Dobrodruhovia zvyknú putovať k prameňom Amazonky. Svojráznou však môže byť v tejto dobe aj výprava smerom k „prameňom“ plynovodu, proti zastavenému toku na ukrajinsko-ruskú hranicu, 1 750 kilometrov z Bratislavy. Nekonečná žírna černozem, sušené rybky v bufete na colnici a zlaté zuby v chrupe riaditeľov kompresných staníc tranzitného plynovodu. Vitajte v Sumskej oblasti!
Čo si myslia o tomto čudnom svete, o Putinovi a Tymošenkovej, o Gazprome a Naftogaze, o Európe a Rusku, o trpiacom Slovensku a Balkáne bez plynu ukrajinskí mužikovia a ženičky, ktorým vedú rúry doslova pod nohami? Kto je podľa nich vinný a kto obeťou tejto čudnej vojny? A zaujíma ich to vôbec? Táto rurálna reportáž o vidieku a rúrach dáva čiastočné odpovede.
.nuly, samé nuly
Chlap v montérkach stojí pred žltou rúrou a nezúčastnene hľadí kamsi do neznáma. Prípadne sa tvári, že pozoruje manometer s ručičkou na nule. Tak vyzerá najtypickejšia agentúrna fotografia týchto dní vo východnej Európe. Chcem ju! V Kyjeve sme však minulý týždeň príliš nepochodili. S kamarátmi Sašom a Martinom sme v pondelok a utorok pomerne bezvýsledne „pendlovali“ medzi centrálami firiem Naftogaz a Ukrtransgaz. Prvá zabezpečuje dodávky plynu na Ukrajinu, druhá tranzit do Európy. Iste, plyn sa ťažko fotografuje, rúry v zemi o to viac, no predsa len, chceli sme vidieť aspoň niektorú zo 101 kompresných staníc (KS). Najbližšia sa nachádza na periférii Kyjeva. Volá sa KS Bojarka.
„Rebjata, to nejde len tak. Mali ste poslať vedeniu firmy žiadosť o fotografovanie faxom tri dni vopred,“ kýval holou hlavou hovorca Ukrtransgazu Anatolij Ivanovič Ostapenko. Iba na okraj, v tunajších podmienkach ide o nie príliš jazykolomnú skratku viacerých slov. Kedysi by boli schopní dať firme hoc aj názov Sovrusukrtransgaznefťexportimport.
Ľahko zúfalí sme sedeli v kožených kreslách na vrátnici, pretože bezradný povzdych na tvári Anatolija Ivanoviča aj bez slov znamenal, že nám neumožnia fotografovať ani miestnosť riadiaceho strediska firmy. Prísne tajné, strategické miesto, neľzja. Predstavovali sme si, že tam majú veľký monitor a na ňom samé nuly. Z kancelárie č. 115 však vyšiel s milým úsmevom Július Skach, jeden z dvoch slovenských členov monitorovacej skupiny Európskej komisie. V centrále Ukrtransgazu je s nimi ešte jeden Francúz. Rusko si prítomnosť pozorovateľov dalo ako podmienku obnovenia dodávok plynu. Reku, keby Ukrajina ukradla plyn určený pre Európu. Nemajú však mandát spätne preskúmať, či sa tak nestalo na prelome rokov, ako tvrdí Moskva. A Rusko nedalo na Ukrajinu ani žalobu, takže sa pravdu zrejme nedozvieme nikdy. Zvláštna hra. Pozorovatelia sem prišli v rekordne krátkom čase, zo dňa na deň, o jednej v noci zo soboty na nedeľu, no Rusi aj tak dodávky neobnovili. Už tri dni hľadia experti EÚ na monitory počítačov na dispečingu – a vidia samé nuly. Netečie. Pre laika depresívna predstava, pre experta nová skúsenosť.
Podobne neradostné zistenia majú aj ich kolegovia na meracích vstupno-výstupných bodoch na východe (ukrajinsko-ruská hranica) a na západe (hranica Ukrajiny so štátmi EÚ). Do protokolov pre Brusel, Moskvu a Kyjev vykazujú nuly. Predpoludním nám ústretový hovorca Naftogazu Valentin Zemljanskij hovoril, ako včera sprevádzal „ekipu“ tridsiatich zahraničných novinárov a členov európskej monitorovacej misie, ktorí išli autobusom do ruského mesta Sudže, ktoré leží tesne za hranicou a sú v ňom meracie zariadenia tranzitného plynovodu. Mnohí z nich nemali ruské víza, no vyjavení ruskí policajti iba kývli rukou a pustili ich. Ani naši kolegovia však nezhliadli nič dramatické. Iba žlté rúry – a nuly. Táto vojna sa ťažko fotografuje.
.kríza pokračuje
Ukrajina je veľká, veľmi veľká. Uvedomíte si to aj vtedy, keď celí šťastní vypadnete z Kyjeva plného luxusných áut a „nepriestrelných“ hovorcov plynárenských firiem smerom na východ. Idete po diaľnici sto kilometrov. Ani jedna zákruta, ani jeden oblúčik, ani jeden kopček. Nepotrebujete plyn, no ani volant. Ešteže nám Anatolij Ivanovič dal mapu s vyznačením KS. Ale hľadaj kompresnú stanicu v šírom poli!
„Saša, zdes u meňa gosti z BBC. Gaz u tebja tečot?“ vyceril zlaté zuby direktor KS Jahodin. Pre istotu sa nám nepredstavil. Nemali sme akreditáciu, no nevyhodil nás. Naopak, bol veľmi pohostinný a zhovorčivý. Magická formulka, ktorú sme začali používať „my druzja iz Slovakii i chočem pokupať nemnožko gaza“ zabrala všade. V telefóne sa ozval hlasný smiech. „Net. Hlubokyj nuľ,“ povedal direktor susednej KS Hrebinka, kadiaľ vedie tranzitný plynovod Urengoj – Užhorod. Nu vot tak. Direktor nám poradil, aby sme sa opýtali Putina, kedy potečie. Ten by to vraj mohol vedieť. A dodal, že v roku 2005 bol na Slovensku, za kolegami v Ivánke pri Nitre. Páčilo sa mu, najmä vysoká technická úroveň slovenskej KS. „Táto kríza je iba politicky plánovaná akcia, nič viac. Naši Rusom aj v minulosti platili všelijako, oneskorene, no vždy sa napokon dohodli a neostalo to nezaplatené. Teraz 31. decembra sme zaplatili Rusku platby a na druhý deň o deviatej ráno nám zastavili dodávky,“ povedal direktor.
V stredu sa Európa (naivne) tešila, že Rusi ráno obnovia dodávky. Sedeli sme s direktorom KS Jahodin v družnej debate v jeho kancelárii, keď mi vtom o 13.46 zapípala SMS. „Kriza pokracuje, plyn opat netecie,“ písal pán Skach. Lúčime sa a ideme ďalej smerom na Moskvu.
.plynové vráta Ukrajiny
Prechádzame malebnými mestečkami a dedinami. Namodro, nažlto či nazeleno natreté drevené domčeky a ploty, obchody plné tovaru, kvalitné cesty. Keď opustíme diaľnicu, objavia sa dokonca aj zákruty. Kamarát Martin, milovník vojenskej histórie, poznamenal, že možno tu kdesi ešte blúdia od vojny zabudnutí Nemci.
Konečne sme v maličkom 300-tisícovom mestečku Sumy. Oproti univermagu je zastávka maršrutky, McDonald´s a cestovná kancelária Dubaj Travel s umelou palmou na chodníku. Hľadáme kompresnú stanicu plynovodu. Tá však leží v šírom poli za mestom. Podľa kalendára východného obradu je dnes Silvester. Pred vchodom do KS stojí v ohrádke jedlička ovešaná rôznymi ozdobami vrátane pestrofarebných CD nosičov. „Vidím, že ste zo Slovenska. Chcete za direktorom, však?“ vybehne ochotný vrátnik. Ani sa nás neopýta na cieľ našej návštevy. Vsjo jasno. A netreba nám ani bumažku z Ukrtransgazu. Po pár minútach vyšiel chlapík ako z Bondovky. Hneď nám bolo jasné, že to je šéf tunajšej ochranky. Kožená bunda (iba po pás, nie po kolená ako nosil Dzeržinskij), vyčesaná hriva vlasov, skúmavý pohľad. „S novym rokom!“ zaželali sme mu po ukrajinsky a hneď sa milo usmial. Opäť sme povedali, že sme prišli kúpiť plyn. „Chcete ho do vedra?“ opýtal sa a zaviedol nás k direktorovi.
„Pred vami tu bol jeden novinár z Poľska. Prišiel celý premrznutý z poľa, nevedel ani ceknúť po rusky či po ukrajinsky a pýtal sa, či máme plyn,“ povedal na úvod Aleksandr Ivanovič Mamonov. V tunajšej KS, ktorá sa hrdí názvom Plynové vráta Ukrajiny, pracuje od jej vzniku v roku 1984. Dostávame farebné prospekty na kriedovom papieri. Medzitým nám vo vedľajšej miestnosti sekretárka s drdolom, aký som videl naposledy v seriáli Žena za pultom servíruje čierny čaj. Na stole ležia maslové sušienky v tvare mobilného telefónu. Ponoríme sa do hlbokých kožených kresiel a pán direktor ignoruje (skutočný) mobil, ktorý mu neustále vyzváňa. Raz ho však zdvihne a povie: „Aká kríza? Mrzneš? Nemrzneš! Tak sa neboj a upokoj.“ Z kontextu pochopím, že volal vydesený miestny novinár.
„Z Ruska na Ukrajinu má plynovod päť vstupov. Naša úloha je jednoduchá. To, čo dostaneme, posunieme ďalej, kradnúť tranzitný plyn nie je možné. Celý konflikt je iba o politike,“ objasňuje nám Aleksandr Ivanovič. „Rúry“ KS Sumy majú ročnú transportnú kapacitu sto miliárd kubíkov plynu, čo je pätnásťkrát viac ako ročná spotreba Slovenska a jedenapolkrát viac ako ročná spotreba Ukrajiny. S ruskými kolegami v Sudže majú dobré vzťahy, prvého ani siedmeho januára ich však vopred neupozornili, že zastavia dodávky. Direktor Mamonov má rád Československo, spomína si na český porcelán, lustre a „zeljonyje butylky“ (Becherovka). S nadhľadom dodáva, že všetko to je to o dialektickej sínusoide, impériá (aj to ruské) vraj vznikajú a zanikajú. Ani Buddha by to o kolobehu reinkarnácie nepovedal lepšie. Direktor Mamonov potom zvážnie: „Uvedomujem si, v akej situácii sa teraz Európa nachádza. A v mene kolektívu našej kompresnej stanice vám sľubujem, že keď Rusi pustia plyn, rozbehneme to tu čo najrýchlejšie, skôr ako za plánovaných 36 hodín. Budeme pritom myslieť na trpiacich ľudí v Bulharsku či na Slovensku.“
Nechcem narušiť patetickú atmosféru, no nemôžem sa neopýtať na možnosť odfotografovať si montéra pri meracom zariadení. Túto túžbu som ešte nenaplnil. „Ja vám západným novinárom nerozumiem. Trepete sa tisíce kilometrov, aby ste si nafotili ručičku manometra na nule, pričom to isté si môžete odfotiť doma v byte,“ povie Aleksandr Ivanovič.
.na samote pri Rusku
Je Nový rok. Z mesta Sumy na ruskú hranicu je to asi tridsať kilometrov. Podľa správ v autorádiu šéf Naftogazu Oleg Dubina povedal, že Gazprom naschvál vyžaduje transport plynu do Európy cez trasu plynovodu, ktorú keby Ukrajina použila, odreže od dodávok plynu značné územia na východe a juhu, najmä Charkov a Odesu. Prekáračky teda pokračujú. A premiérka Tymošenková rozhorčene zopakovala, že bosovia koncernu Rosukrenergo (RUE) pýtali úplatky, na čo prezident Juščenko povedal, že v tom prípade treba rokovať s Putinom. Vot tak. Napadá mi, kedy sa konečne objaví správa tohto znenia: obidve delegácie si dohodli objem dodávok a ceny plynu, ceny za tranzit a stanovenú výšku úplatkov...
Na okraji Sumy je zamrznuté jazierko. Sedia tam chlapíci, ktorí s obrovskými vrtákmi vyzerajú ako dobyvatelia strateného plynu. V skutočnosti iba lovia ryby. Pýtam sa prvého, ktorému sa na ľade trepú dve rybičky, aké by mal tri želania, keby chytil zlatú rybku. Hlboko sa zamyslí a povie: „Prvé: aby bolo viac rýb. Druhé: aby tu všetky rybníky nepatrili súkromníkom, ktorí nám zakazujú rybolov. A tretie želanie nemám...“ Skromný človek. Bývalý stavebný robotník, ktorý teraz počas krízy prišiel o prácu. Rodinu živí manželka, ktorá v materskej škôlke zarába 700 hrivien (asi 70 eur) mesačne. Ich dve dospelé deti zarábajú o niečo viac. Za krízu s plynom sú podľa rybára zodpovední politici, ruskí aj ukrajinskí. Zistenie to nie je objavné, no poteší. Hovorí, že jeho mama, ktorá žije na dedine, dostáva dôchodok 600 hrivien, z čoho platí 350 hrivien za plyn. Hrozné.
Smerujeme k hranici s Ruskom. Po ceste je čoraz viac rozpadnutých domov, kolchozov a fabrík. V jednej z dedín sa dozvedáme, že obrovský kostol nie je rozpadnutý, to ho iba dva roky rekonštruujú. Výsledok je však podobný... Bývalý predseda kolchozu chcel všetky chrámy v okolí rozobrať na tehly. Našťastie, nestihol to. Pred hranicou neberieme stopárku. Do Ruska sa však bez víz nedostaneme. Na hranici sú dve tabule. Kyjev 378 km a Kursk 108 km. Naľavo je ruské pole, napravo ukrajinské. Rúru nevidno. Ideme teda aspoň do bufetu na čaj, keksy a sušené rybky. Mladá predavačka, ktorá sem dochádza z mesta Sumy, vraví, že dnes prešlo z Ukrajiny do Ruska desať kamiónov, opačným smerom ani jeden. Za sedem sutok (24 hodín) práce mesačne zarobí 700 hrivien. V obchode by zarobila tisíc, no musela by pracovať viac. Aj ona, podobne ako väčšina tunajších, hovorí po rusky: „Toto bola ešte pred vojnou ruská oblasť, no prezident Juščenko to dnes mení, okrem troch zrušil šírenie signálu ruských televíznych staníc. Sovietsky zväz? Pamätám si, samozrejme, dobre sa nám žilo. Mala som vtedy dvanásť rokov a čo viem, rodičia nikdy doma nevraveli, že by nebolo na chleba. Dnes to však povedia.“
V dedinkách pri ruskej hranici žijú ľudia, ako vedia. Azbestové ploty, farebné domčeky, kŕdle husí a žlté rúry plynových rozvodov. V prvej sa po ceste potáca pijan, opiera sa o ženu. V druhej nám povedia, že v tretej dedine – volá sa Novenkoje – žijú už iba dvaja ľudia, starček a starenka. Ideme tam. Pripadáme si ako v rozprávke o Mrázikovi. Podľa štekajúceho psa zistíme, ktorý dom je obývaný.
„Starých sme pochovali a mladí odišli kade ľahšie. Že sme tu ostali sami, to nič. Ale že nemáme plyn, to nás hnevá,“ vraví Nikolaj Aleksejevič Horobčenko, obyvateľ posledného domu na samote pri Rusku. Kedysi to bola významná dedina. Bola tu sedemročná škola a kolchoz s názvom Leninova cesta. Ruskí robotníci, ktorí slobodne jazdili za prácou do mesta Sumy, nechávali pred jeho domom zaparkované autá. Potom im „korzovanie“ pohraničníci zatrhli. Uvedomíme si, že ďalej sa nedostaneme. Otočíme sa smerom do Bratislavy.
V piatok na obed o dvanástej volám pánu Skachovi do centrály Ukrtransgazu do Kyjeva. „Situácia nezmenená. Samé nuly,“ vraví.
Čo si myslia o tomto čudnom svete, o Putinovi a Tymošenkovej, o Gazprome a Naftogaze, o Európe a Rusku, o trpiacom Slovensku a Balkáne bez plynu ukrajinskí mužikovia a ženičky, ktorým vedú rúry doslova pod nohami? Kto je podľa nich vinný a kto obeťou tejto čudnej vojny? A zaujíma ich to vôbec? Táto rurálna reportáž o vidieku a rúrach dáva čiastočné odpovede.
.nuly, samé nuly
Chlap v montérkach stojí pred žltou rúrou a nezúčastnene hľadí kamsi do neznáma. Prípadne sa tvári, že pozoruje manometer s ručičkou na nule. Tak vyzerá najtypickejšia agentúrna fotografia týchto dní vo východnej Európe. Chcem ju! V Kyjeve sme však minulý týždeň príliš nepochodili. S kamarátmi Sašom a Martinom sme v pondelok a utorok pomerne bezvýsledne „pendlovali“ medzi centrálami firiem Naftogaz a Ukrtransgaz. Prvá zabezpečuje dodávky plynu na Ukrajinu, druhá tranzit do Európy. Iste, plyn sa ťažko fotografuje, rúry v zemi o to viac, no predsa len, chceli sme vidieť aspoň niektorú zo 101 kompresných staníc (KS). Najbližšia sa nachádza na periférii Kyjeva. Volá sa KS Bojarka.
„Rebjata, to nejde len tak. Mali ste poslať vedeniu firmy žiadosť o fotografovanie faxom tri dni vopred,“ kýval holou hlavou hovorca Ukrtransgazu Anatolij Ivanovič Ostapenko. Iba na okraj, v tunajších podmienkach ide o nie príliš jazykolomnú skratku viacerých slov. Kedysi by boli schopní dať firme hoc aj názov Sovrusukrtransgaznefťexportimport.
Ľahko zúfalí sme sedeli v kožených kreslách na vrátnici, pretože bezradný povzdych na tvári Anatolija Ivanoviča aj bez slov znamenal, že nám neumožnia fotografovať ani miestnosť riadiaceho strediska firmy. Prísne tajné, strategické miesto, neľzja. Predstavovali sme si, že tam majú veľký monitor a na ňom samé nuly. Z kancelárie č. 115 však vyšiel s milým úsmevom Július Skach, jeden z dvoch slovenských členov monitorovacej skupiny Európskej komisie. V centrále Ukrtransgazu je s nimi ešte jeden Francúz. Rusko si prítomnosť pozorovateľov dalo ako podmienku obnovenia dodávok plynu. Reku, keby Ukrajina ukradla plyn určený pre Európu. Nemajú však mandát spätne preskúmať, či sa tak nestalo na prelome rokov, ako tvrdí Moskva. A Rusko nedalo na Ukrajinu ani žalobu, takže sa pravdu zrejme nedozvieme nikdy. Zvláštna hra. Pozorovatelia sem prišli v rekordne krátkom čase, zo dňa na deň, o jednej v noci zo soboty na nedeľu, no Rusi aj tak dodávky neobnovili. Už tri dni hľadia experti EÚ na monitory počítačov na dispečingu – a vidia samé nuly. Netečie. Pre laika depresívna predstava, pre experta nová skúsenosť.
Podobne neradostné zistenia majú aj ich kolegovia na meracích vstupno-výstupných bodoch na východe (ukrajinsko-ruská hranica) a na západe (hranica Ukrajiny so štátmi EÚ). Do protokolov pre Brusel, Moskvu a Kyjev vykazujú nuly. Predpoludním nám ústretový hovorca Naftogazu Valentin Zemljanskij hovoril, ako včera sprevádzal „ekipu“ tridsiatich zahraničných novinárov a členov európskej monitorovacej misie, ktorí išli autobusom do ruského mesta Sudže, ktoré leží tesne za hranicou a sú v ňom meracie zariadenia tranzitného plynovodu. Mnohí z nich nemali ruské víza, no vyjavení ruskí policajti iba kývli rukou a pustili ich. Ani naši kolegovia však nezhliadli nič dramatické. Iba žlté rúry – a nuly. Táto vojna sa ťažko fotografuje.
.kríza pokračuje
Ukrajina je veľká, veľmi veľká. Uvedomíte si to aj vtedy, keď celí šťastní vypadnete z Kyjeva plného luxusných áut a „nepriestrelných“ hovorcov plynárenských firiem smerom na východ. Idete po diaľnici sto kilometrov. Ani jedna zákruta, ani jeden oblúčik, ani jeden kopček. Nepotrebujete plyn, no ani volant. Ešteže nám Anatolij Ivanovič dal mapu s vyznačením KS. Ale hľadaj kompresnú stanicu v šírom poli!
„Saša, zdes u meňa gosti z BBC. Gaz u tebja tečot?“ vyceril zlaté zuby direktor KS Jahodin. Pre istotu sa nám nepredstavil. Nemali sme akreditáciu, no nevyhodil nás. Naopak, bol veľmi pohostinný a zhovorčivý. Magická formulka, ktorú sme začali používať „my druzja iz Slovakii i chočem pokupať nemnožko gaza“ zabrala všade. V telefóne sa ozval hlasný smiech. „Net. Hlubokyj nuľ,“ povedal direktor susednej KS Hrebinka, kadiaľ vedie tranzitný plynovod Urengoj – Užhorod. Nu vot tak. Direktor nám poradil, aby sme sa opýtali Putina, kedy potečie. Ten by to vraj mohol vedieť. A dodal, že v roku 2005 bol na Slovensku, za kolegami v Ivánke pri Nitre. Páčilo sa mu, najmä vysoká technická úroveň slovenskej KS. „Táto kríza je iba politicky plánovaná akcia, nič viac. Naši Rusom aj v minulosti platili všelijako, oneskorene, no vždy sa napokon dohodli a neostalo to nezaplatené. Teraz 31. decembra sme zaplatili Rusku platby a na druhý deň o deviatej ráno nám zastavili dodávky,“ povedal direktor.
V stredu sa Európa (naivne) tešila, že Rusi ráno obnovia dodávky. Sedeli sme s direktorom KS Jahodin v družnej debate v jeho kancelárii, keď mi vtom o 13.46 zapípala SMS. „Kriza pokracuje, plyn opat netecie,“ písal pán Skach. Lúčime sa a ideme ďalej smerom na Moskvu.
.plynové vráta Ukrajiny
Prechádzame malebnými mestečkami a dedinami. Namodro, nažlto či nazeleno natreté drevené domčeky a ploty, obchody plné tovaru, kvalitné cesty. Keď opustíme diaľnicu, objavia sa dokonca aj zákruty. Kamarát Martin, milovník vojenskej histórie, poznamenal, že možno tu kdesi ešte blúdia od vojny zabudnutí Nemci.
Konečne sme v maličkom 300-tisícovom mestečku Sumy. Oproti univermagu je zastávka maršrutky, McDonald´s a cestovná kancelária Dubaj Travel s umelou palmou na chodníku. Hľadáme kompresnú stanicu plynovodu. Tá však leží v šírom poli za mestom. Podľa kalendára východného obradu je dnes Silvester. Pred vchodom do KS stojí v ohrádke jedlička ovešaná rôznymi ozdobami vrátane pestrofarebných CD nosičov. „Vidím, že ste zo Slovenska. Chcete za direktorom, však?“ vybehne ochotný vrátnik. Ani sa nás neopýta na cieľ našej návštevy. Vsjo jasno. A netreba nám ani bumažku z Ukrtransgazu. Po pár minútach vyšiel chlapík ako z Bondovky. Hneď nám bolo jasné, že to je šéf tunajšej ochranky. Kožená bunda (iba po pás, nie po kolená ako nosil Dzeržinskij), vyčesaná hriva vlasov, skúmavý pohľad. „S novym rokom!“ zaželali sme mu po ukrajinsky a hneď sa milo usmial. Opäť sme povedali, že sme prišli kúpiť plyn. „Chcete ho do vedra?“ opýtal sa a zaviedol nás k direktorovi.
„Pred vami tu bol jeden novinár z Poľska. Prišiel celý premrznutý z poľa, nevedel ani ceknúť po rusky či po ukrajinsky a pýtal sa, či máme plyn,“ povedal na úvod Aleksandr Ivanovič Mamonov. V tunajšej KS, ktorá sa hrdí názvom Plynové vráta Ukrajiny, pracuje od jej vzniku v roku 1984. Dostávame farebné prospekty na kriedovom papieri. Medzitým nám vo vedľajšej miestnosti sekretárka s drdolom, aký som videl naposledy v seriáli Žena za pultom servíruje čierny čaj. Na stole ležia maslové sušienky v tvare mobilného telefónu. Ponoríme sa do hlbokých kožených kresiel a pán direktor ignoruje (skutočný) mobil, ktorý mu neustále vyzváňa. Raz ho však zdvihne a povie: „Aká kríza? Mrzneš? Nemrzneš! Tak sa neboj a upokoj.“ Z kontextu pochopím, že volal vydesený miestny novinár.
„Z Ruska na Ukrajinu má plynovod päť vstupov. Naša úloha je jednoduchá. To, čo dostaneme, posunieme ďalej, kradnúť tranzitný plyn nie je možné. Celý konflikt je iba o politike,“ objasňuje nám Aleksandr Ivanovič. „Rúry“ KS Sumy majú ročnú transportnú kapacitu sto miliárd kubíkov plynu, čo je pätnásťkrát viac ako ročná spotreba Slovenska a jedenapolkrát viac ako ročná spotreba Ukrajiny. S ruskými kolegami v Sudže majú dobré vzťahy, prvého ani siedmeho januára ich však vopred neupozornili, že zastavia dodávky. Direktor Mamonov má rád Československo, spomína si na český porcelán, lustre a „zeljonyje butylky“ (Becherovka). S nadhľadom dodáva, že všetko to je to o dialektickej sínusoide, impériá (aj to ruské) vraj vznikajú a zanikajú. Ani Buddha by to o kolobehu reinkarnácie nepovedal lepšie. Direktor Mamonov potom zvážnie: „Uvedomujem si, v akej situácii sa teraz Európa nachádza. A v mene kolektívu našej kompresnej stanice vám sľubujem, že keď Rusi pustia plyn, rozbehneme to tu čo najrýchlejšie, skôr ako za plánovaných 36 hodín. Budeme pritom myslieť na trpiacich ľudí v Bulharsku či na Slovensku.“
Nechcem narušiť patetickú atmosféru, no nemôžem sa neopýtať na možnosť odfotografovať si montéra pri meracom zariadení. Túto túžbu som ešte nenaplnil. „Ja vám západným novinárom nerozumiem. Trepete sa tisíce kilometrov, aby ste si nafotili ručičku manometra na nule, pričom to isté si môžete odfotiť doma v byte,“ povie Aleksandr Ivanovič.
.na samote pri Rusku
Je Nový rok. Z mesta Sumy na ruskú hranicu je to asi tridsať kilometrov. Podľa správ v autorádiu šéf Naftogazu Oleg Dubina povedal, že Gazprom naschvál vyžaduje transport plynu do Európy cez trasu plynovodu, ktorú keby Ukrajina použila, odreže od dodávok plynu značné územia na východe a juhu, najmä Charkov a Odesu. Prekáračky teda pokračujú. A premiérka Tymošenková rozhorčene zopakovala, že bosovia koncernu Rosukrenergo (RUE) pýtali úplatky, na čo prezident Juščenko povedal, že v tom prípade treba rokovať s Putinom. Vot tak. Napadá mi, kedy sa konečne objaví správa tohto znenia: obidve delegácie si dohodli objem dodávok a ceny plynu, ceny za tranzit a stanovenú výšku úplatkov...
Na okraji Sumy je zamrznuté jazierko. Sedia tam chlapíci, ktorí s obrovskými vrtákmi vyzerajú ako dobyvatelia strateného plynu. V skutočnosti iba lovia ryby. Pýtam sa prvého, ktorému sa na ľade trepú dve rybičky, aké by mal tri želania, keby chytil zlatú rybku. Hlboko sa zamyslí a povie: „Prvé: aby bolo viac rýb. Druhé: aby tu všetky rybníky nepatrili súkromníkom, ktorí nám zakazujú rybolov. A tretie želanie nemám...“ Skromný človek. Bývalý stavebný robotník, ktorý teraz počas krízy prišiel o prácu. Rodinu živí manželka, ktorá v materskej škôlke zarába 700 hrivien (asi 70 eur) mesačne. Ich dve dospelé deti zarábajú o niečo viac. Za krízu s plynom sú podľa rybára zodpovední politici, ruskí aj ukrajinskí. Zistenie to nie je objavné, no poteší. Hovorí, že jeho mama, ktorá žije na dedine, dostáva dôchodok 600 hrivien, z čoho platí 350 hrivien za plyn. Hrozné.
Smerujeme k hranici s Ruskom. Po ceste je čoraz viac rozpadnutých domov, kolchozov a fabrík. V jednej z dedín sa dozvedáme, že obrovský kostol nie je rozpadnutý, to ho iba dva roky rekonštruujú. Výsledok je však podobný... Bývalý predseda kolchozu chcel všetky chrámy v okolí rozobrať na tehly. Našťastie, nestihol to. Pred hranicou neberieme stopárku. Do Ruska sa však bez víz nedostaneme. Na hranici sú dve tabule. Kyjev 378 km a Kursk 108 km. Naľavo je ruské pole, napravo ukrajinské. Rúru nevidno. Ideme teda aspoň do bufetu na čaj, keksy a sušené rybky. Mladá predavačka, ktorá sem dochádza z mesta Sumy, vraví, že dnes prešlo z Ukrajiny do Ruska desať kamiónov, opačným smerom ani jeden. Za sedem sutok (24 hodín) práce mesačne zarobí 700 hrivien. V obchode by zarobila tisíc, no musela by pracovať viac. Aj ona, podobne ako väčšina tunajších, hovorí po rusky: „Toto bola ešte pred vojnou ruská oblasť, no prezident Juščenko to dnes mení, okrem troch zrušil šírenie signálu ruských televíznych staníc. Sovietsky zväz? Pamätám si, samozrejme, dobre sa nám žilo. Mala som vtedy dvanásť rokov a čo viem, rodičia nikdy doma nevraveli, že by nebolo na chleba. Dnes to však povedia.“
V dedinkách pri ruskej hranici žijú ľudia, ako vedia. Azbestové ploty, farebné domčeky, kŕdle husí a žlté rúry plynových rozvodov. V prvej sa po ceste potáca pijan, opiera sa o ženu. V druhej nám povedia, že v tretej dedine – volá sa Novenkoje – žijú už iba dvaja ľudia, starček a starenka. Ideme tam. Pripadáme si ako v rozprávke o Mrázikovi. Podľa štekajúceho psa zistíme, ktorý dom je obývaný.
„Starých sme pochovali a mladí odišli kade ľahšie. Že sme tu ostali sami, to nič. Ale že nemáme plyn, to nás hnevá,“ vraví Nikolaj Aleksejevič Horobčenko, obyvateľ posledného domu na samote pri Rusku. Kedysi to bola významná dedina. Bola tu sedemročná škola a kolchoz s názvom Leninova cesta. Ruskí robotníci, ktorí slobodne jazdili za prácou do mesta Sumy, nechávali pred jeho domom zaparkované autá. Potom im „korzovanie“ pohraničníci zatrhli. Uvedomíme si, že ďalej sa nedostaneme. Otočíme sa smerom do Bratislavy.
V piatok na obed o dvanástej volám pánu Skachovi do centrály Ukrtransgazu do Kyjeva. „Situácia nezmenená. Samé nuly,“ vraví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.