Matka Guráž a jej deti v Slovenskom národnom divadle je podarená inscenácia s vynikajúcimi hereckými výkonmi a veľmi peknou hudbou. Je zároveň autoportrétom jedného cynického dramatika a jednej cynickej doby...
Bertolt Brecht vraj napísal Matku Guráž ako reakciu na napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom. Hra údajne vznikla z pretlaku momentálnej umeleckej inšpirácie — zložité, komplikované, majstrovsky napísané dielo vzniklo za jeden mesiac roku 1939. Už vtedy mimoriadne úspešný dramatik, režisér a divadelný teoretik v tom čase žil vo Švédsku, kam sa uchýlil pred fašizmom a hrozbou vojny. Mal za sebou pôsobenie v Mníchove a v Berlíne, plodnú spoluprácu so skladateľom Kurtom Weillom a majstrovské kusy ako Baal, Trojgrošová opera, Matka alebo Život Galilea. Sformulované už boli jeho zásady „epického divadla“, vedelo sa o „scudzovacom efekte“. V duchu marxistickej „Novej vecnosti“ jeho divadelné kusy nemali dojať či znepokojiť, ale predovšetkým učiť, vzdelávať. Čomu nás teda učí Matka Guráž?
.guráž Bertolta Brechta
Matka Guráž je obchodníčka putujúca s luteránskou švédskou armádou po bojiskách Tridsaťročnej vojny. Je to sympatická postavička. Má zmysel pre humor, z ničoho si nerobí príliš ťažkú hlavu a má tri deti — každé s iným mužom. Spolu ťahajú svoj markytánsky voz a snažia sa nešťastným vojakom „streliť“, čo sa len dá. Matka Guráž má guráž. Nebojí sa ničoho, s každým sa snaží dohodnúť, dobrovoľne obchoduje aj tam, kde by iný nešiel ani nasilu, napriek ťaživým okolnostiam nepodlieha depresii ani panike.
Matka Guráž miluje svoje deti a snaží sa ich chrániť. Matka Guráž je proti vojne. Pre pár zlatiek však svoje deti oželie, pre dobrý kšeftík si vojnu zamiluje. Matka Guráž sa pre svoj mikrobiznis mení na škaredú postavu bez zábran, hodnôt a chrbtovej kosti. Raz ide s luteránmi, potom s katolíkmi, obchoduje s obeťami aj s ich utláčateľmi. Presne ako Bertolt Brecht.
Ak je Matka Guráž jeho výkrikom proti vojne a nacizmu, tak nám niečo podstatné zrejme uniká. Nie je to totiž hra o pacifizme, slobode a odpore voči násiliu, ale o tom, že nič nemá zmysel. Nič okrem obyčajného prežitia. Niet za čo zomrieť. Viera, česť, láska, obetavosť, statočnosť, hrdinstvo — to sú všetko iba vznešené eufemizmy, figové listy, zakrývajúce naše najnižšie pudy. Predstava talentovaného dramatika Brechta, ktorý so sarkastickým úsmevom zo škandinávskeho bezpečia svojim divadlom „vzdeláva“ svojich divákov v Nemecku o tom, že nič, teda ani odboj proti nacizmu či bránenie slobody, či aspoň vnútorný odpor proti holokaustu nemá žiadnu cenu, je vskutku odporná.
Tam sa však Brechtova guráž nekončí. Vojnu prežil v USA, kde sa v duchu svojej majstrovskej hry napriek marxistickému presvedčeniu (ak sa v prípade Brechta vôbec o „presvedčení“ dá hovoriť) nezdráha písať scenáre pre Holywood. Keď sa vojna skončila, vrátil sa do Európy, získal západonemecký (a československý) pas, zarábal si inscenáciami na Západe a usadil sa tam, kde ho oslavovali ako hrdinu, teda vo východnom Berlíne, kde mu postavili divadlo. V zahraničí si nechal len bankové účty a vo Švajčiarsku agentúru, ktorá sa starala o práva na jeho hry. Keď sa 17. júna 1953 vzbúrili východonemeckí robotníci, mohol im vyjadriť podporu. Alebo aspoň mlčať. Cynický marxistický milionár Brecht však v ten istý deň napísal Walterovi Ulbrichtovi list, v ktorom ho uistil o svojej podpore. „Načo je taká cnosť?“ spieva Matka Guráž s kuchárom pod oknami fary vo vypálenej dedine — človek žije cnostne a skončí v chudobe. Bertolt Brecht sa takej cnosti obával, vyznávajúc marxizmus stál na strane mocných a bohatých. Guráž na pohľadanie!
.guráž pani Emílie
Cynik Brecht bol však vynikajúci divadelník — ani v jeho prípade neplatila medzi kvalitou charakteru a umeleckou genialitou priama úmernosť. A Matka Guráž patrí medzi jeho vrcholné diela. V dvanástich obrazoch sa odvíja príbeh, ktorý je šikovnou kolážou zúfalej tragiky a kabaretnej komédie, poprekladanej geniálnymi pesničkami a suchým čítaním úvodu ku každému obrazu (brechtovský „scudzovací efekt“, ktorého účelom je zabrániť prílišne stotožnenie diváka s dejom na javisku, a posilniť tak „didaktický“ aspekt inscenácie). Inscenácia Martina Čičváka hru neposúva, nevykladá, neaktualizuje, no divákovi to neprekáža. Najšťastnejšie režijné rozhodnutie urobil, keď do roly Guráže obsadil Emíliu Vášáryovú a jej nemú dcéru Katrin zveril Táni Pauhofovej. Hoci inscenácia nemá herecky slabé miesta (naopak: Poľný kurát Mariána Labudu, Eilif Roberta Rotha, Švajčiarik Alexandra Bártu, Kuchár Emila Horvátha, Ivette Moniky Hilmerovej či Strážmajster Branislava Bystrianskeho sú silní a presvedčiví), Guráž a Katrin vynikajú.
Emília Vášáryová dáva hlavnej postave milý, veselý, pre Brechta netypicky ľudský charakter, v dôsledku čoho potom jej cynizmus seká do živého. Je to mimoriadne náročná postava — práve v nej sa striedajú extrémne polohy inscenácie: ľahká lascívnosť, osudová tragika, city matky, vypočítavosť obchodníčky. Pani Emília to všetko zvláda výborne. Keď jej po niekoľkých reprízach postava úplne „sadne“, bude jej Guráž mimoriadnym zážitkom.
Táňa Pauhofová je ako Katrin — prepáčte, pán Brecht — krásna a dojímavá. Ak tomu dobre rozumiem, malo to byť škaredé a v priebehu hry ešte zošpatnené káčatko, nemá chudera, prostomyseľné, citovo biediace večné dieťa. Pôvab a herecká čistota Táne Pauhofovej ju posúva kdesi k Popoluške či zakliatej princeznej a tým sa všetko, čo pre ňu autor napísal, ešte zosilňuje. Nemá Katrin je jediná pozitívna postava hry, dievča, ktoré napriek neschopnosti hovoriť kričí a jej krik zachraňuje. V podaní Táne Pauhofovej je mimoriadne silná, miestami takmer srdce trhajúca.
Zvláštnu zmienku si zaslúži hudba. Piesne Paula Dessaua nádherne zaranžoval český hudobný skladateľ Petr Kofroň. Sú to komplikované songy, s ktorými majú spievajúci herci občas menšie problémy. Niektorí — hlavne Monika Hilmerová a Robert Roth — to však zvládli bezchybne. Nadprirodzený rozmer dodával inscenácii hlas Karin Sarkisian, ktorá spievala (a hrala na klavíri) z muzikantského „zákopu“ uprostred ináč prázdnej scény.
.slovenská národná guráž
Keď som z hľadiska sledoval generálku Matky Guráž, kládol som si otázku, na čo je inscenovanie tejto hry v súčasnosti dobré. Keď som na premiére zo zadného radu pozoroval „vyštafírovaných“ potentátov a organizátorov kultúrneho diania v našej krajine, konečne mi to došlo. Veď Brechtova Guráž je patrónkou súčasného Slovenska! Aj sa tu máme radi, aj sa snažíme trochu si pomáhať, aj sa vieme zabaviť, ale sladké zvonenie euromincí je predsa len silnejšie. Statočnosť, viera či odvaha nám občas nechýbajú, ale brechtovský cynizmus nám je predsa len bližší. Najviac zo všetkého sa snažíme prežiť. Prežiť, opatrne našľapovať a nezatvoriť si žiadne dvere. Matku Guráž dobre poznáme, no kde je prostá, nánosom prázdnych slov nepošpinená Katrin? Bez jej nepraktickej cnosti sa ďaleko nedostaneme. Začujeme ju, keď nás bude varovať pred nebezpečenstvom? Začujeme ju?
Bertolt Brecht, Paul Dessau: Matka Guráž a jej deti, Slovenské národné divadlo.
Réžia Martin Čičvák, Preklad a dramaturgia Martin Kubran, Scéna Tom Ciller, Kostýmy Marija Havran, Úprava hudby Petr Kofroň. Hrajú: Emília Vášáryová, Táňa Pauhofová, Robert Roth, Alexander Bárta, Monika Hilmerová, Marián Labuda, Emil Horváth, Branislav Bystriansky a ďalší.
Premiéra 31. január 2009.
Bertolt Brecht vraj napísal Matku Guráž ako reakciu na napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom. Hra údajne vznikla z pretlaku momentálnej umeleckej inšpirácie — zložité, komplikované, majstrovsky napísané dielo vzniklo za jeden mesiac roku 1939. Už vtedy mimoriadne úspešný dramatik, režisér a divadelný teoretik v tom čase žil vo Švédsku, kam sa uchýlil pred fašizmom a hrozbou vojny. Mal za sebou pôsobenie v Mníchove a v Berlíne, plodnú spoluprácu so skladateľom Kurtom Weillom a majstrovské kusy ako Baal, Trojgrošová opera, Matka alebo Život Galilea. Sformulované už boli jeho zásady „epického divadla“, vedelo sa o „scudzovacom efekte“. V duchu marxistickej „Novej vecnosti“ jeho divadelné kusy nemali dojať či znepokojiť, ale predovšetkým učiť, vzdelávať. Čomu nás teda učí Matka Guráž?
.guráž Bertolta Brechta
Matka Guráž je obchodníčka putujúca s luteránskou švédskou armádou po bojiskách Tridsaťročnej vojny. Je to sympatická postavička. Má zmysel pre humor, z ničoho si nerobí príliš ťažkú hlavu a má tri deti — každé s iným mužom. Spolu ťahajú svoj markytánsky voz a snažia sa nešťastným vojakom „streliť“, čo sa len dá. Matka Guráž má guráž. Nebojí sa ničoho, s každým sa snaží dohodnúť, dobrovoľne obchoduje aj tam, kde by iný nešiel ani nasilu, napriek ťaživým okolnostiam nepodlieha depresii ani panike.
Matka Guráž miluje svoje deti a snaží sa ich chrániť. Matka Guráž je proti vojne. Pre pár zlatiek však svoje deti oželie, pre dobrý kšeftík si vojnu zamiluje. Matka Guráž sa pre svoj mikrobiznis mení na škaredú postavu bez zábran, hodnôt a chrbtovej kosti. Raz ide s luteránmi, potom s katolíkmi, obchoduje s obeťami aj s ich utláčateľmi. Presne ako Bertolt Brecht.
Ak je Matka Guráž jeho výkrikom proti vojne a nacizmu, tak nám niečo podstatné zrejme uniká. Nie je to totiž hra o pacifizme, slobode a odpore voči násiliu, ale o tom, že nič nemá zmysel. Nič okrem obyčajného prežitia. Niet za čo zomrieť. Viera, česť, láska, obetavosť, statočnosť, hrdinstvo — to sú všetko iba vznešené eufemizmy, figové listy, zakrývajúce naše najnižšie pudy. Predstava talentovaného dramatika Brechta, ktorý so sarkastickým úsmevom zo škandinávskeho bezpečia svojim divadlom „vzdeláva“ svojich divákov v Nemecku o tom, že nič, teda ani odboj proti nacizmu či bránenie slobody, či aspoň vnútorný odpor proti holokaustu nemá žiadnu cenu, je vskutku odporná.
Tam sa však Brechtova guráž nekončí. Vojnu prežil v USA, kde sa v duchu svojej majstrovskej hry napriek marxistickému presvedčeniu (ak sa v prípade Brechta vôbec o „presvedčení“ dá hovoriť) nezdráha písať scenáre pre Holywood. Keď sa vojna skončila, vrátil sa do Európy, získal západonemecký (a československý) pas, zarábal si inscenáciami na Západe a usadil sa tam, kde ho oslavovali ako hrdinu, teda vo východnom Berlíne, kde mu postavili divadlo. V zahraničí si nechal len bankové účty a vo Švajčiarsku agentúru, ktorá sa starala o práva na jeho hry. Keď sa 17. júna 1953 vzbúrili východonemeckí robotníci, mohol im vyjadriť podporu. Alebo aspoň mlčať. Cynický marxistický milionár Brecht však v ten istý deň napísal Walterovi Ulbrichtovi list, v ktorom ho uistil o svojej podpore. „Načo je taká cnosť?“ spieva Matka Guráž s kuchárom pod oknami fary vo vypálenej dedine — človek žije cnostne a skončí v chudobe. Bertolt Brecht sa takej cnosti obával, vyznávajúc marxizmus stál na strane mocných a bohatých. Guráž na pohľadanie!
.guráž pani Emílie
Cynik Brecht bol však vynikajúci divadelník — ani v jeho prípade neplatila medzi kvalitou charakteru a umeleckou genialitou priama úmernosť. A Matka Guráž patrí medzi jeho vrcholné diela. V dvanástich obrazoch sa odvíja príbeh, ktorý je šikovnou kolážou zúfalej tragiky a kabaretnej komédie, poprekladanej geniálnymi pesničkami a suchým čítaním úvodu ku každému obrazu (brechtovský „scudzovací efekt“, ktorého účelom je zabrániť prílišne stotožnenie diváka s dejom na javisku, a posilniť tak „didaktický“ aspekt inscenácie). Inscenácia Martina Čičváka hru neposúva, nevykladá, neaktualizuje, no divákovi to neprekáža. Najšťastnejšie režijné rozhodnutie urobil, keď do roly Guráže obsadil Emíliu Vášáryovú a jej nemú dcéru Katrin zveril Táni Pauhofovej. Hoci inscenácia nemá herecky slabé miesta (naopak: Poľný kurát Mariána Labudu, Eilif Roberta Rotha, Švajčiarik Alexandra Bártu, Kuchár Emila Horvátha, Ivette Moniky Hilmerovej či Strážmajster Branislava Bystrianskeho sú silní a presvedčiví), Guráž a Katrin vynikajú.
Emília Vášáryová dáva hlavnej postave milý, veselý, pre Brechta netypicky ľudský charakter, v dôsledku čoho potom jej cynizmus seká do živého. Je to mimoriadne náročná postava — práve v nej sa striedajú extrémne polohy inscenácie: ľahká lascívnosť, osudová tragika, city matky, vypočítavosť obchodníčky. Pani Emília to všetko zvláda výborne. Keď jej po niekoľkých reprízach postava úplne „sadne“, bude jej Guráž mimoriadnym zážitkom.
Táňa Pauhofová je ako Katrin — prepáčte, pán Brecht — krásna a dojímavá. Ak tomu dobre rozumiem, malo to byť škaredé a v priebehu hry ešte zošpatnené káčatko, nemá chudera, prostomyseľné, citovo biediace večné dieťa. Pôvab a herecká čistota Táne Pauhofovej ju posúva kdesi k Popoluške či zakliatej princeznej a tým sa všetko, čo pre ňu autor napísal, ešte zosilňuje. Nemá Katrin je jediná pozitívna postava hry, dievča, ktoré napriek neschopnosti hovoriť kričí a jej krik zachraňuje. V podaní Táne Pauhofovej je mimoriadne silná, miestami takmer srdce trhajúca.
Zvláštnu zmienku si zaslúži hudba. Piesne Paula Dessaua nádherne zaranžoval český hudobný skladateľ Petr Kofroň. Sú to komplikované songy, s ktorými majú spievajúci herci občas menšie problémy. Niektorí — hlavne Monika Hilmerová a Robert Roth — to však zvládli bezchybne. Nadprirodzený rozmer dodával inscenácii hlas Karin Sarkisian, ktorá spievala (a hrala na klavíri) z muzikantského „zákopu“ uprostred ináč prázdnej scény.
.slovenská národná guráž
Keď som z hľadiska sledoval generálku Matky Guráž, kládol som si otázku, na čo je inscenovanie tejto hry v súčasnosti dobré. Keď som na premiére zo zadného radu pozoroval „vyštafírovaných“ potentátov a organizátorov kultúrneho diania v našej krajine, konečne mi to došlo. Veď Brechtova Guráž je patrónkou súčasného Slovenska! Aj sa tu máme radi, aj sa snažíme trochu si pomáhať, aj sa vieme zabaviť, ale sladké zvonenie euromincí je predsa len silnejšie. Statočnosť, viera či odvaha nám občas nechýbajú, ale brechtovský cynizmus nám je predsa len bližší. Najviac zo všetkého sa snažíme prežiť. Prežiť, opatrne našľapovať a nezatvoriť si žiadne dvere. Matku Guráž dobre poznáme, no kde je prostá, nánosom prázdnych slov nepošpinená Katrin? Bez jej nepraktickej cnosti sa ďaleko nedostaneme. Začujeme ju, keď nás bude varovať pred nebezpečenstvom? Začujeme ju?
Bertolt Brecht, Paul Dessau: Matka Guráž a jej deti, Slovenské národné divadlo.
Réžia Martin Čičvák, Preklad a dramaturgia Martin Kubran, Scéna Tom Ciller, Kostýmy Marija Havran, Úprava hudby Petr Kofroň. Hrajú: Emília Vášáryová, Táňa Pauhofová, Robert Roth, Alexander Bárta, Monika Hilmerová, Marián Labuda, Emil Horváth, Branislav Bystriansky a ďalší.
Premiéra 31. január 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.