Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dobrá škola: ako ju nájsť?

. .časopis .téma

Opäť je tu čas, keď rodičia zapisujú svoje deti do školy. Pri výbere si možno niektorí položia aj otázku:

Opäť je tu čas, keď rodičia zapisujú svoje deti do školy. Pri výbere si možno niektorí položia aj otázku:  čo je to dobrá škola? Majú však informácie na základe ktorých by to mohli ako-tak objektívne posúdiť?


Iste, nie každý si pod pojmom dobrá škola predstaví to isté. Niekto si ju zadefinuje ako školu, kde sa jeho dieťa naučí čo najviac, pre iného je škola čo najpríjemnejším miestom, kde vládne priateľská atmosféra, inému v zošnurovanom školskom systéme úplne postačí škola, ktorá je najbližšie k domu. Na základe čoho sa rozhodovať a akými kritériami posudzovať a vyberať pre seba tú „najlepšiu školu“? To je niekedy ťažšie, ako sa zdá – keď sa chceme rozhodovať na základe exaktných údajov, meraní či inšpekčných správ. A je to niekedy ľahšie, ako by sa zdalo, ak dáme na emóciu, ktorá nás ovládne, keď vstúpime do školských priestorov a pozhovárame sa s riaditeľom či učiteľom. Dobré vzdelanie je čoraz väčšou hodnotou, najmä vo väčších mestách, kde sa rodičia môžu rozhodovať medzi viacerými školami. Preto sa pred zápisom detí začína pátranie po naozaj dobrej škole. Lebo, kto by už chcel pre svoje dieťa zlú školu, ktorá svojho žiaka doživotne odradí od akéhokoľvek vzdelávania?

.nečítajte školské správy
Existuje niekoľko dokumentov, ktoré by mohli pomôcť rodičom pri rozhodovaní. Podľa ministerskej vyhlášky z roku 2006 musia školy zverejniť (najlepšie na internete) Správu o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach škôl a školských zariadení. Pod týmto krkolomným názvom sa ukrýva prvý pokus prinútiť školy o sebahodnotenie, moderne povedané, o sebaevalváciu.
Aby nešlo o čisto propagandistický materiál, sú stanovené aj niektoré povinné údaje, ktoré rodičovi môžu niečo napovedať – napríklad o kvalifikácii učiteľov či množstve krúžkov na škole. Samozrejme, táto správa nepovie, či je kvalifikovaný učiteľ aj dobrým učiteľom a či sa krúžky aj konajú. Klasickým prípadom je šikanovanie. Ktorá škola ho priznáva vo svojej správe? Vo väčšine sa objaví iba počet kurzov, ktoré o šikanovaní učitelia absolvovali, a aké preventívne kroky škola v tejto veci robí. A potom je tam veľa balastu o triedení odpadkov, vianočných besiedkach či počet školení, ktoré učitelia absolvovali. Nedá sa z toho vyčítať ani zaujímavý údaj, aká je fluktuácia učiteľského zboru, teda či je zbor na príslušnej škole personálne stabilizovaný. Spoluautor projektu Milénium a bývalý šéf našich inšpektorov Vladislav Rosa pokladá dnešné správy škôl za „guláš“, ktorý sa minul poslania: „V dnešných správach je všetko domiešané, informačná aj hodnotiaca časť. Obe by sa mali oddeliť s tým, že hodnotiaca časť školy by prešla vonkajšou oponentúrou. Rada školy, zriaďovateľ alebo inšpekcia by sa mali vyjadriť, či to sebahodnotenie školy pokladajú za objektívne, alebo zveličené.“
Aj viacerí riaditelia .týždňu neoficiálne priznali, že v čase nedostatku žiakov musia tieto správy písať viac-menej ako PR materiály a nemôžu si dovoliť uvádzať tam vážne problémy, s ktorými škola zápasí. Správy slovenských škôl analyzovali autorky Viola Tamášová a Emília Fulková z Pedagogickej fakulty UK, ktoré v štúdii týkajúcej sa autoevalvácie škôl napísali: „Ani jedna sledovaná škola neuviedla a neidentifikovala nedostatky, v ktorých treba zlepšiť úroveň výchovy a vzdelávanie, ani opatrenia na odstránenie nedostatkov.“ Keď sme si prezerali správy niektorých škôl na internete, celkom príznačná bola „kritická“ sebareflexia istého bratislavského gymnázia, ktorému sa vraj v dostatočnej miere ne- podarilo „prezentovať úspechy školy v masovokomunikačných prostriedkoch“...

.inšpektori na okrasu
Keďže sa novinár ani rodič veľa objektívneho zo školských správ nedozvie, kde inde hľadať informácie?
Zaujímavé by mohli byť správy o výsledkoch inšpekčnej činnosti, teda výsledky, ktoré zistili školskí inšpektori. Z tých sa dá vyčítať niečo aj o kvalite školy. To potvrdzuje aj bývalý šéf inšpektorov Vladislav Rosa. Z inšpekčnej správy by sa v ideálnom prípade malo dať zistiť nielen to, či škola dodržiava záväzné predpisy, ale aj akých má učiteľov, ako riadi školu riaditeľ, aká je kvalita vyučovania a aký je v danej škole prístup k žiakom. Tieto správy sa však zväčša nezverejňujú. Občas ich možno nájsť na internetových stránkach škôl, ale najmä vtedy, keď inšpekcia dopadne veľmi dobre. Rosa dopĺňa, že „niektorí riaditelia dokonca inšpekčné správy neposkytujú ani radám školy“.
V susednom Česku je situácia lepšia: výsledky zo všetkých komplexných inšpekcií musia inšpektori podľa zákona uverejniť. Rodičia si tak na internete môžu prečítať, ako hodnotí danú školu vonkajšia kontrola. Na Slovensku však takúto zverejňovaciu povinnosť inšpektori nemajú. A hoci disponujú najrôznejšími zisteniami o jednotlivých školách, tie sú zväčša uzamknuté v archívoch. Minister školstva Ján Mikolaj dokonca od inšpektorov žiada, aby všeobecné inšpekčné závery o slovenských školách dávali pred schválením na posúdenie ministerským úradníkom. Naša inšpekcia tak nielen nekomunikuje so širokou verejnosťou o svojich zisteniach, ale už sa pomaly vzdáva aj vlastnej nezávislosti...


.testy
Sú tu aj iné verejné údaje – napríklad výsledky povinného Monitora 9 (dnes s názvom Testovanie 9). Na internete existujú údaje o tom, ako obstáli, ale tieto výsledky až tak nevypovedajú o kvalite školy. Na to upozorňuje aj riaditeľ spoločnosti EXAM testing Vladimír Burjan. „To je iba testovanie na výstupe, teda meria sa ním okamžitý stav, čo tie deti vedia v danom okamžiku z jednotlivých predmetov. My totiž nevieme nič o tom, aké boli tie deti, keď do školy prišli, nevieme teda, čo tá škola s nimi urobila, akú pridanú hodnotu vytvorila. Všetky naše skúsenosti hovoria, že už pri vstupe do školy je veľmi rozdielna úroveň detí, závisí to aj od typu školy, od regiónu, od toho, či je to mesto, alebo dedina...“ Takže vychytená bratislavská škola môže mať už na začiatku väčšinu šikovných detí z prostredia, ktoré je veľmi motivujúce na vzdelávanie, a preto výsledky školy budú vždy nadpriemerné – bez ohľadu na to, či škola má, alebo nemá vynikajúcich učiteľov. Iná situácia je, ak do obyčajnej spádovej školy prichádzajú deti aj z rodín, kde vzdelanie nemá veľkú hodnotu a navyše ide často o deti s vývinovými poruchami učenia či správania. A ak je to dobrá škola, dokáže deťom pomôcť tak, že hoci sú na začiatku niekde na spodku pomyselného rebríčka, na konci sa vypracujú aspoň kamsi do polovice – vďaka výborným učiteľom. Firma Exam testing sa snaží presadzovať priebežné testovanie škôl, minimálne na vstupe a výstupe. „Pre mňa je zaujímavé, že na vstupe máme školy, ktoré majú pomerne rovnaké deti, čo sa týka všeobecných študijných predpokladov, a po troch-štyroch rokoch sa tí žiaci líšia – a vtedy možno povedať, že z toho istého ‚materiálu‘ tí dobrí učitelia vyťažia viac ako tí druhí,“ dodáva Burjan.
Priebežné testovanie a možnosť porovnávať schopnosti svojich žiakov s inými školami si však musia školy zaplatiť. O takéto meranie kvality zatiaľ nie je priveľký záujem, pretože nie je po ňom ani dostatočný dopyt od rodičov.
Keby bola väčšia snaha, dalo by sa aspoň čosi vypovedať o kvalite stredných škôl. Dnešní maturanti, ktorí sa podrobujú centrálnym testom, už pred štyrmi rokmi robili takzvané deviatacke monitory (zaviedli sa v školskom roku 2002/2003), takže by sa dala porovnať úroveň žiakov na „vstupe“ aj na „výstupe“.
Nič také sa však u nás nedeje. To kritizuje aj Vladimír Burjan: „U nás sa robí málo muziky za veľa peňazí. Otestuje sa celá populácia za veľké peniaze, a potom sa z toho spravia úplne smiešne, triviálne štatistiky, ktoré pre školy nemajú praktický význam.“ Opäť je to podobné ako pri inšpekciách: na Slovensku už máme dostatok užitočných informácií o našich školach, ale keďže sa neanalyzujú a nevyhodnocujú, nevieme o nich takmer nič. Iba predpokladáme, že to ide dolu kopcom...

.ako vyzerá dobrá škola
Keď sme zisťovali vo viacerých inštitúciách, ktorú školu považujú za dobrú, padol viackrát názov obce Častá, dedinky takmer 40 kilometrov od Bratislavy, na úpätí Malých Karpát. Ide o klasickú spádovú školu, do ktorej chodia deti z troch okolitých obcí – tie spolu obýva asi tritisíc obyvateľov. Nevyberá si teda deti, ale prijíma všetky, čo patria do jej obvodu. Zriaďovateľom školy je dvojtisícová obec Častá a škola nemá žiadne zvýhodnenia oproti iným podobným školám.
A predsa má povesť mimoriadne dobrej školy. Jej žiaci sa pravidelne zúčastňujú na rôznych súťažiach, škola je zapojená do rôznych projektov, je tu pozoruhodne veľký počet krúžkov, ako jedna z prvých vidieckych škôl mala jazykové laboratórium aj učebňu informatiky, dnes buduje enviroučebňu. Okrem toho má niekoľko ihrísk (jedno dopravné), kamerový systém a jej učitelia chodia na hodiny ovešaní notebookmi či dataprojektormi. Učiteľský tím tvoria najmä mladí ľudia do 35 rokov, ktorých si riaditeľka podľa vlastných slov starostlivo vyberá. „Ak viem, že v nejakej blízkej škole je veľmi dobrý učiteľ, snažím sa ho získať,“ hovorí sebavedome riaditeľka. Už prvý pohľad návštevníkovi prezradí, že je tu príjemná atmosféra. Skupinka žiačok sedí na chodbe pred riaditeľňou v pohodlných kreslách, desiatuje a pokojne sa rozpráva. Nikto ich neokrikuje, v škole vládne pokoj a tvorivá nálada – všade na stenách vidno výsledky rôznych projektov. Prečo sa má táto obyčajná vidiecka škola tak k svetu?

.riaditeľ nie je bezmocný
V tomto prípade za úspechom školy stojí manažérsky talentovaná riaditeľka Hyacinta Volnerová, bývalá učiteľka slovenčiny. Okamžite po svojom nástupe do funkcie si povedala, že dobrá škola sa nezaobíde bez kvalitného vyučovania jazykov a informatiky. V Častej mali jazykové laboratórium a učebňu informatiky oveľa skôr ako inde na okolí. Riaditeľka dokázala nájsť sponzorov, grantové programy, ale aj presvedčiť rodičov, aby vyzbierané peniaze investovali do vybavenia školy. Dokonca získala od jedného rodiča aj trojročnú bezúročnú pôžičku. Lenže ak škola chce získať pomoc rodičov, musí ich „pustiť do zákulisia školy“, pripomína Volnerová.
Škola ponúka deťom aj možnosť tráviť na jej ihriskách a v telocvični poobedia, neorganizuje ich pritom nasilu do krúžkov. Necháva na žiakoch, aby sami tvorili kamarátske skupinky, ktoré chcú spolu športovať. Má aj vlastné školské stredisko silového trojboja a pravidelne usporadúva majstrovstvá v tomto športe. Telocvičňa sa navyše občas – vďaka grantu z Európskej únie – mení na divadelnú sálu, kde vystupuje školské Divadielko na kolienku. Keďže obec nemá kultúrny dom, priestory školy sú aj akýmsi spoločenským centrom dediny. Škola si vďaka tomu môže privyrobiť prenajímaním svojich priestorov. Zaujímavú sumu tu dokonca dokáže sama zarobiť aj školská jedáleň. Vďaka dobrému vyučovaniu jazykov a informatiky sa zastavil odliv žiakov do mesta či na osemročné gymnáziá. „Dnes je to už naozaj iba výnimočné,“ tvrdí Volnerová. Patrí medzi riaditeľov, ktorí privítali možnosť vlastného školského vzdelávacieho programu. Už dávnejšie mala v pláne orientovať školu na biológiu, a chýbali jej aj hodiny na lepšie využívanie dopravného ihriska.

.motivácia lepším platom
Zaujímavá je personálna práca vedenia školy v Častej. Riaditeľka sa usiluje podľa vlastných slov hospodáriť tak, aby mohla učiteľom ponúknuť zaujímavé osobné príplatky, odmeny a ak sa zapoja do grantov, môžu si privyrobiť ďalšie peniaze. Finančne podporuje učiteľov, ktorí si rozširujú vzdelanie, tak získala do školy dve špeciálne pedagogičky a má v pláne dostať sem aj logopédku a psychológa. „Dedinská škola musí poskytnúť maximálne služby, aby nemuseli rodičia s deťmi cestovať do mesta,“ tvrdí riaditeľka v Častej.
Priznáva, že pri hľadaní nových ľudí uprednostňuje absolventov, pretože mladí ľudia prinesú nápady a vedia dobre pracovať s modernými technológiami. Mladý tím potom priťahuje ďalších vážnych záujemcov o prácu učiteľa. Riaditeľka Volnerová nesúhlasí s tvrdením, že v dnešnom školskom systéme sú riaditelia bezmocní a že nemajú veľa možností zbaviť sa zlých učiteľov. Sama už viackrát podobný problém riešila. „Je možné nájsť zákonné prostriedky, ako sa zbaviť takéhoto učiteľa, a verte mi, že to nie je ani také ťažké. Ale nie je nad to dohodnúť sa. Nie je dobré urobiť si z tohto človeka nepriateľa. Radšej mu navrhnem, že možno niekde inde na škole sa mu bude lepšie robiť.“ Hyacinta Volnerová však pripomína, že vyhorenie musí postihnúť po 20-30 rokoch každého učiteľa a vtedy je dobré, keď sám zmení školu alebo funkciu. Ako pedagogička je presvedčená, že dobrá škola si musí získať aj žiaka, ktorého učenie nebaví, nie je vo vzdelávaní samostatný a nemá dostatočnú motiváciu ani v domácom prostredí. „Ale aj tieto deti sa môžu v živote perfektne uplatniť, keď ich škola presvedčí, že sa učia pre život.“

.ako sa rozhodnúť
Ak sa dá vyberať z viacerých škôl, pre akú z nich sa rozhodnúť? „Netrúfnem si poradiť nikomu, kam má rodič poslať dieťa, pokiaľ neviem, o aké dieťa ide,“ hovorí Juraj Vantuch z Katedry pedagogiky Pedagogickej fakulty UK. „Na prvom stupni základnej školy je určujúce, aký je to človek, ktorý má učiť vaše dieťa. Odporúčal by som teda vyberať človeka, nie školu. Na neskorších stupňoch by som neveril dporúčaniam byrokratov. Išiel by som do školy, porozprával by som sa s riaditeľom a niektorými učiteľmi a rozhodol by som sa podľa toho, či by som mal dobrý pocit.“ Vantuch ďalej zdôrazňuje, že rodičia by sa nemali dať pomýliť niektorými ekonómami: „Tí pokladajú za kritérium dobrej školy to, či pripravuje absolventa pre trh práce. To je však nezmysel. Úlohou školy je pripraviť aktívneho človeka, ktorý sa bude schopný rozvíjať z hľadiska svojej profesie. A to môže byť odlišné ako to, čo aktuálne potrebuje ten-ktorý podnik.“
Burjan ako kritik súčasného školského systému hovorí, že za dobrú školu nemôže pokladať takú, ktorá úspešne napĺňa ciele systému: „Čo znamená, ak dnešní žiaci urobia testy dobre? Pre mňa to znamená, že žiaci sa mali naučiť nejaké hlúposti a naučili sa ich dobre. Ale keď si dáte zlé ciele a splníte ich na 110 percent, tak to nie je dobré, ale zlé.“ Čo je potom dobrá škola? „Taká, ktorá neodradí deti od vzdelania, naopak, presvedčí ich, že vzdelávanie je niečo, čo robia pre seba, nie pre učiteľov a rodičov, presvedčí ich, že majú prevziať zodpovednosť za vlastný život. Toto je však len ťažko merateľné,“ vysvetľuje Vladimír Burjan.
Vladislav Rosa bol na mnohých konferenciách, kde sa pokúšali nájsť definíciu toho, čo je to dobrá škola. „Napokon sa to zvrhlo na najtriviálnejšie a asi aj najpravdivejšie tvrdenie: dobrá škola je taká, do akej chcem, aby chodilo moje dieťa.“ Napokon je asi najlepším radcom pri výbere jediné kritérium – obyčajná intuícia rodiča, ktorý sa spolieha viac na referencie okolia či dojem po rozhovore s riaditeľom, než na PR správy škôl či celoslovenské rebríčky podľa výsledkov testov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite