Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Palachov týždeň

. .časopis .história

So Silvestrom som sa zoznámil na vojne. Bol to jednoduchý chalan z

So Silvestrom som sa zoznámil na vojne. Bol to jednoduchý chalan z Prahy a hral (geniálne) na bicích v kapele Krásné nové stroje.
Ešte aj v uniforme dokázal provokovať svojím zjavom (napriek tomu, že bol starý mazák, nosil napríklad opasok extrémne vysoko, občas si dal na ucho červenú náušnicu...) a zo všetkého si robil „srandu“. Aj z komunistov. Bol signatárom všetkých možných petícií, chodil na nepovolené koncerty, poznal sa s Plastikmi, aktívne rozširoval (vtedy ilegálne) Lidové noviny a Revolver Revue. Občas ho zadržali na 48 hodín, ale to mu príliš neprekážalo.
Po vojne — koncom roku 1988 — ma Silvestr zoznámil so svojimi pražskými priateľmi a v januári 1989 ma spolu s Vladom Michalom zavolal na oslavu narodenín jedného z nich, v pražskom undergrounde známeho speváka skupiny Ženy Martina Chouru.
Tá sa mala konať v piatok trinásteho s tým, že v Prahe určite treba zostať aspoň do nedele, keď bude na Václaváku spomienka na Palacha...
Začalo sa to v piatok v klube Na Chmelnici. Na narodeninovom koncerte hrali Psí vojáci a skupina Ženy, medzi gratulantmi bol napríklad aj Nikolaj Stankovič alebo Saša Vondra, čerstvý hovorca Charty 77. V dobrej nálade vystuženej chladným pivom sme žartovali o tom, že v nedeľu si na Václavák zoberie aj kefku na zuby, lebo určite stadiaľ pôjde rovno do basy. Presne tak to aj bolo.
Aj po dvadsiatich rokoch si na to presne pamätám. „Chartisté svolali na Václavák zahraničné novináře,“ povedal nám s tatkovským úsmevom milicionár, ktorý Silvestra, jeho priateľku Elzu a mňa odhováral od toho, aby sme v nedeľu, 15. januára popoludní, na hlavné československé námestie z Národní třídy vstúpili. A úprimne sa divil, keď mu Silvestr povedal, že my si ideme aj tak pripomenúť smrť Jana Palacha... Na Václaváku bolo niekoľko stoviek ľudí a rovnako veľa policajtov s obuškami, v bočných uliciach vodné delá. Najprv sme hrdo zaspievali československú hymnu. Policajti zatiaľ stáli v pozore. Keď doznelo „...Slováci ožijú“, rozbehli sa tlčúc obuškami všetkých, čo im prišli pod ruku. Obdivoval som tých, ktorí stáli v prvom rade — skončili hneď na zemi a keď si do nich „muži zákona“ poriadne kopli, odviedli ich do pristavených zelených antonov. My ostatní sme zadržaným tlieskali, a potom bežali pred policajtmi. V bočnej ulici sme sa dali dokopy a kropení vodným delom skandovali „Slobodu, slobodu!“, neskôr „Gestapo! Gestapo!“, „Honza Palach!“ a „Nech žije Charta!“. Trvalo to asi dve hodiny. Presúvali sme sa uličkami a vždy znovu sa nechali skropiť a rozohnať. Bol som mokrý a bola mi hrozná zima. Ku koncu som sa celý triasol — od zimy aj od strachu. Policajtom som ušiel. Silvestra chytili. S Elzou a Vladom Michalom, ktorý spolu s kamarátom Jirkom Merglom nakrúcal riskantné zábery do Originálneho videožurnálu, sme naňho čakali dlho do noci. Keď konečne prišiel domov, dozvedeli sme sa, že ho spolu s ostatnými zadržanými zaviezli nejakých 50 km za Prahu, kde ich v lese po jednom vyhadzovali z autobusu do mrazivej tmy. Ešte predtým ho však zbili. V pondelok sme išli na Václavák znovu...
Keď som sa po Palachovom týždni vrátil do Bratislavy, prestal som sa báť.
Komunizmus padol vďaka ľuďom ako bol Silvestr.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite