Jednou z najspornejších záležitostí na školskej reforme je zápas o novú podobu učebnice Dejepisu na našich školách. Práve v tejto sfére sa usiluje presadiť svoj vplyv Matica slovenská. Minulý týždeň sa objavila v médiách správa, že Matica dohliadne na dejepisy a že reformné učebnice sú v jej rukách. Je to pravda? Áno aj nie.
Matica slovenská vyhlasuje, že ona má zákonom dané právo dohliadnuť na to, čo a ako sa budú naše deti učiť o histórii svojej vlasti. Hovorca Matice Stanislav Bajaník pripomína zákon z roku 1997, ktorý ukladá „štátnym orgánom a príslušným odborným organizáciám a Matici slovenskej spolupracovať pri tvorbe učebníc a učebných textov niektorých predmetov spoločenských vied pre základné a stredné školy na základe poverenia ministerstva školstva." Akurát v rokoch Dzurindových vlád takéto poverenie od ministerstva školstva nikdy neprišlo.
Vzhľadom na ideologické postoja čelných matičiarov, ako aj na nie veľmi reprezentatívny a vedecky dôveryhodný Historický ústav Matice slovenskej treba byť v tejto veci pozorný. Najmä keď ministrom školstva je človek pochádzajúci zo Slovenskej národnej strany, ktorá má voči Matici záväzky. Iste nie je vo verejnom záujme tejto krajiny, aby sa naše deti učili dejepis inšpirovaný vulgárnym nacionalizmom Slotovej strany či protimaďarskou agendou niektorých matičiarov. Takže, čo sa vlastne udialo?
.konkurz
Ministerstvo opäť šturmuje, chce rýchlo nové učebnice, najlepšie už od tohto septembra. A tak sa koncom roka robili konkurzy na nové učebnice, aj na tú, z ktorej sa piataci budú učiť dejepis v duchu novej školskej reformy. Víťazom konkurzu je profesor Róbert Letz so svojím tímom. Medzi historikmi je Letz vnímaný ako človek s väčšou empatiou k slovenskému štátu. Možno ho zaradiť aj k historikom, ktorí sa angažujú v práci Matici slovenskej. Letz je pravidelným autorom jej historického zborníka, krátky čas pracoval aj v jej historickom ústave a dodnes je členom Historického odboru MS. Nie div, že dnes je práve preto vnímaný ako „historik preferovaný ministerstvom školstva“. Letz je šéfom predmetovej komisie pre dejepis, ktorá vytvárala novú reformnú podobu tohto predmetu a má ambíciu byť tvorcom nových učebníc pre základné školy i gymnáziá. Autori učebníc musia vyjsť z konkurzu, a práve ten môže byť problémom. Ministerstvo akoby nedôverovalo, že Letz môže vyhrať aj v solídne zostavenej konkurznej komisii.
V osemčlennej komisii bola, podľa našich informácií, iba jedna učiteľka základnej školy a z historikov v nej bol len Peter Mulík (ešte tam boli ľudia z ministerstva, Štátneho pedagogického ústavu a učiteľky stredných škôl). Predsedníčkou komisie bola Lýdia Benčová, dnes pracovníčka Štátneho pedagogického ústavu, predtým poradkyňa ministra a donedávna riaditeľka Domu Matice slovenskej v Bratislave.
Možno teda vysloviť podozrenie, že komisia bola zložená tak, aby sa v nej presadilo tzv. matičné videnie histórie. A vyhral Róbert Letz, človek, ktorý je súčasťou matičných štruktúr. Čo ešte dodať?
Podstatnú vec – Róbert Letz nie je neschopný diletant, ktorý potrebuje takéto nedôstojné protežovanie. Pokojne mohol uspieť so svojím projektom aj v normálne zostavenej komisii. Promatičná nadpráca, ktorú odviedlo ministerstvo spolu so Štátnym pedagogickým ústavom Letzovi nepomáha, skôr mu v odbornej obci môže uškodiť.
.iní ľudia
Matica slovenská pri nástupe novej vlády stála pred zložitou úlohou. Dostala zrazu možnosti, aby svojich ľudí presadila na zaujímavé posty alebo do vplyvných funkcií. Lenže jej Slovenský historický ústav tvoria len piati ľudia, z toho profesor Marsina bude mať čoskoro 86 rokov a Ján Bobák či Peter Mulík nie sú historici, ktorí by boli akceptovaní v širšej historickej obci. Samotná Matica nemá šikovných, tvorivých a ambicióznych historikov. Takže musela hľadať ľudí vo svojom historickom odbore (to už nie sú zamestnanci Matice, len sú jej blízki). V historickom odbore MS sa angažuje aj riaditeľ Ústavu pamäti národa Ivan Petranský a Róbert Letz. Lenže toto už je predsa nielen iná generácia, ale aj kvalita.
Róbert Letz je dnes profesorom na Pedagogickej fakulte UK, profesúru získal ako 38-ročný, vydal niekoľko dôležitých historických prác, v kníhkupectvách sa predávajú jeho knižky a v historickej obci je vnímaný ako pracovitý a zaujímavý historik, hoci aj s kontroverznými názormi, ktoré dokáže aj revidovať.
„Považujem ho za kvalifikovaného historika, aj keď so všetkými jeho názormi najmä na HSĽS a slovenský štát nesúhlasím,“ povedal .týždňu historik Milan Zemko. Riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek prispel do debaty zaujímavým postojom: „Uvoľnenie a sprístupnenie archívnych dokumentov a poznatky historického bádania v zahraničí umožňujú v oveľa väčšej miere uplatniť rozdielne (aj protichodné) názory na našu minulosť. To sa plne prejavuje v tvorbe historikov a v interpretácii našej histórie. Práce prof. Letza sú podložené rozsiahlym archívnym výskumom a názory, ktoré ponúka, sú jeho interpretáciou slovenských dejín, vychádzajú z jeho svetonázoru."
.kritika
Verejne kritizoval výber nového autora učebnice Viliam Kratochvíl, docent z Filozofickej fakulty UK, ktorý sa špecializuje na didaktiku dejín. Kratochvíl so svojím konkurenčným projektom pred komisiou neuspel, ale ani on nespochybňuje Roberta Letza ako historika: „Nemôžem povedať, že on je nevhodný alebo že nie je odborne zdatný. Ja spochybňujem odbornosť komisie, ktorá ho vybrala.“
Kratochvíl však pripomína dôležitú vec, ktorá odznela aj v správach TV Markíza. Ide o učebnicu pre 9. ročník z roku 1997, ktorej autorom je Róbert Letz. „Do tejto učebnice dal aj svoje nereflektované názory, ktoré nie je zvykom do učebníc dávať.“
Išlo o alternatívnu učebnicu pre žiakov ôsmych ročníkov. O Jozefovi Tisovi a jeho zodpovednosti za transporty Židov sa tu píše: „Po tajnej dohode s Nemeckom V. Tuka a A. Mach bez vedomia prezidenta a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov z územia Slovenska do nemeckých táborov na území okupovaného Poľska.“ (Letz ďalej pripomína, že išlo o vyhladzovacie tábory, kde čakala Židov istá smrť.) Zaujímavé však je, že v treťom vydaní tejto učebnice z roku 2002 je už sporná veta doplnená: „Keď sa Tiso dozvedel o plánovaných deportáciách, ostal pasívny. Akciu považoval za vec radikálov.“
Takže v tomto smere treba asi chápať aj Letzove slová o tom, že aj jeho názory sa vyvíjajú (pozri rozhovor).
.alternatíva
Na chápanie histórie vždy vplýva aj istá svetonázorová výbava autora, jeho hodnotové preferencie či rodinné zázemie. V tejto spoločenskovednej oblasti sa to nedá celkom vylúčiť a asi by to ani nebolo celkom vhodné. Najlepším riešením by bolo viacero alternatívnych učebníc. Pri dejepise je táto potreba ešte výraznejšia ako pri iných predmetoch. Neznamená to síce, že by mali vychádzať učebnice s diletantskými názormi či historicky nepodloženými závermi, ale väčší výber kvalitných učebníc by v prípade dejepisu bol len prínosom. Pokojne by mohli byť v ponuke aj učebnice tímu Viliama Kratochvíla aj tímu Róberta Letza a bolo by zaujímavé sledovať, ktoré učebnice by mali medzi učiteľmi väčší úspech. Ak však už ministerstvo presadilo úplne nešťastný model jedinej prikázanej učebnice, aspoň by celý proces výberu autorov mal byť nespochybniteľný. A to nie je tento prípad. A škodí to aj Róbertovi Letzovi.
Matica slovenská vyhlasuje, že ona má zákonom dané právo dohliadnuť na to, čo a ako sa budú naše deti učiť o histórii svojej vlasti. Hovorca Matice Stanislav Bajaník pripomína zákon z roku 1997, ktorý ukladá „štátnym orgánom a príslušným odborným organizáciám a Matici slovenskej spolupracovať pri tvorbe učebníc a učebných textov niektorých predmetov spoločenských vied pre základné a stredné školy na základe poverenia ministerstva školstva." Akurát v rokoch Dzurindových vlád takéto poverenie od ministerstva školstva nikdy neprišlo.
Vzhľadom na ideologické postoja čelných matičiarov, ako aj na nie veľmi reprezentatívny a vedecky dôveryhodný Historický ústav Matice slovenskej treba byť v tejto veci pozorný. Najmä keď ministrom školstva je človek pochádzajúci zo Slovenskej národnej strany, ktorá má voči Matici záväzky. Iste nie je vo verejnom záujme tejto krajiny, aby sa naše deti učili dejepis inšpirovaný vulgárnym nacionalizmom Slotovej strany či protimaďarskou agendou niektorých matičiarov. Takže, čo sa vlastne udialo?
.konkurz
Ministerstvo opäť šturmuje, chce rýchlo nové učebnice, najlepšie už od tohto septembra. A tak sa koncom roka robili konkurzy na nové učebnice, aj na tú, z ktorej sa piataci budú učiť dejepis v duchu novej školskej reformy. Víťazom konkurzu je profesor Róbert Letz so svojím tímom. Medzi historikmi je Letz vnímaný ako človek s väčšou empatiou k slovenskému štátu. Možno ho zaradiť aj k historikom, ktorí sa angažujú v práci Matici slovenskej. Letz je pravidelným autorom jej historického zborníka, krátky čas pracoval aj v jej historickom ústave a dodnes je členom Historického odboru MS. Nie div, že dnes je práve preto vnímaný ako „historik preferovaný ministerstvom školstva“. Letz je šéfom predmetovej komisie pre dejepis, ktorá vytvárala novú reformnú podobu tohto predmetu a má ambíciu byť tvorcom nových učebníc pre základné školy i gymnáziá. Autori učebníc musia vyjsť z konkurzu, a práve ten môže byť problémom. Ministerstvo akoby nedôverovalo, že Letz môže vyhrať aj v solídne zostavenej konkurznej komisii.
V osemčlennej komisii bola, podľa našich informácií, iba jedna učiteľka základnej školy a z historikov v nej bol len Peter Mulík (ešte tam boli ľudia z ministerstva, Štátneho pedagogického ústavu a učiteľky stredných škôl). Predsedníčkou komisie bola Lýdia Benčová, dnes pracovníčka Štátneho pedagogického ústavu, predtým poradkyňa ministra a donedávna riaditeľka Domu Matice slovenskej v Bratislave.
Možno teda vysloviť podozrenie, že komisia bola zložená tak, aby sa v nej presadilo tzv. matičné videnie histórie. A vyhral Róbert Letz, človek, ktorý je súčasťou matičných štruktúr. Čo ešte dodať?
Podstatnú vec – Róbert Letz nie je neschopný diletant, ktorý potrebuje takéto nedôstojné protežovanie. Pokojne mohol uspieť so svojím projektom aj v normálne zostavenej komisii. Promatičná nadpráca, ktorú odviedlo ministerstvo spolu so Štátnym pedagogickým ústavom Letzovi nepomáha, skôr mu v odbornej obci môže uškodiť.
.iní ľudia
Matica slovenská pri nástupe novej vlády stála pred zložitou úlohou. Dostala zrazu možnosti, aby svojich ľudí presadila na zaujímavé posty alebo do vplyvných funkcií. Lenže jej Slovenský historický ústav tvoria len piati ľudia, z toho profesor Marsina bude mať čoskoro 86 rokov a Ján Bobák či Peter Mulík nie sú historici, ktorí by boli akceptovaní v širšej historickej obci. Samotná Matica nemá šikovných, tvorivých a ambicióznych historikov. Takže musela hľadať ľudí vo svojom historickom odbore (to už nie sú zamestnanci Matice, len sú jej blízki). V historickom odbore MS sa angažuje aj riaditeľ Ústavu pamäti národa Ivan Petranský a Róbert Letz. Lenže toto už je predsa nielen iná generácia, ale aj kvalita.
Róbert Letz je dnes profesorom na Pedagogickej fakulte UK, profesúru získal ako 38-ročný, vydal niekoľko dôležitých historických prác, v kníhkupectvách sa predávajú jeho knižky a v historickej obci je vnímaný ako pracovitý a zaujímavý historik, hoci aj s kontroverznými názormi, ktoré dokáže aj revidovať.
„Považujem ho za kvalifikovaného historika, aj keď so všetkými jeho názormi najmä na HSĽS a slovenský štát nesúhlasím,“ povedal .týždňu historik Milan Zemko. Riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek prispel do debaty zaujímavým postojom: „Uvoľnenie a sprístupnenie archívnych dokumentov a poznatky historického bádania v zahraničí umožňujú v oveľa väčšej miere uplatniť rozdielne (aj protichodné) názory na našu minulosť. To sa plne prejavuje v tvorbe historikov a v interpretácii našej histórie. Práce prof. Letza sú podložené rozsiahlym archívnym výskumom a názory, ktoré ponúka, sú jeho interpretáciou slovenských dejín, vychádzajú z jeho svetonázoru."
.kritika
Verejne kritizoval výber nového autora učebnice Viliam Kratochvíl, docent z Filozofickej fakulty UK, ktorý sa špecializuje na didaktiku dejín. Kratochvíl so svojím konkurenčným projektom pred komisiou neuspel, ale ani on nespochybňuje Roberta Letza ako historika: „Nemôžem povedať, že on je nevhodný alebo že nie je odborne zdatný. Ja spochybňujem odbornosť komisie, ktorá ho vybrala.“
Kratochvíl však pripomína dôležitú vec, ktorá odznela aj v správach TV Markíza. Ide o učebnicu pre 9. ročník z roku 1997, ktorej autorom je Róbert Letz. „Do tejto učebnice dal aj svoje nereflektované názory, ktoré nie je zvykom do učebníc dávať.“
Išlo o alternatívnu učebnicu pre žiakov ôsmych ročníkov. O Jozefovi Tisovi a jeho zodpovednosti za transporty Židov sa tu píše: „Po tajnej dohode s Nemeckom V. Tuka a A. Mach bez vedomia prezidenta a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov z územia Slovenska do nemeckých táborov na území okupovaného Poľska.“ (Letz ďalej pripomína, že išlo o vyhladzovacie tábory, kde čakala Židov istá smrť.) Zaujímavé však je, že v treťom vydaní tejto učebnice z roku 2002 je už sporná veta doplnená: „Keď sa Tiso dozvedel o plánovaných deportáciách, ostal pasívny. Akciu považoval za vec radikálov.“
Takže v tomto smere treba asi chápať aj Letzove slová o tom, že aj jeho názory sa vyvíjajú (pozri rozhovor).
.alternatíva
Na chápanie histórie vždy vplýva aj istá svetonázorová výbava autora, jeho hodnotové preferencie či rodinné zázemie. V tejto spoločenskovednej oblasti sa to nedá celkom vylúčiť a asi by to ani nebolo celkom vhodné. Najlepším riešením by bolo viacero alternatívnych učebníc. Pri dejepise je táto potreba ešte výraznejšia ako pri iných predmetoch. Neznamená to síce, že by mali vychádzať učebnice s diletantskými názormi či historicky nepodloženými závermi, ale väčší výber kvalitných učebníc by v prípade dejepisu bol len prínosom. Pokojne by mohli byť v ponuke aj učebnice tímu Viliama Kratochvíla aj tímu Róberta Letza a bolo by zaujímavé sledovať, ktoré učebnice by mali medzi učiteľmi väčší úspech. Ak však už ministerstvo presadilo úplne nešťastný model jedinej prikázanej učebnice, aspoň by celý proces výberu autorov mal byť nespochybniteľný. A to nie je tento prípad. A škodí to aj Róbertovi Letzovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.