bolo zradikalizovanie nemeckého obyvateľstva, ktoré sa ocitlo v magnetickom poli ríšskonemeckého nacizmu,“ zhodnotil dopad krízy na českú politiku historik Jiří Kovtun.


.revolucionári a Keynes
Ako teda zmenila politiku Veľká hospodárska kríza? Historik John Roberts to vyjadril výstižne: „Pre revolucionárov na celom svete bola svetová depresia darom z nebies“. No treba dodať, že kým napríklad v USA experimentoval s ekonomikou republikánsko-demokratický establišment, v Nemecku sa chopili moci úplní šialenci.
Tridsiate roky zásadne zmenili aj pohľad na ekonomiku. Hoci Roosevelt nebol prívržencom Johna M.Keynesa a veril v nevyhnutnosť vyrovnaného rozpočtu, Nový údel pripravil pôdu pre Keynesove ekonomické teórie, ktoré ovládli ekonómiu v ďalších troch desaťročiach. Ešte v roku 1965 vyhlásil časopis Time Keynesa spolu s Adamom Smithom a Karolom Marxom za troch najvplyvnejších ekonómov všetkých dôb a na obálke časopisu sa skvel titulok Dnes sme všetci keynesiáni – mimochodom, autorstvo tejto vety sa prisudzuje aj republikánskemu prezidentovi Richardovi Nixonovi. Dominujúci keyensiáni tvrdili, že práve fiškálna politika vlády dáva ekonomike stimul, ktorý má multiplikačný efekt. Povedané inak, ak vláda minie v ekonomike dolár, ten sa nestratí, ale vráti a prinesie ešte zisk.

.nová pravica
Oslavy Keynesa sa však končili spolu s koncom Nixonovej éry. Až do 70. rokov prevládala viera, že štát zabezpečí nielen trvalý hospodársky rast, ale aj vyhubí chudobu. Lenže toto vnímanie sa čoskoro zmenilo. Ropné šoky znamenali v prvom rade prudké zvýšenie cien ropy. V rokoch 1973-74 sa ceny zvýšili štvornásobne z 3 na 12 dolárov za barel ropy a v rokoch 1979-80 prišlo ďalšie zdvojnásobenie až na 35 dolárov. Dôsledky vtedajších ropných šokov mali rozsiahle globálne dôsledky. Cena ropy sa totiž premietala do vysokého počtu priemyslených produktov, čo znamenalo nárast inflácie, ktorá vo vyspelých ekonomikách dosahovala za rok priemerne 10 až 12 percent. Pritom keynesiánska teória, ktorá je založená na oživovaní pomocou spotreby, infláciu ďalej podporovala. To viedlo k takzvanej stagflácii, teda spojeniu nulového alebo záporného ekonomického rastu a vysokej inflácie. V Amerike a západnej Európe bolo 25 miliónov nezamestnaných, číslo, ktoré nemalo obdoby od vojny. Reakciou bol nástup monetarizmu, ktorý sa politicky prejavil ako nástup novej pravice. Boli to totiž práve vlády Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, ktoré sa hlásili k teórii ponuky ako protikladu keynesiánskej dopytovej teórie. Znižovali verejné investície a podporovali súkromné podnikanie formou znižovania daní.
Hoci kríza v 70. rokoch zďaleka nedosiahla úroveň veľkej krízy z 30. rokov, aj tu sa potvrdilo, že viedla k etablovaniu novej ekonomickej teórie, no mala aj dlhodobé politické dôsledky. Nová pravica sa vyhranila voči ľavici a jej konceptu sociálneho štátu. Samotná ľavica sa tiež transformovala, viac-menej akceptovala monetarizmus, nezávislé postavenie centrálnej banky či potrebu udržiavať nízky deficit štátneho rozpočtu.

.zatiaľ bez extrémistov
Otázka dneška znie: čo vzíde zo súčasnej hospodárskej krízy, počas ktorej zaznamenajú svetové ekonomiky najväčší prepad po druhej svetovej vojne? Pri pohľade na postihnuté štáty sa zatiaľ nezdá, že by z dnešných ťažkostí ťažili extrémistické sily. V Nemecku sa napríklad, paradoxne, darí ekonomickým liberálom z FDP, ktorí bodovali nedávno v regionálnych voľbách v Hesensku a prajú im aj celonemecké prieskumy. Keby sa konali v Nemecku voľby najbližší víkend, s najväčšou pravdepodobnosťou by po 15 rokoch vyhral stredopravý tábor vládnucich kresťanských demokratov a liberálov. Naopak, opoziční postkomunisti z Die Linke z krízy zatiaľ vôbec neprofitujú. Vo Francúzsku síce popularita Nicolasa Sarkozyho padá, ale prezident má stále pomerne veľkú podporu verejnosti. Opozičným socialistom, ktorí inklinujú k radikálnym receptom, však väčšina Francúzov nedôveruje – napokon, aj v povojnových dejinách sa Francúzi počas krízových období inštinktívne prikláňajú skôr k pravici. Na rozdiel od Nemecka však vidieť istú, ale nie hrozivú radikalizáciu scény. Extrémni ľavičiari sa zjednotili do novej Protikapitalistickej strany a jej mladý líder, ktorého by volilo za prezidenta 10 percent Francúzov, vyzýva na zvrhnutie Sarkozyho, establišmentu a kapitalizmu vôbec.   
Ani v Španielsku revolucionárske nálady príliš necítiť. Premiér Jose Zapatero má stále značnú podporu voličov, kým opoziční ľudovci z krízy neprofitujú, ale ani nestrácajú. Zaujímavá je situácia v Anglicku. Hoci ešte na jeseň, teda krátko po vypuknutí krízy, sa podarilo Gordonovi Brownovi otočiť verejnú mienku a získať nad opozičnými konzervatívcami 7-percentný náskok, podľa posledných prieskumov opäť začína strácať a na Cameronových konzervatívcov už opäť stráca 11 percent. Britská tlač tvrdí, že verejnosť stráca dôveru, že premiér Brown si s krízou dokáže poradiť. Pritom ani britský balíček sa nevymyká trendu: vysoké garancie pre banky, zníženie pre zmenu spotrebných daní o 14 miliárd eur a pôžičky pre malé podniky a automobilový priemysel.

.koniec putinizmu?
V prípade Ruska bude napínavé sledovať, aký vplyv bude mať kríza na tandem prezident Medvedev – premiér Putin. Bol to práve Putin, ktorý ešte na jeseň sebavedomo vyhlasoval, že kríza sa Ruska nedotkne, a naopak, bude z nej profitovať. Krátko na to došlo k 60-percentnému prepadu akcií na ruskej burze, poklesu rubľu, pádu cien plynu a ropy a nárastu nezamestnanosti. Putinizmus bude čeliť prvej vážnej skúške. „Môj obľúbený aforizmus je, že keby Gorbačovovi nepadli ceny ropy, tak dodnes máme ZSSR. Keby Jeľcinovi nepadli ceny ropy, tak by sa nedostal do platobnej neschopnosti, on by zomrel ako prezident – zakladateľ moderného Ruska a nedôjde k rozšíreniu NATO a EÚ na východ. Putinovi ceny ropy a plynu, naopak, neskutočne priali, vďaka čomu sa mu podarilo všetko, čo chcel. Teraz sa ukáže, nakoľko je putinizmus pevný v základoch, a či prežije hospodársku a z ruského pohľadu aj ropno-plynovú recesiu,“ hovorí bývalý novinár a dnes energetický analytik Karel Hirman, ktorý situáciu v Rusku dlhodobo sleduje.

.vládcovia zasahujú
Hoci sa západný establišment zatiaľ nemusí veľmi obávať extrémistických síl, ktoré by dokázali krízu využiť, k veľkej politickej zmene už došlo: renesancia modernej verzie keynesianizmu znamená, že sa celá politická trieda posúva doľava. Podobne ako v 30. rokoch sa verí v multiplikačný efekt masívnych vládnych stimulov. Súčasne sa však aj znižujú dane – čo sa podobá nástupu monetarizmu v 70. a 80. rokoch a odlišuje od 30. rokov, keď sa deficity kvôli napĺňaniu štátnych kás skôr zvyšovali.
Celkové náklady protikrízových opatrení 11 najväčších ekonomík sveta majú dnes podľa Medzinárodného menového fondu dosiahnuť v priemere 3,6 percenta HDP. Plánované výdavky a zníženie daní v tomto roku majú podľa odhadov dosiahnuť spolu 1,5 percenta celosvetového HDP. Najväčší podiel má na tom, prirodzene, krajina, kde celá kríza vypukla. Prezident Obama zdedil na tento fiškálny rok deficit vo výške 1 bilióna dolárov, čo predstavuje 7,5 percenta HDP. Sám ho svojím balíčkom plánuje zvýšiť na 1,3 bilióna, čo sa rovná deficitu, ktorý znesie porovnanie s obdobím druhej svetovej vojny. Okrem štátnych záruk za bankové vklady, nákladov spojených so záchranou poisťovne AIG či podporou automobiliek. Obama nad rámec záchranných opatrení navrhuje rozsiahle investície vo výške  440 miliárd eur a daňové úľavy 215 miliárd eur, polovicu z toho pre jednotlivcov. Pozornosť vyvoláva návrh vytvoriť americkú verziu „konsolidačnej banky“, ktorá by prebrala problematické úvery, a ozdravila tak bankový sektor. Najkontroverznejším je protekcionistický program „Buy America“, ktorý by dovoľoval pri štátnych investíciách nakupovať iba produkty „made in USA“, a to vrátane ocele a železa. Tento návrh, ktorý ešte čaká na schválenie Senátom, okamžite vyvolal kritiku Európskej únie a Kanady, ktoré pohrozili žalobou pred Svetovou obchodnou organizáciou. Niektorí analytici už hovoria o renesancii ekonomického nacionalizmu. Napríklad pomoc pre automobilky sa týkala výlučne amerických značiek Ford, Chrysler či GM, a nie tovární Toyoty či Hyundai.
Podobnosť by sme našli aj vo Francúzsku. Záchranný balíček je síce rádovo nižší, dosahuje 1,5 percenta HDP. Okrem garancií vkladov plánuje vláda investovať 26 miliárd eur na podporu ekonomiky vrátane plánu na „tisíc investičných projektov“ opráv škôl, väzníc a dotácií pre malé podniky. Aj Francúzi miliardovú pomoc pre francúzske automobilky podmienili zákazom presúvať výrobu do krajín s lacnejšou pracovnou silou, napríklad na Slovensko. Okrem štátnych investícií na dlh je ďalšia podobnosť v znižovaní daní, ktoré majú podporiť spotrebu.
Kombináciu nižších daní a masívnych investícií do infraštruktúry si zvolili aj Nemci: po dlhom váhaní kancelárky Angely Merkelovej, ktorej sa najskôr nepáčili megalomanské návrhy Američanov a Francúzov. Vláda vytvorila 100-miliardový úverový dáždnik určený najmä veľkým podnikom, ktorým banky nebudú chcieť požičiavať. Ďalšie peniaze chcú Nemci v rámci 50-miliardového balíka investovať napríklad do budovania ďalších internetových pripojení, cestnej infraštruktúry či do ekologickej sanácie budov. S najradikálnejším, napokon však neúspešným návrhom však neprišli socialisti, ale ich konzervatívni koaliční partneri z CDU, ktorí chceli de facto zoštátňovať firmy najviac postihnuté recesiou. Voľby v Nemecku sa však blížia, recesia sa bude prehlbovať, takže zoštátňovacím víziám možno ešte neodzvonilo.

.nová teória? Ani nie
Ako vidia súčasné opatrenia ekonómovia? Ľuboš Pástor, profesor finančnej ekonómie z University of Chicago uvádza, že mnohí ekonómovia síce nejakú formu fiškálnych stimulov podporujú, o konsenze sa však hovoriť nedá. „Napríklad na našej univerzite je postoj k stimulom výrazne skeptický. Podľa nás síce krátkodobo zmiernia hospodársku recesiu, ale prinesú aj množstvo negatív, o ktorých by sa malo hovoriť viac“. Ostrým kritikom súčasných opatrení je prezident Nadácie F. A. Hayeka Ján Oravec: „Sú pomýlené vo svojej podstate, pretože chcú krízu riešiť kombináciou lacných peňazí, dotácií a regulácií, teda presne tým, čo krízu spôsobilo.“
O vzniku nejakej novej ekonomickej teórie ekonómovia ešte nechcú hovoriť. „Náznaky žiadnej novej grandióznej ekonomickej teórie som doteraz nepostrehol,“ hovorí Ľuboš Pástor a dodáva: „Do popredia však začali vystupovať nové témy, v ktorých je priestor na zásadné teoretické príspevky. Napríklad vo finančnej ekonómii sa zvýšil záujem o témy ako likvidita finančných trhov a systémové riziko finančných inštitúcií, o ktorých stále vieme pomerne málo.“ Ján Oravec nepredpokladá vznik novej teórie, skôr návrat starých receptov: „Vidím nebezpečenstvo v tom, že do módy prídu početné etatistické utópie z centra plánovaného ekonomického a sociálneho rozvoja, ktorých zárodok je evidentný už dnes.“ Podľa Oravca mnohí ekonómovia v akademickom svete „so škrípajúcimi zubami prečkali predchádzajúce tri desaťročia, aby teraz s novou energiou oprášili svoje sofistikované modely plné multiplikátorov, o ktoré sa s radosťou budú opierať politici. Aj tento faktor prispeje k výraznemu zvýšeniu úlohy štátu v ekonomike v najbližších rokoch“. Oravec si preto myslí, že vplyv rakúskej školy ekonómie, ktorej je on sám zástancom, bude ešte marginálnejší než dosiaľ.  

.racionálny Fico
Ako môže zmeniť slovenskú politiku výrazný pokles rastu HDP či dokonca prípadná recesia? Je možné, že oveľa menej, než by si priali protivníci dnešnej vlády. V prostredí SDKÚ narastá viera, že Robert Fico krízu nezvládne, počet ľudí bez práce sa bude zvyšovať a títo sklamaní voliči sa stanú podporovateľmi SDKÚ. Má to však niekoľko ale. Robert Fico krízu zatiaľ v zásade zvláda. Ak by aj urobil fatálne chyby, alebo ak by počet nezamestnaných narástol do astronomických čísel, vôbec to nemusí znamenať, že masa týchto nešťastníkov sa už nebude vedieť dočkať volieb, aby dala svoj hlas Mikulášovi Dzurindovi. Pravdepodobnejšie je, že situácia sa bude zhoršovať, no výrazne sa nebudú zhoršovať preferencie Smeru. Ak takáto situácia nastane, opozičná frustrácia sa tým ešte viac prehĺbi. Vyjasní sa aspoň to, že hlavným problémom dnešnej opozície nie je nedostatok formálnej aktivity – v zmysle počtu tlačových konferencií, mimoriadnych schôdzí či návrhov zákonov.    
Navyše sa ukazuje, že Robert Fico je niečo viac než len mimoriadne talentovaný marketingový populista, ktorému priala doba. Iste, Fico pri mnohých útokoch na médiá či DSS pôsobí, akoby celkom strácal súdnosť. V tomto roku, keď sa musel správať ako krízový manažér, však zatiaľ vo všetkých testoch obstál. Počas plynovej krízy sa správal ako racionálny politik, rovnako racionálne koná pri tvorbe balíčka protikrízových opatrení. Mnohé z tých opatrení sa zrejme ukážu ako zbytočné, niektoré budú vysloveným mrhaním verejných peňazí. Ficova vláda však zatiaľ neprišla s nijakým masívnym výdavkovým programom a Fico zjavne nechce ísť cestou zvyšovania rozpočtového deficitu. Prirodzene, všetko môže zmeniť príchod recesie aj na Slovensko. No od Fica, ktorý aj v dobrých časoch prichádzal s bláznivými nápadmi, by sa práve teraz, v období rúcania zábran, očakávalo, že sa horlivo pustí do experimentov. A tak, paradoxne, práve slovenský premiér, ktorý v Európe z vrcholných politikov svojou rétorikou najviac pripomínal Huga Cháveza, v krízových časoch postupuje ako uvedomelý a zodpovedný politik. Ak mu to vydrží, po júnových voľbách 2010 bude naďalej viesť krajinu so zdravými ekonomickými základmi. To však môže byť optimistická vízia iba ak pre ekonomických technokratov.

Na texte spolupracovali Marína Gálisová (Španielsko), Karel Hirman (Rusko), Michal Svetský (Francúzsko), Peter Martinovič (Veľká Británia)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite