Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smoliar a jeho Big Government

.martin Hanus . .časopis .téma

Dnešné hodnotenia Bushovej éry, a to aj zo strany mnohých spriatelených republikánov v USA, vyznievajú veľmi nelichotivo.Netreba však zabudnúť, že George Bush je predovšetkým smoliar. Heslá: al-Káida, hurikán Katrina, finančná kríza...

Dnešné hodnotenia Bushovej éry, a to aj zo strany mnohých spriatelených republikánov v USA, vyznievajú veľmi nelichotivo.Netreba však zabudnúť, že George Bush je predovšetkým smoliar. Heslá: al-Káida, hurikán Katrina, finančná kríza...


Krátko po tom, čo nastúpil do úradu, prišiel 11. september 2001. Krátko predtým, než z úradu odišiel, doľahla na jeho krajinu s veľkým treskom finančná kríza. Ani jednu udalosť nespôsobil, obe však spôsobili, že sa stal celkom iným prezidentom, než akým chcel byť (respektíve ako sľuboval voličom). V roku 2000 ako prezidentský kandidát hovoril, že na rozdiel od predchodcu Billa Clintona ho zahraničné vojenské dobrodružstvá nebudú zaujímať. Do roka však prišiel – a prísťmusel – Afganistan. O tri roky bojoval Bush v Iraku. Ešte než sa stal prezidentom, sľuboval, že zníži zadlženie USA na historicky najnižšiu mieru a zamedzí plytvaniu verejných peňazí. Pred svojím odchodom však tlmil dosahy finančnej krízy 700 miliardami dolárov pre finančný sektor či darčekom 17 miliárd dolárov pre automobilky. Kritik týchto „balíčkov“ by si mal zachovať istú veľkorysosť: prezident konal pod diktátom hrozivých ekonomických správ. O jednom však spor byť nemôže: aj nebyť dvoch prelomových udalostí, ktoré orámcovali začiatok a koniec jeho éry, George Bush bol republikánom, ktorý bez ohľadu na oficiálnu ideológiu zanechal princípy malého, efektívneho štátu.
A nechal výdavky štátu kvitnúť do nebies. Kým na konci Clintonovho prezidentovania, v roku 2000, tvorili výdaje federálnej, štátnej a lokálnej úrovne 30 percent HDP, o osem rokov neskôr to bolo 35 percent. Aj keď si odmyslíme náklady spojené s „vojnou proti terorizmu“, rozpočtové výdavky rástli za Busha dvojnásobne rýchlejšie než za Billa Clintona. Vraj americký kovboj – nie skôr európsky milovník veľkého štátu? Libertariánsky Cato Institute, ktorý má rozhodne bližšie k republikánom než demokratom, dokonca tvrdí, že Bushova výdavková mánia prekonala aj obdobie „Veľkej spoločnosti“ Lyndona Johnsona zo 60. rokov. Lúčiaci sa republikánsky prezident má tak byť údajne najväčším rozhadzovačom peňazí v americkej histórii. Časť amerických konzervatívcov však dedičstvo Bushovho veľkého štátu háji. Bývalý Bushov poradca Michael Gerson sa minulý rok v komentári pre Washington Post vysmial konzervatívcom, ktorí sú naďalej oddaní programu malého štátu: „žiadna spoločenská priorita nie je pre nich naliehavejšia než vyrovnaný rozpočet“, „jediným platným účelom štátu má byť podpora trhov a ochrana individuálnej slobody“. Podľa Gersona tento prístup nemôže byť politicky úspešný. Podobne argumentoval na konci minulého roka William Kristol v komentári Malý neznamená krásny, napísanom pre New York Times. Podľa Kristola jeden-jediný povojnový republikánsky prezident, ktorý o princípoch malej vlády nielen hovoril, ale ich aspoň minimálne presadil, bol Ronald Reagan. No každý republikán, ktorý pomýšľa na úspech, by sa mal podľa Kristola tohto princípu vzdať a nebáť sa ani vízie veľkého nárastu verejných výdavkov. Za príklad dobrého republikána Kristol označil Bushovho brata Jeba, ktorý bol „úspešným a populárnym guvernérom Floridy“, pričom „štátne výdavky v jeho dvoch obdobiach vlády vzrástli o 50 percent“. „Zdá sa, že v reálnom svete republikánskych vlád nič také ako republikáni oddaní malej vláde ani neexistuje,“ tvrdí Kristol a na inom mieste glosuje: „Reči o potrebe malej vlády môžu byť hudbou pre uši konzervatívcov, nie však pre verejnosť ako takú“. Zaujímavý jav – asi pred dvanástimi rokmi hovoril prezident „rozhadzovačných“ demokratov Bill Clinton „o konci éry veľkej vlády“ (a na stranícke pomery sa toho aj držal), dnes, na konci Bushovej éry, vidia dôležití konzervatívni ideológovia v „Big Government“ republikánsku budúcnosť. Ak bude rozhadzovačná realita prezidentov a guvernérov povýšená na nový republikánsky princíp, americká politika bude obrazom tej nemeckej s CDU a SPD. Najzásadnejším rozdielom medzi republikánom a demokratom už bude len ten, že republikán chodí v nedeľu do kostola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite